Tento elán sa však postupne pomaly, ale isto začal vytrácať. Prečo? Lebo by som nikdy nebol predpokladal, že v niektorých ľuďoch môže driemať toľko zla a nenávisti. Z čoho pramení neviem a dodnes netuším. Či to boli a sú len osobné antipatie, alebo sú to ľudia ktorí z princípu budú všetko a každého, kto mal a má záujem niečo vykonať, systematicky ničiť a znechucovať, to sa môže každý len domnievať. Jedno je ale isté, títo ľudia nie sú schopní ničoho viac, ako len ohovárať, kritizovať a vytýkať iným to, čo oni sami nikdy neboli schopní. Ľahostajnosť Sestier je alarmujúca. Na Slovensku je približne cez 46 tisíc registrovaných sestier. Na rôznych diskusných fórach, blogoch alebo FB skupinách ich je zopár sto. Z nich je okolo 20 nanajvýš 30 aktívnych, no ich aktivita často nemá nič spoločné s konštruktívnou debatou. Socializmus je cítiť dodnes. Pokazil pár generácií, ktoré síce s obľubou teraz volajú po demokracii, ale zamieňajú si ju s anarchiou. Neustále volanie po pomocnej ruke, očakávaniach, že niekto iný má za nich prinášať obete a priniesť im doslova raj na zemi, to všetko pri absolútnej apatii a neochote volajúcich priložiť pomocnú ruku ku dielu. Na Slovensku majú Sestry dve organizácie, ktoré ich zastupujú SKSaPA a OZSaPA. Tieto organizácie sú ale pod neustálym tlakom a terčom kritiky, deštrukcie a poníženia od samotných členov, čo je ale horšie aj nečlenov, dokonca ľudí, ktorí ani veľakrát nie sú Sestry. Snažia sa v diskusiách nadobudnúť dojem, že sú hovorcovia Sestier na Slovensku. Neprekáža im, že často táto skupinka „diskutuje“ sama so sebou, ak sa aj ozval niekto s iným názorom, bol okamžite systematicky a cielene z diskusie vyštvaný spôsobom, ktorý nie je hoden vzdelaných ľudí, ktorí často zdôrazňujú, že majú VŠ vzdelanie a sú ľudia na úrovni. Vyjadrujú sa aj ľudia, ktorí si svoje osobné problémy vyriešili odchodom s krajiny, zamestnali sa v zahraničí, no napriek tomu majú stále nutkanie zasahovať do záležitostí, o ktorých už dávno stratili objektívny úsudok, asi aj to bude dôvod, prečo vypisujú svoje SUBJEKTÍVNE názory, ktoré ale situácii nijako nepomáhajú, snáď iba mastia ego tým pár desiatok frustrovaných. V poslednej dobe sa v tomto duchu spustila aj petícia proti SKSaPA. Jej cieľom je odradiť súčasných predstaviteľov SKSaPA, aby opätovne kandidovali do Rady Komory Sestier a PA. Petícia je na svete už pár mesiacov, no do dnes ju podpísalo ledva 300 ľudí . Vierohodnosť týchto podpisov je na osobitnú diskusiu, pretože petícia nenesie ani znaky petície, osoby na nej uvedené nie je možne relevantne identifikovať a podľa toho aj usúdiť, či sú to vôbec registrované sestry a či teda majú právo sa ku organizácií vôbec vyjadrovať. Kto má potom brať takúto „petíciu“ vlastne vážne?
Komora prežíva ťažké časy. Rozklad z vnútra osobami, ktoré sa na jednej strane snažia presvedčiť, že im ide o dobrú vec, situáciu len zhoršuje. Angažujú sa ľudia, ktorí na jednej strane hlásajú, že sa chcú uchádzať o vedenie tejto organizácie, jedným dychom ale kade môžu, tam prezentujú doslova až odpor voči SKSaPA. Vadia im členské poplatky, obviňujú vedenie a zamestnancov z ich zneužívania, vadia im kredity, vadí im absolútne všetko. Čo títo ľudia vlastne majú za lubom? Čo môže dnešný člen očakávať od týchto osôb v prípade, že by uspeli v nadchádzajúcich voľbách? Mám ako člen očakávať, že SKSaPA a jej členstvo začne byť zadarmo? Mám očakávať, že už nebudem musieť zbierať kredity? Populizmu je v tejto krajine všade až nad mieru. Súdny človek sa môže nad týmto len pousmiať, či lepšie povedané zaplakať. Teda čo mám vlastne ja a každý člen očakávať od týchto novodobých „záchrancov“ Komory? Túto otázku som za posledné týždne položil často krát, no odpoveď som nedostal. Osobne nemôžem dôverovať ľudom, ktorí síce hlásajú zmenu, no dodnes neboli schopní sa ani len predstaviť a odprezentovať svoju víziu. Preto ich vnímam ako ľudí, ktorým v skutočnosti nejde o nič iné, ako zničiť všetko, všetko čo funguje. Hlásajú a volajú po jednote sestier. Ale čo si pod týmto vznešeným pojmom predstavujú? Jednota v ich ponímaní je, aby sme všetci striktne súhlasili s ich názorom. V opačnom prípade ste zločinec, deštruktor, zapredanec. Mlčiaca väčšina je znechutená z tohto prístupu a rezignovala im to vyvracať. Ja som jeden z tých, ktorý tú energiu mal. Aj za cenu vlastného poníženia mnohokrát až klesnutia do suterénu som musel na ich výpady a obvinenia reagovať ja sám. Áno, ja si to priznám. No priznajú si to aj oni? Aby som bol konkrétnejší nie Oni ale Ony. Dámy, ktoré sa hrdia tým, že sú matky, Sestry. Ony sa neštítili a neštítia úderov pod pás, hanlivých obvinení a urážok najtvrdšieho rangu. Zato s obľubou a perverznou príchuťou striehnu na každý váš odpor zo zúfalstva a pod tlakom emócií často vyjadrený aj nehodným spôsobom. To je moment, kedy okamžite na to poukážu a vzájomne sa v tom podporujú, aby celý svet presvedčili, aký ste vulgárny a neznášanlivý. Ale to, akým spôsobom človeka ku tomu doženú, za takéto metódy by sa nehanbila snáď len extrémistická militantná skupina.
Vždy je čo vylepšovať a vždy sa dá nájsť ešte lepšia a konštruktívnejšia cesta. Ale nikdy nie anonymným, partizánskym spôsobom, údermi pod pás a vykonštruovanými obvineniami. Nie spôsobom, ktorý nepatrí do civilizovanej spoločnosti. Nie, ďakujem milé dámy, ale neprosím. Neprosím si jednotu sestier, určite nie dosiahnutú tak, ako si to predstavujete vy. V každej zdravej spoločnosti je konštruktívna opozícia vítaná. Obohacuje a posúva vpred. Ak raz nastane tá vaša „jednota“, potom nech nás Boh ochraňuje.
