Obchodníci využívali povozy na prepravu tovaru medzi trhmi a niekedy odviezli aj pocestného. Zadarmo či za protihodnotu. Dostavníky vozili okrem cestujúcich poštu a malé zásielky. Prvé vlaky vozili tovar. Cestujúci sa postupne dostávali do nákladných a neskôr do osobných vozňov, keď podnikatelia našli trhový potenciál v osobnej doprave medzi ekonomickými centrami.
Začiatkom 20. storočia sa začal tvoriť systém osobnej dopravy ako príspevkovej inštitúcie s cieľom uspokojiť mobilitu čo najviac ľudí. Štáty v Európe prevzali od polovice 20. storočia plnú finančnú zodpovednosť za verejnú dopravu. Tá sa dostávala postupne pod tlak individuálneho motorizmu (kvalitné cesty, klesajúca cena automobilov, rastúca kúpna sila).
V sociálne orientovanej západnej Európe začali oproti USA s príspevkom na rozdiel do dopravy skôr. Železnice boli znárodené a financované zo štátnych rozpočtov po krachu železničných podnikateľov a pre snahu zachovať železnicu ako strategický systém pre prepravu armád a ich materiálu. Nakoniec sa európskymi smernicami zaviedlo oddelené financovanie infraštruktúry a dopravy. Nesmú byť krížové príspevky na rozdiel medzi osobnou a nákladnou dopravou a údržbou tratí. Autobusová doprava, ktorá často začínala ako súčasť železničného podniku, sa postupne osamostatňovala, ale príspevok na rozdiel poberá tiež.
Trh a príspevok na rozdiel
Cesty sa budovali z verejných zdrojov. Richtár vyhlásil na niektorý deň povinnosť a občania museli na danom mieste vlastným náradím vyrovnávať terén alebo stavať most. Ľudia robili bez odmeny, lebo to bola cesta aj pre nich a stavali sa tam, kde to vyžadovalo obyvateľstvo.
Budovanie tratí začalo ako súkromná aktivita v období priemyselnej revolúcie. Ale nakoniec zaúradoval trh. Privátne železničné spoločnosti skrachovali a funkciu vlastníka prebral štát.
Hlavným faktorom poklesu tržieb bol konkurenčný boj medzi tými, ktorí svoju produkciu realizovali s minimálnou potrebou dopravy a tými, ktorí potrebovali viac dopravy. Vzájomne sa donútili v konkurenčnom boji hľadať alternatívy bez železníc. Preto súkromné železnice zostali iba tam, kde bol dlhodobý vzťah medzi miestami ťažby surovín a miestami ich zhodnotenia. A len pokiaľ vývoj nevytlačil danú surovinu z trhu. Alebo dokiaľ preprava suroviny dokázala pokryť náklady na prepravný proces a údržbu trate. Ak nepokryla, úlohu železnice prebrala cesta.
