Dieťa noci

Odpoveď neprichádza a čím dlhšie ju hľadám, tým je pre mňa náročnejšie vžiť sa naspäť do reality, reality o ktorej stále viac začínam pochybovať, že je realitou a začínam ju pokladať za sen. Existuje vôbec niečo? Niečo okrem tej hustej hmly a tmy, ktorou sa v mojich myšlienkach brodím? Je to vlastne celé hlúpe, aj tak nezáleží na tom či nájdem odpovede, ktoré hľadám. Nezáleží vlastne na ničom, iba tie tiene okolo mňa, ktoré sa nazývajú ľudia si tie dôvody z nejakého dôvodu musia hľadať. Na čo by vlastne život potreboval zmysel? Len my ten zmysel potrebujeme, aby sme ho dokázali žiť. Ľudia sú vo svojej podstate úbohé tvory, bolo im toho daného tak veľa a oni jediné čo s tým vedia urobiť je využiť to pre vlastný prospech. A aký to má v konečnom dôsledku vôbec zmysel? Neviem, stále menej sa zaujímam o veci, s ktorými sa potýkam v ,,reálnom" živote. Nemôžem totiž z istotou tvrdiť, že sú reálne a načo by som sa zaoberal niečím čo možno neexistuje?

Keď cez moje okná začínajú ráno presvitať slnečné lúče, len privriem oči a zatiahnem rolety. Cez deň sa cítim nesvoj. Ulice sú plné ľudí, tí ľudia vykračujú po chodníkoch, sedia v autách, na lavičkách a u všetkých možno badať ako istý sú si sami sebou. Sú smiešny, no aj tak sa len málokedy odvážim vyjsť medzi nich. Deň pokladám za pokrytecký, všetko ukazuje z tej najkrajšej stránky, priamo nahráva tým hlupákom, čo sa cez deň tak hrdo na tej ulici vystavujú. Občas sa ale cez deň zamračí, vtedy je, aspoň na chvíľu vidieť tú pravú tvár tohto sveta. Z nocou to je ale iné. Noc dokáže odraziť akýkoľvek pocit práve ukrytý v mojej duši. Niekedy sa mi dokonca zdá, že ju môžem formovať do podoby, v akej mi momentálne najviac vyhovuje. Noc odhaľuje ľudské tajomstvá, keď sa prechádzam v noci po meste, môžem vidieť tých istých ľudí, čo sa za dňa tak vystatujú svojou nádherou, no v noci vidno ako sa klepú od strachu, že čoho sa boja? Neviem, možno práve noci, pretože noc ich nepovzbudí, nepozdvihne tak ako deň. Noc odhaľuje ich najskrytejšie tajomstvá. Prečo sa ľudia teda tak boja tej noci? Pretože noc odráža to, čím v skutočnosti naozaj sú. Stiera akúkoľvek pokrývku, ktorú si na seba privinú cez deň.

Prechádzam okolo ďalšieho zničeného človeka na lavičke a idem ďalej. Niekde v diaľke na mňa niečo čaká. Je to niečo dobré? Alebo niečo, čo ma uvrhne do ešte väčšej temnoty? O tom nič netuším, ale niečo vo mne ma tam ťahá. Niekde vo vnútri cítim, že tam, kde sa posledné svetlo lampy zlieva s tmou a kde už nedokážem dovidieť je niečo čo musím objaviť. Začínam sa pohybovať smerom k tomu miestu, temnota vo mne takmer kričí od radosti. Okolo seba vidím ľudí, sedia na lavičkách a nehýbu sa. Sú to ľudia, ktorí to proste ďalej nezvládli. Sadli si, aby si odpočinuli, no už sa nezdvihli. Aj mne oťažievajú nohy, no tá temnota v ktorej som sa tak dlho topil ma ťahá ďalej. Zanechávam za sebou všetko, už mi nezáleží na tom, čo sa stane so svetom okolo, mojimi bývalými priateľmi, mojou rodinou a dokonca ani so mnou. Jediné na čom mi záleží je zistiť, čo je tam za horizontom, ktorý sa stále črtá v diaľke. Dávam sa do behu a cítim ako moje nohy dopadajú na cestu, vydávajú pri tom čudný dunivý zvuk. Ani si nepamätám, kedy som naposledy behal. No v tom začínam padať do temnoty. Strácam sám seba. Za sebou ešte vidím iného bežca. Nazriem jeho očami, pred sebou vidí ďalšieho strateného človeka na lavičke, tým človekom som ja.