Svedčia o tom štatistiky, ktoré nie sú prajné a vypovedajú o dierach v prevencii. Násilie na deťoch má viacero podôb, príčin, aj spôsobov riešenia ochrany detí ... nie vždy však najšťastnejších.
Konkrétne osudy mávajú najvyššiu výpovednú hodnotu. Mňa jeden z nich emocionálne silno zasiahol pred rokmi. Miška som stretla v detskom domove, neskôr som ho mala v skupine malých detí v letnom tábore, mal vtedy 3 roky. Odvtedy ubehlo veľa rokov, dnes je už dospelým mladým mužom. Veľakrát som naňho spomínala a uvažovala nad tým, kto mu usmerňoval život, či ho v dospelosti vie vôbec zvládať, užívať si ho... Sú to opodstatnené otázniky.
Útly chlapček bol mimoriadne bojazlivý, utiahnutý a úzkostný. Nikomu nedôveroval, len s ťažkosťami k sebe niekoho pripustil, telesného kontaktu sa stránil, bál sa ho. Hrôzu, ktorú prežil v domácom prostredí si ťažko možno predstaviť v plnej realite. Bol jedináčik, smutný obraz dotvára duševné ochorenie oboch rodičov, matke diagnostikovali závažnú duševnú chorobu. Zdravotný stav mala stabilizovaný, neskôr však choroba naplno prepukla. Matka bola s dieťaťom sama doma a pod vplyvom halucinácií ho napadla. Jazvy po rezných ranách sa vynímali chlapčekovi na krku a na rukách ako pamiatka na osudné chvíle. Nebolo nikoho, kto by mu vtedy pomohol. Ako sa to mohlo stať? Kto pochybil ? Okolie, ktoré včas neizolovalo dieťa od chorej matky alebo lekárka, ktorá jej nenariadila okamžitú hospitalizáciu ? Pochybení bolo zaiste viacero. Chýbala všímavosť, ktorá by pomohla rozpoznať kritickú situáciu.
Dieťa "putovalo" do detského domova. Veľkého kaštieľa, ktorý sa zvyčajne nadlho stal domovom pre deti od útleho veku až po tínedžerov. Domovom, kde bitka zo strany "veľkých" sa pre malé deti stala bežnou rutinou, ich sexuálne obťažovanie "veľkou srandou" pre partiu chalanov, ale nie vždy to bola iba sranda. Týmto praktikám čelil aj Miško. Obludnú desivosť preukázal aj náš spoločný pobyt v letnom tábore, na ktorom boli takmer všetci "domováci". Bez zveličovania, v prvých dňoch sme takmer permanentne riešili ochranu najmenších a spoznávali tak zákulisie spolužitia v tomto detskom domove. V citovo oploštenom prostredí, bez láskyplných dôverných väzieb k stabilným dospelým osobám, ktoré by im boli oporou. Frustrované, deprimované deti sa nemali komu posťažovať, u koho hľadať útechu. Lebo tety a ujovia vychovávatelia prichádzajú a odchádzajú, ich domov je niekde inde, mimo nich. Tak to bolo a tak je to i dnes.
Detské domovy sa síce transformovali na "domovy" rodinného typu, čo je posun k lepšiemu, ale nie k ideálnemu. Tým je rozhodne náhradná rodina, sieť rôznych foriem náhradného rodičovstva, týmto smerom by sa mala uberať sociálnoprávna ochrana detí. S podporou rodiny zo strany sociálnej kurately, s pomocou odborníkov najmä z oblasti špeciálnej pedagogiky, psychológie, pedopsychiatrie, pretože zvrátiť mnohé detské osudy si vyžaduje veľký fortieľ.
Nikdy som nebola zástancom existencie detských domovov, nech už majú akýkoľvek prívlastok. Rodina, v ktorej sa spontánne utvárajú citové väzby, dôležité podporné emocionálne mechanizmy vo vzájomných vzťahoch jej členov, tá pretrvá kompaktne aj v budúcnosti napriek možným problémom... a to je tá najväčšia devíza. Byť a zostať súčasťou rodinného spoločenstva...žiť s pocitom, že niekam patrím, mám sa kam aj v dospelosti vracať, kde hľadať pomoc a porozumenie. Lebo toto privilégium prevažná časť "domovákov" dávno stratila. V prípade Miška to možno dopadlo lepšie, pretože matka ho po uzdravení navštevovala v detskom domove.
A čo je potrebné, aby sa deti nemuseli už na začiatku svojej životnej cesty konfrontovať s ťažkými osudmi? Okrem iného potrebná je všímavosť. Voči vlastnému správaniu vo vzťahu k svojim deťom, či neprekračujeme primerané hranice, všímavosť k okoliu, ak spozorujeme riziká ... aby žiadne dieťa nemuselo prežiť takú tragickú smrť a utrpenie ako 5-ročná Lucka Hrotáková pri svojich rodičoch. Pedagógovia aby videli pred sebou nielen žiaka, ale aj dieťa, ktoré potrebuje pomoc, lekári a ďalší odborníci, ktorí sú v bezprostrednom kontakte s ohrozenými deťmi aby urobili všetko pre ich záchranu. To je najväčšia misia ľudskosti.
