Ale ťažké srdce mám aj na zdravotníkov, tých lekárov, ošetrovateľov a sanitárov, ktorí humánne poslanie v prospech človeka už vnímajú len ako rutinnú "šichtu." Našťastie, neplatí to stopercentne, medzi nimi je veľa povzbudivých výnimiek.
V poslednom čase sa množia verejné sťažnosti na nedostatočne poskytnutú zdravotnú starostlivosť. Expresívne by som mohla taktiež kvalifikovať hospitalizáciu v nemocnici v prípade mojej mamy ako "darovanú poukážku" na smrť.
Zomrela v septembri tohto roku, o dva mesiace na to by sa dožila krásnych 90 rokov. Obidve sme boli veľmi hrdé, že aj napriek viacerým vážnym diagnózam a čiastočnej imobilite sa dožívala takéhoto výnimočne vysokého veku. A to v dobrej energetickej kondícii, s dispozíciou veľkej životnej sily, dobrých mentálnych schopností. Zaujímala sa o politické, spoločenské dianie, chodila do spoločnosti, na kultúrne podujatia, ale najmä mala veľkú chuť žiť. Mala na to absolútne právo. Iritujú ma vyjadrenia typu :"však už mala toľko rokov..." No a čo?! Ak človeka život baví, nikto nemá právo akokoľvek spochybňovať jeho existenciu.V našich nemocniciach to zrejme neplatí.
Prestárli ľudia sú príťažou.
Mame sa zrútil svet v júli tohto roku, keď kvôli oslabenej nohe a kolenu doma spadla a zlomila si stehnovú kosť. Hospitalizovali ju v ružinovskej nemocnici v Bratislave, na ortopedicko-traumatologickej klinike. Pobudla tam dva týždne. Od začiatku sa sťažovala na "zlú" posteľ, každý deň som ju našla v polosede. Sťažovala sa, že ju nepolohujú. Zároveň ma však žiadala, aby som sa nesťažovala personálu, bála sa reakcie ošetrovateľov, že jej to dajú pocítiť.
Už koncom prvého týždňa hospitalizácie, po úspešnej operácii, som ju zastihla v polohe, ktorá odhalila sedaciu časť s ťažkými dekubitmi, na pravej strane bola rana čierna. Na moje zdesenie jedna zo sestier len skonštatovala, že :"...už je to lepšie." Lenže mama začala chradnúť, strácala silu, prestalo jej chutiť. A keďže sa nevedela sama najesť, stalo sa, že obed ostal nedotknutý. Preto som ponúkla, že ju budem na obed kŕmiť, tak ako som to už robila pri večeri. Snaha bola zamietnutá. Rýchly odchod domov skomplikovali horúčky. Ich príčinou mohlo byť viacero faktorov. Pooperačný stav nohy, obrovský hematóm na ruke / počas transfúzie jej krv vytiekla do tkaniva/, ale aj z dekubitov. S praktickou lekárkou som konzultovala svoje rozhodnutie vziať mamu domov aj napriek teplotám, lebo inak v nemocnici zomrie.Bolo to evidentné. Zmenila sa, jej energia vyprchala, upadala fyzicky aj na duši. Všeobecná lekárka neodporúčala môj postup, aj keď sa stotožnila s tvrdením, že starostlivosť v našich nemocniciach býva často katastrofálna. Mamu o dva dni prepustili domov. Keď som jej túto správu oznámila, rozplakala sa. Bola to v jej prípade zriedkavá reakcia. Prepustili ju v piatok, a doma sme porovnávali jej skutočný stav dekubitov na tele, ktorý sa líšil od ošetrovateľskej správy.Adekvátnu spoluprácu s agentúrou domácej ošetrovateľskej starostlivosti som mohla vybaviť v pondelok. Cez víkend sme mamu doma ošetrovali, polohovali vo dne v noci každú hodinu alebo podľa jej subjektívnych potrieb.V utorok sme už zdravotnej sestre z agentúry avizovali, že stav dekubitov sa zhoršil a zhodli sme sa v postupe.
Treba urgentnú pomoc.
Prvé reakcie záchranárov? Dekubity vraj nepatria do nemocničnej starostlivosti. Mamu som v žiadnom prípade nechcela hospitalizovať, dôvodila som, že je nutné, aby sa vzhľadom na aktuálny stav vylúčilo akékoľvek riziko. To, čo sa následne dialo na urgentnom príjme v ružinovskej nemocnici, mi doteraz nedáva spávať. Po niekoľkých hodinách čakania, kedy mama vzdychala od bolesti krížov, prizvaná chirurgička skonštatovala, že adekvátny výkon môže urobiť len vo svojej ambulancii. To však prichádzalo do úvahy až o dva dni, pretože na druhý deň praktická lekárka ordinovala poobede. My sme vždy boli odkázané na prepravu sanitkou a teda na doporučenie všeobecnou lekárkou. Na moju otázku, či mamin stav znesie dvojdňový odklad, zdravotná sestra zareagovala, vraj áno, ale pre istotu urobia vyšetrenie CRP. Zároveň vysvetlila, že dekubity v sedacej časti aj vyššie v sacrálnej /krížovej/ oblasti nevznikli z vonkajšej príčiny. Tým, že nebola dostatočne polohovaná, zastavila sa činnosť lymfy, bez prísunu kyslíka začali bunky vo vnútri odumierať, tkanivo nekrotizovalo a došlo k pretlaku.
Výsledok? Vyšetrenie preukázalo, že situácia bola vážna, hodnoty CRP boli tak vysoké, že vlastne začal septický stav, tlak bol enormne nízky, bola som pritom, keď jej ho merali. Musia ju vraj okamžite hospitalizovať. O 1.00 hod. ma lekárka poslala domov s tým, že môžem zavolať, kde bude umiestnená. O 3.00 hod.mi oznámili, že ju hospitalizujú na chirurgickej klinike. Ráno o 9.00 hod. som ju tam nenašla, neprijali ju. Ostala na urgentnom príjme a z interných zdrojov nemocnice som sa dozvedela, že ju v noci nikde nechceli prijať. Sťažovala sa mi, že celú noc bola niekde na chodbe , v mokrej domácej nočnej košeli, keďže jej dekubity v sedacej časti vystriekali / dezinfikovali / Bethadinom. Prosila personál, aby ju zakryli, ale nikto nereagoval.
Až doobeda 7.augusta ju hospitalizovali na internej klinike ružinovskej nemocnice. Zápis z vyšetrenia na urgentnom príjme je však bezprecedentne "vybielený". Žiadna informácia o krvnom tlaku, výsledkoch CRP, postupe liečby, absolútne nič, vrátane podpisu, správu som v ten deň/noc ani nedostala do rúk. Koniec-koncov, moje podpisy chýbajú na všetkých prepúšťacích lekárskych aj ošetrovateľských správach z nemocnice. Nielen že ich odo mňa nevyžadovali, ale odovzdali mi ich tesne pred odchodom, na ortopedicko-traumatologickej klinike ich dokonca dali posádke sanitky, aj keď som mamu sprevádzala. Preto som v sťažnosti adresovanej Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou upozornila, že tieto správy de facto teda možno chápať ako neprevzaté. Svojim podpisom totiž potvrdzujete okrem iného prevzatie príslušnej prepúšťacej správy ako aj to, že ste porozumeli informáciám v nej.
Na internej klinike bola mama opäť dva týždne. Keďže dekubity sa infikovali, vnútorne rozšírili ,užívala množstvo antibiotík, dostala transfúzie krvi, a pripravovala sa operácia plastickej chirurgie.S nejasným výsledkom, veď išlo o rizikový výkon v celkovej anestéze. Mamin prvotný súhlas bol skôr spätý s pocitom prípravy na asistovanú smrť, ktorú bola ochotná prijať, lebo..." toto už nie je život, takto sa ďalej žiť nedá, a to utrpenie, bolesti..." Nakoniec svoje rozhodnutie zmenila, možno aj pod vplyvom toho, že som začala vybavovať následné umiestnenie. Už išlo len o to, aby následne po prepustení bola v dobrých podmienkach, a aby netrpela. O pocitoch, keď som ju vždy opúšťala v nemocnici, kde ležala sama v izbe, a videla som ako trpí bolesťami, ťažko hovoriť. Bezmocnosť, strach, hnev, to všetko sa vo mne zakliesnilo. Čo sa dalo urobiť v situácii, keď v Bratislave, hlavnom meste Slovenska ,nie sú adekvátne nemocničné zariadenia s naozaj kvalitnou starostlivosťou, najmä ošetrovateľskou. Ani štátne, ani súkromné, tie tu neexistujú. Utrpenie jej nakoniec pomáhali zmierňovať opiáty.
Po dvoch týždňoch mamu z internej kliniky prepustili, previezla som ju do neštátneho sociálno-zdravotného zariadenia v Petržalke, do Domu Rafael, na oddelenie ošetrovateľskej starostlivosti. A tá bola naozaj príkladná, empatický prístup personálu výnimočný.A čo som veľmi ocenila, mohla som byť so svojím najbližším človekom, na ktorého s láskou a s vďačnosťou v srdci spomínam, celý deň. Po šiestich dňoch v kruhu rodiny a ošetrujúceho personálu mama odišla do večnosti.
Miesto epilógu.
Takýto príbeh môže zažiť ktokoľvek z nás, mladí,starí,prestarlí ľudia. Všetci sme istým spôsobom ohrození, pretože sme odkázaní. Niet možnosti výberu. A nie každý má možnosť alebo vôľu liečiť sa v zahraničí, aj keď by mohol. A nie všetci sme vrcholoví politici, ktorí vždy majú otvorené dvere k tej najkvalitnejšej a najzodpovednejšej zdravotníckej intervencii. Nie sú odkázaní ako "obyčajní" pacienti hľadať akékoľvek spôsoby a cesty, ako sa zachrániť - o tom sú totiž úplatky, korupcia. Ľudskosť s tým má len málo spoločného, či skôr nemá vôbec nič. Týmto smerom kráčajú aj naše zdravotnícke zariadenia.
Keď vodič autobusu pre nepozornosť spôsobí dopravnú nehodu a zomrú ľudia, súdia ho a potrestajú. Keď v nemocniciach v dôsledku zanedbania starostlivosti zomrie človek, mortalita je normálny jav. Naše ulice zaplavili opäť bilboardy, sľubujú nemocnice v každom krajskom meste, návštevu u lekára bez čakania a tak ďalej. Pýšime sa nadštandardnými izbami v nemocniciach. Len či bude dostatok ľudí, ktorí sa majú o chorých starať, kompetentní hovoriť nechcú.
Nedávno som sa dala do reči na zastávke MHD s bývalou zdravotnou sestrou, istý čas bola aj vrchnou sestrou na geriatrii. Keď som sa posťažovala na zaobchádzanie s mamou v nemocnici, miesto súcitu len stroho poznamenala:" Hm, dekubity, keď je málo ľudí na oddeleniach." Zamrazilo ma. Akú hodnotu má teda ľudský život v tomto kontexte !? Zdá sa, že žiadnu, stratila sa.
