Krajina za oknom ubieha závratnou rýchlosťou. Už nestíhame sledovať meniacu sa drsnú divočinu, ktorá cúva pred naším pohľadom. Pozeráme do prázdna, sme unavení a rezignovaní. Sme ako pasažieri jedného veľkého malého autobusu a všetci sedíme chrbtom k smeru jazdy. Cez zadné okienko vidíme zlomok toho, čo sa stalo a vodiči, ktorí cez hmlu vlastných záujmov a klamstiev nevidia ďalej ako do volieb, slepo nasledujú vlastný zisk.
Strhávajú volant raz doprava, raz doľava, ale už dávno zišli z cesty a nezdá sa, žeby sa ju niekto z nich podujal hľadať. Vystúpiť je ťažké a rozbehnutá mašinéria pod kapotou často pokusy o takýto únik zomelie na prach.
Jediné, čoho sa bojím je, že raz niekto nevyberie nejakú zákrutu a náš autobus zletí z útesu. Jeden si povie, že by to mohlo byť príjemné vyslobodenie, ale len málo pasažierov prežije vražedný červený požiar, ktorý sa rozpúta a zvyšok sa posunie o pekných pár rokov späť.
„We all live in a yellow submarine...“
