PRACH
V parku jsou odpadky, papír a prach
Pes sežere odpadky, pionýři seberou papír
Jenom prach stále zůstává
a to jediné mě drží při živote
Neboť prach jsem a v prach se obrátím
Alebo…
Tak to vidíš
přece jsme tě dostali
no už budeš hodnej
my ti dáme nesouhlasit
vidíte jak už poslouchá
ale co to
zamrkalo mu oko
budem mu ho muset vyšlápnout
Kniha sa volá Malá slabost v kolenou – Pocta Ladislavu Landovi. Možno si teraz niekto povie – no a čo??? No mňa tá kniha fascinuje hneď z niekoľkých dôvodov. Ako som sa dozvedela zo zadnej strany, odkiaľ sa na mňa usmieva mladý chalan v okuliaroch, ide o najmladšieho básnika českej beat generation na prelome 50. a 60. rokov. Žil v rokoch 1948 – 1965....V sedemnástich bol nespravodlivo obvinený a dobrovoľne ukončil svoj život. V školskej záhrade jedom z chemického kabinetu. A to je viac-menej všetko, čo som sa z mne dostupných zdrojov dozvedela...neviem prečo, ale viem ako a kedy. A to ma desí. Myslím si, že jeho básne sú výpoveďou o tom, čo prežíval, aj keď nám tým dovolil možno len nahliadnuť do jeho vnútra. Celá tá pomerne útla knižka je plná polosmutných, poloironických a hlavne silne realistických dielok očami mladého chalana, ktorý bojoval...s niečím, s niekým, možno so sebou...
Tú knihu som objavila približne vo veku, keď on sa rozhodol prestať...s písaním aj so životom. Ten vek je zrejme pre každého silným sústom (a to nehovorím o našich rodičoch). Ja som tie básne vtedy zbožňovala. Vracala som sa k nim deň čo deň, niektoré som vedela naspamäť, iné som si zapísala, aby som ich nezabudla. Dnes, s odstupom času, keď si ich čítam znova, cítim z nich smútok, bolesť...Stále sa mi páčia, ale tak akosi ináč. Neviem...
Aj ja sa snažím písať básne, aj tie moje boli v tom veku smutné a plné pocitov, ktorými som sa snažila veci pochopiť a porozumieť svetu okolo mňa. Snažím sa písať doteraz. Ktovie, či by písal aj on, keby to vtedy dávno nebol vzdal.
