Vypnutá, vyhasnutá, cítila, že nevie rozmýšľať. Že nevládze. Už ani o krok viac nevie sa dnes posunúť dopredu. Už ani jedna informácia naviac sa nevstrebe.
Cez vetračku k nej doliehali zvuky ulice. Niekde v diaľke sa asi strhol psí zápas. Autá, podpätky náhliace sa do/z mesta. Z rádia v kuchyni sa ozývala omša na oslavu života. Mimo jej izby život plynul ďalej.
Jediné, čo nasvedčovalo, že ešte žije, bol pravidelne sa dvíhajúci hrudník a slza kotúľajúca sa po rozpálenom líci...
Nie je nič horšie ako študenti. Porekadlo z 15.storočia
(Týmto autor pozdravuje všetkých usilovných, do hlavy tlačiacich nové info, študentov...nie ste v tom sami)