Ale skutočnosť je taká, že väčšina z tých, ktorí ma oslovili s podobným prekvapením a zanietením v očiach, nie je presvedčená o tom, prečo Fica vlastne nevoliť. Bez toho, aby som súdil kohokoľvek si myslím, že taký človek je náchylný zmeniť zase pohľad na Fica z hrozného na skvelý, podobne ako sa to odohralo naopak len vďaka tomu či onému rozhovoru.
Jeden dôvod, prečo ja Fica nevolím je to, že mám rád svoj domov. Mám rád svoju rodinu, a nechcel by som odtiaľto odísť, ako to robia „všetci, ktorí majú rozum“. Tento názor som totiž predtým vždy odmietal. "Prečo by som mal ja odísť? Nech sa pakuje ten populistický bolševik! Ja som sa tu, v Bratislave, narodil, on dokonca ani nie!", myslel som si často. Ale čím som starší, tým viac vidím veci reálnejšie. Ak Fico vyhrá prezidentské voľby, bude to pre mňa osobne posledný kliniec do rakvy. Rakvy, v ktorej pochovám Slovensko ako miesto svojho trvalého pobytu do budúcnosti. A je to škoda, lebo takto odchádza nespočetné množstvo ľudí, ktorí by mohli byť Slovensku veľkou oporou do budúcna. Keď bude tento trend pokračovať, čoskoro sa o zyšujíci sa počet starých ľudí nebude mať kto postarať. Lekári idú preč, právnici, vedci. A kto nám ostáva? Študenti stratení v živote s diplomom v ruke, lebo potrebujeme práve teraz remeselníkov – ktorých nikto nechce robiť, lebo spoločnosť záhadne a nanajvýš milne opečiatkovala tieto povolania ako menej cenné voči tým „diplomovým“.
Ale to všetko predsa len nie je hlavný dôvod, prečo nevolím Fica. Dôvodom, prečo ho nevolím, je to, že nie len že nie je dobrý politik, ale on prakticky vôbec nie je politik. Nevolím Fica, lebo si myslím, že je jednoducho patologický klamár. Nič viac, nič menej. Pre mňa je totiž politik niekto, kto dokáže pre svoju krajinu niečo urobiť, kto dokáže využiť jej potenciál a nastaviť cestu ďalším generáciam – je to líder, ktorý nekričí z koženého kresla kam treba ísť a čo robiť, ale sám ide a urobí to. Niet totiž lepšej známky charakteru ako sú skutky. A takýmto lídrom pán Fico rozhodne nie je.
Lenže tu nastáva ďalší problém – máme vôbec nejakých lídrov? Máme politikov, ktorý nerobia len politiku napísaných a odrecitovaných prejavov, dvoch gombíkov (pre a proti; v prípade USA sú to gombíky "intervenovať do vnútroštátnych záležitostí iného štátu dnes" a "až zajtra") a planých sľubov, ale politiku priamo vytvárajú? Tvoria nové riešenia problémov, tvoria - vo všeobecnosti - niečo nové? Robia niečo pre svoj ľud, vedú ľud, produkujú nových lídrov, svojich nasledovníkov? Myslím, že nie. Je to len o tom naskočiť do rozbehnutého vlaku zabehnutej politiky. Konexie, úplatky, vydieranie – to ale má od politiky skutočne ďaleko.
Slovensko je malá krajina, to všetci dobre vieme, ale čo vie už menej jedincov je to, aký v sebe skrýva potenciál. Prečo sa ustavične snažíme s niekým sa spriahnuť? Prečo vyhľadávame stále niekde toho „Veľkého brata“, ktorý sa o nás postará? Mohli by sme začať byť už trošku dospelý, veď predsa máme 21 rokov. Hľadajme nové cesty – buďme mediátormi v sporoch medzi krajinami, špecializujme svoju zahraničnú politiku napríklad ako susedné Česko. Buďme mostom medzi západom a východom. Buďme otvorený, ale zároveň sa nedajme nalákať na cukrík od zlého, zkazeného uja – či už je ním Európska Únia (často ním totiž ona naozaj je), alebo aj ktokoľvek iný. Cukrík, ktorý môže mať niekedy aj pekný a lákavý obal, ale vnútri sa skrýva niečo, čo po požití vnútorne pomaly ale isto túto našu malú republiku zničí.
A v poslednom rade Vám, pán Fico, ale aj ostatným politikom, ktorí robia tú „zabehnutú politiku“ vybudovanú či už na planých populistických sľuboch alebo nenávisti, chcem poďakovať, že ste skutočnú politiku znechutili mladým. To slovo si mažem zo svojho slovníka, aj keď v skutočnosti je ju vedieť robiť veľká cnosť. Mám na mysli vedieť robiť tú skutočnú politiku.
