Tak čo? Tesco alebo Kaufland?

Ja a ona. Vlastne – ona a ja. Už zohraná dvojica. Máme zoznam, máme systém, akým sa pohybujeme v spleti preplnených regálov. Psychológia predaja na nás neplatí. My máme vlastné zásady. Tak napríklad – vždy priniesť domov niečo, čo sa nedá zjesť. Aby sme nemali pocit, že všetky peniaze jednoducho prejeme. A tak sa stane, že kúpime zo tri rámiky („Sú také milé...“), nejaký ten slamený košíček do zbierky, či koberček do zásoby („Ten v kuchyni predsa musím prestriedať...“). A v tom lepšom prípade to všetko spolu takmer dokonale farebne ladí. Sem – tam sa ozve tá racionálnejšia polovica nášho dua (to akože ja), ktorá sa pokúsi namietať, že toho máme v byte už celkom dosť. Väčšinou bez úspechu...Je nedeľa ráno a ja ešte v polospánku otváram jej dvere.„Veď sme včera boli v Tescu...“ Nechápem.„Ale zabudli sme vajíčka. Musela som.“Pod pazuchou si nesie nový slamený košík vhodný svojou veľkosťou na drobné nákupy a z neho trčia dva rámiky. Previnilo sa na mňa usmeje a ja na jej tvári vidím tú krásnu radosť dieťaťa. Dám jej pusu a poviem:„Dobré ráno, mami.“Veď to aj tak všetko robí kvôli nám.