Írsko 10: Černochov a Írov neberieme!

Ak ste sa vraj ešte pred nejakými pár desiatkami rokov prechádzali po ulici nejakého z južných štátov USA, tak nebolo žiadnou zriedkavosťou vidieť oznam o prijímaní nových zamestnancov, vylepený napríklad vo výklade obchodu, doplnený o upresnenie, ktoré som si dovolil uviesť v titulku článku. Toto viem sprostredkovane od jednej Írky, ktorá si tam vtedy prácu hľadala a ešte i po rokoch na to spomínala s veľkým rozhorčením. Aj keď som proti hocijakej diskriminácii, tak priznávam, že asi tuším, prečo pisateľ podobného oznámenia uviedol v texte aj Írov.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (25)

V dnešnom rozprávaní sa teda budem venovať trocha tomu, ako som mal ja osobne tú česť, poznať obyvateľov toho času najzápadnejšie položenej krajiny Európskej únie ( dúfam, že si to dobre pamätám – je Írsko pichnuté na mape najviac vľavo, či nie?).

Kým ale začnem, tak uvediem, že pred mojím tamojším pobytom som o nich nevedel lautr, ale skutočne lautr nič. Len márne lovím z pamäti nejaké útržky z dobrodružstiev Sherlocka Holmesa, kde boli, tuším, nejaké zmienky o akýchsi tajomných zločineckých írskych spolkoch. „Poznatky“ podobného druhu je však, myslím, dobré skôr zabudnúť, než si ich pamätať. Ak teda zoberiem do úvahy to, že ja som bol ohľadom týchto znalostí úplne nepopísaný a čistý list papiera, nebolo lepšie východisko pre spoznávanie, než som mal práve ja.

Takže poďme bez otáľania rovno na to – pokiaľ vkročíte na chodník hociktorého írskeho mesta, mestečka, či dediny a stretnete prvého domorodca, idúceho proti vám, asi hneď zaregistrujete prvú nezameniteľnú črtu írskeho charakteru. Zareistrujete, ale možno si ju hneď pri tomto prvom stretnutí neuvedomíte. Možno vám len ostane kdesi vo vedomí trčať a vy o nej ani nebudete vedieť.
Potom však, keď pôjdete po chodníku ďalej a stretnete ďalšieho miestneho a na to ešte ďalšieho, tak vám zrazu svitne – veď tuto sa vám nikto, ale teda skutočne nikto neuhne a uhýbate sa len vy!

Presne tak. Toto som si opakovane potvrdil s viacerými Slovákmi, ale aj Čechmi, s ktorými som mal možnosť hneď v prvých dňoch svoho pobytu hovoriť. V Írsku jednoducho neexistuje ten typ zvorilosti, u nás takej bežnej, keď dvaja protiidúci chodci si, už pár metrov pred okamihom stretnutia, dajú jasne najavo, že sa vidia a že sa aj vzájomne ohľaduplne minú. Keď o tom teraz píšem, aj mi je to zvláštne popisovať, čo je tak samozrejmé pre nás je: prvý urobí malý úhyb na jednu stranu a ten druhý, približne rovnako uhne na stranu druhú. Pritom ešte sa nám občas stáva, že ak sa ja pohnem jedným smerom, ten druhý sa pohne smerom tým istým a potom sa môžeme ešte párkrát troška zmätene dohadovať, kadiaľ vlastne kto pôjde. Nakoniec sa ale dohodneme, niekedy s úsmevom, niekedy aj bez neho. Skoro vždy však v tom cítiť aj medzi úplne neznámymi ľuďmi vzájomnú ohľaduplnosť a zdvorilosť.

Nuž vedzte: Ak sa budete takto rovnako ohľaduplne správať na chodníku v Írsku, tak zakrátko zistíte, že zdvorilí ste len vy, nikto iný a zakrátko si budete pripadať ako nejaký chudák. Pretože tu vám nepreukáže čo i len štipku takejto úcty ani hocijaké malé dieťa.

Takže napokon vás to prestane baviť a začnete sa správať tak, ako všetci domáci. Ako to je? Jednoducho – pokiaľ pri chôdzi zbadám, že oproti mne niekto kráča, nedám ani najmenej najavo, že som si ho, nedajbože, všimol. A nedávam to najavo ani do poslednej možnej chvíle, i keď je úplne jasné , že protiidúci ide presne po tej istej strane chodníka, ako ja. Jedine vtedy, keď sa už už ideme zraziť, veľkodušne urobím ten najmenej možný úhybný pobyb do strany a tak sa v konečnom dôsledku predsa len uhnem. Upozorňujem – váš pohyb môže byť naozaj minimálny, pretože ten druhý urobí, čuduj sa svete(!), úhyb tiež. Nebojte sa pritom - aj keď sa našincovi môže zdať, že pri takomto správaní je zrážka nevyhnutná, nie je tomu tak – vždy sa, akýmsi zázrakom, naozaj dokážete navzájom vyhnúť.

Napriek tomu, že kvôli našim zažitým vnútorným zdvorilostným zábranám nácvik popisovaného spôsobu míňania sa nemusí byť pre Stredoeurópana jednoduchý, som si istý, že si naň neskôr zvyknete a nebude vám robiť žiadne problémy. Avšak vtedy, keď po patrične dlhom pobyte v Írsku prídete domov, môžete na chodníku slovenského mesta pôsobiť na ostatných protiidúcich ako debil a nevychované hovädo, ale to už bude tá daň za vaše svetoobčianstvo, na ktorú si musíte zvyknúť tiež.

Ale poďme ďalej v popisovaní miestnych zvykov ľudu svätého Patricka. Ďalšou vecou, ktorú si môžete všimnúť na tamojšej ulici, je to, s akou benevolentnou ľahkosťou si tamojší domorodec dokáže sadnúť hocikde, hocikam a za hocijakého počasia.

Aby ste si to vedeli predstaviť, ilustrujem to nasledovným obrazom: Predstavte si chladný novembrový deň, keď okrem tej zimy ešte fučí a prší. Čakáte pod prístreškom na zastávke autobusu a napriek tomu, že by ste si mohli sadnúť na tam sa nachádzajúcu kovovú lavičku, neurobíte tak, pretože tušíte, že je studená tak, že by vám na nej za chvíľu odmrzol zadok. V tej chvíli vám padne sánka, lebo zbadáte, ako na kamenný obrubník chodníka, ktorý je určite nielen rovnako chladný, ako spomínaná lavička, ale okrem toho aj úplne mokrý od dažďa, si absolútne kľudne sadne asi sedemnásťročné dievča. A pokiaľ je to žiačka nejakej blízkej školy, tak možno vzápätí dobehnú a sadnú si vedľa na to isté sedisko aj ďalšie spolužiačky.

No a keďže jasne vidíte, že ich niečo podobné, ako je čistota ich nohavíc na zadnej časti absolútne nezaujíma, tak vás už neprekvapí, čo nasleduje. Keď totiž príde autobus a všetci nastúpite, tak niektoré z dievčat si kľudne sadne na sedadlo tým spôsobom, že sa pritom oprie o bočnú stenu autobusu, skrčí nohy v kolenách až k brade a topánkami šliapne na sedadlo vedľa. Je pochopiteľné, že ak ona má na zadku otlačok chodníka, na ktorom pred chvíľou sedela, tak ju nebude zaujímať niečo také, ako je otázka čistota nohavíc niekoho, kto si neskôr sadne miesto v autobuse, kde sa ona práve pohodlne usadila.

Po tom, čo som takto priblížil ďalšiu z charakteristík Írov, vás asi neprekvapí, že pomerne často práve tých mladších môžete zbadať sedieť vo vlaku, kde sú už miesta na sedenie obsadené, priamo na podlahe. A ak som pri tom, spomínam si na výjav, ktorý má určitý súvis s predošlým, a síce, ako som napríklad videl i elegantného chlapíka v obleku, ktorého dáždnik sa váľal spola zavretý, spola otvorený na dlážke pod sedadlom, kde sedel. Už si nepamätám, či na ňom náhodou aj tak trošku nestál, bolo však úplne jasné, že mu ani náhodu nezišlo na um niečo také pracné, ako by bolo hľadanie nejakého výklenku, či podobného miesta, kde by dáždnik mohol oprieť. Keď potom vlak zastal na zastávke, bez rozpakov ho zobral z dlážky a vykročil s ním von.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Je až prekvapujúce, že pri tom všetkom je všade na verejných priestranstvách celkom čisto. Pokiaľ si to porovnám v obchodoch, tak mám pocit z tých írskych, že sú čistejšie, než naše. Tamojšie vlaky až tak veľmi nepoznám, ale DART, osobný vlak jazdiaci medzi Dublinom a Bray, bol čistý vždy, keď som ním šiel. Bol však aj modernejší, než väčšina našich bežných „osobákov“, takže aj to možno ovplyvňovalo dojem, ktorý z neho človek mal.


Modernejšie boli aj dvojposchodové autobusy MHD, ktorými som jazdieval, išlo prakticky vždy o vozidlá Volvo. Boli čisté tiež, niekedy však dojem kazili predmety, ktoré cestujúci stihli počas cesty nechať na sedadlách, či na dlážke – noviny, plechovky od Coca Coly, či iných nápojov a tak podobne.

Keď som popisoval scénku na zastávke autobusu, dotkol som sa mimochodom aj ďalšej význačnej črty potomkov Keltov. A síce, ich neuveriteľnej otužilosti. Jedná sa pritom o úkaz, ktorý si všimnete hlavne u mladšej generácie. Prejavuje sa napríklad tým, že kým vy idete po vonku v kabáte, tak stretnete chlapíka v krátkych nohaviciach a tričku. Garantujem vám, že by sa vám urobila husia koža už len pri pohľade na neho.
Alebo iný výjav. Prechádzam sa v januári po nábrežnej promenáde, vietor pofukuje, čiapku si sťahujem čo najviac na uši. Vtedy spozorujem ľudí, kúpajúcich sa v morských vlnách. Je pravdou, že tamojší január nebýva tak studený, ako u nás a teploty sa prakticky vždy držia nad nulou, do toho mora by mňa však nedostali ani párom volov, to mi verte. A podobných kúpačov som tam videl tak často, že sa domnievam, že nešlo o tých typických otužilcov, ako ich poznáme u nás, ale boli to relatívne „normálni“ ľudkovia.

Ale poďme pri popise našich Írov viac do hĺbky. A tu by som začal u toho, ako mi kedysi môj írsky nájomca Daniel kládol na srdce, že v jeho dome sa nefajčí. Ok, povedal som vtedy, nemusí mať obavy, ja som nefajčiar, takže ja problémy robiť nebudem. Nasťahoval som sa vtedy do domu, kde žil v podnájme ešte jeden Poliak a Ír. Keď sa ten posledne menovaný sťahoval asi o mesiac kamsi inam, šiel som si pozrieť izbu, ktorú uvoľnil. Len z čírej zvedavosti, aby som si ju porovnal s tou, ktorú som mal prenajatú ja. Nuž, v momente, keď som ta vkročil, som skoro odpadol od smradu z cigariet, ktorým bola absolútne napáchnutá. Milý môj sused si s nejakým zákazom fajčenia nerobil skutočne ťažké srdce.

Do jeho izby prišiel potom nový podnájomník – Alex. Ten bol Nemec. A keďže sme tým pádom bývali v dome, okrem írskeho majiteľa, Nemec, Poliak a Slovák, tak vtedy sa tam skutočne nefajčilo. Ale to len do chvíle, kým ubytoval Lannieho, znova Íra. Pretože ten mal tento zákaz takisto na háku. Napokon, podobne ako aj zákaz nočných návštev a robenia hluku v nočných hodinách. A ak nedoviedol kamarátov k sebe a diskotéku nerobil u seba na izbe, tak bol na nočnej párty síce niekde inde, ale o svoje sme si neprišli ani my. Po takom nočnom výlete totiž pravidelne, približne o jednej po polnoci, si vždy zapol počítačovú hru, simulujúcu závody na automobiloch a my sme potom ešte asi hodinu počuli zvuk motora auta, na ktorom jazdil. Vtedy bola výhoda, ak človek zaspal ešte pred zahájením závodu, lebo po štarte sa vám to už nepodarilo, stalo sa mi ale aj to, že som bol tým hlukom zobudený už aj po zaspatí.

Majiteľ domu o tomto všetkom musel vedieť, ale toleroval to. Možno to bolo i tým, že ja sám som Lanniemu dohovoril, aby v noci pri závodoch stlmil hlasitosť, čo on potom dokonca aj dodržoval.

Podobne benevolentný prístup k určitým nariadeniam som napríklad zažil v írskej nemocnici, kde som bol navštevovať chorého kamaráta. Myslím, že som tam bol asi päťkrát, pričom koniec návštevných hodín sme pretiahli aj viac ako o hodinu rovnaký počet krát. Veľkú časť zdravotného personálu síce tvoria v Írsku cudzinci, ale na oddelení, kde ležal Maroš, boli náhodu Írky. Aj keď nás vždy upozornili, že návštevy by bolo vhodné ukončiť, tak ked videli, že nerobím nič neprístojné, kľudne mi dovolili tam byť tak dlho, ako som chcel. Nie som si úplne istý, či by som rovnako dopadol v nejakej bratislavskej nemocnici. Iste, aj tam človek zažije v podobných veciach ľudský prístup, myslím však, že ďaleko menej často.

Ak sa teda na túto stránku írskej povahy pozriem z nadhľadu, nazval by som ju určitou veľkorysosťou. Musím povedať, že aj keď po určitom čase života na ostrove som si už na ňu aj začal zvykať a dokonca s ňou aj trošku počítať (pretože s ňou sa všeobecne žije ľahšie a príjemnejšie), tak ja sám som ju zo seba samého nedokázal často vydolovať. A to napriek tomu, že by som to aj rád vedel, ale nešlo mi to.

Ukážem to na ďalšom príklade, ktorý sa tak trocha týkal aj mojej práce, teda miesta pokladníka v Tescu. Vtedy som si, určite veľa ráz aj neuvedomele, viac všímal práce aj ostatných ľudí za pokladňou, či už mojich kolegov v hypermarkete, alebo aj v iných obchodoch. Nič ma pritom nijako vynímočne nezaujalo, pretože v pamäti mi neutkvel žiaden moment, ktorý by som si vedel vybaviť. Až na jeden jediný a to je práve ten, ktorý chcem spomenúť. Týkal sa drobných, platených pri pokladni.

Vedzte ale, že i napriek tomu, že inkasované sumy za jednotlivé nákupy sa často pohybovali v hodnotách nad dvesto, alebo aj tristo euro, tak od zákazníkov som sumu vyberal absolútne presne a tiež do najposlednejšieho centu vydal; ak mi niekto povedal, že si môžem nejaké drobné nechať, odmietol som to a vrátil som mu ich všetky.

Pokiaľ by sa niekto v pokladni ale chcel správať nejako menej poctivo, nemal veľa šancí uspieť, pretože každá kasa bola, samozrejme, kontrolovaná. A to i tak, že ak zákazník tvrdil, že vám dal vyššiu bankovku, než z akej ste mu vydali, pokladňa sa mohla „stopnúť“. Vtedy sa zrátali všetky v nej fyzicky vložené peniaze, porovnali sa s nablokovanou sumou a tak sa zistilo, či mal pravdu ( ak mal, cítili ste sa nie veľmi dobre). Aj kvôli systému ďalších kontrôl bol každý pokladník nútený správať sa pri práci s peniazmi obozretne a teda som sa domnieval, že ma nemá čo prekvapiť. Ale prekvapilo.

Stalo sa to väčšinou vtedy, keď som si napríklad počas obednej prestávky sám kupoval niečo k jedlu. Prešiel som predajňu, pohádzal do košíka zopár vecí na jedenie a šiel zaplatiť. Väčšinou som počítal dobre a zobral si toľko, na koľko som mal peniaze vo vrecku. Ak však obsah košíka túto sumu prevyšoval, nebol problém niečo jednoducho vrátiť, lebo toto sa i „normálnym“ zákazníkom stávalo bežne – vtedy pokladník jednu, či dve položky stornoval, tovar odložil bokom a bolo po probléme.

Pokiaľ sa mi však stalo to, že mi pár centov chýbalo u takej kasy, za ktorou sedel nejaký Ír, problém sa vyriešil ešte jednoduchšie. A síce tak, že sa nad pár centami mávlo rukou. A bolo to.

Neskôr som si spočítal, že sa vlastne nestalo nič mimoriadne. Totiž, pri takom množstve platieb pri pokladni v hypermarkete, sa prakticky nikdy nedá dosiahnuť, aby kasa „sadla“ na cent. Vždy vzniká buď manko, alebo prebytok. Len to musí mať rozumnú mieru.

No aj keď som si uvedomoval, že sem tam sa nad tými pár drobnými netreba vzrušovať, ja som si ich netrúfol takto odpúšťať. Zákazníkom som, myslím, dosť často pomáhal, i keď som to nemusel - s ukladaním tovaru do vozíka, alebo do tašiek, ak som videl, že má poškodený obal, upozornil som ho na to, šiel som tovar vymeniť - ale aby som bol taký šoumen, ako spomínaní domorodí umelci, ktorí vedeli, kedy si môžu veľkodušne dovoliť kašlať na pár guľatých plieškov, k tomu som nestihol dospieť. Ktovie, možno takéto mínus nejakým spôsobom zase dokázali vykompenzovať, ja som im pokladňu nekontroloval, čiže do dnešného dňa úplne nechápem, ako to robili.

Ale dosť o centoch. Spomenul som to len preto, aby som ilustroval, akými najrôznejšími formami sa prejavuje charakterová črta Írov, ktorú si dovolím ešte raz nazvať ako veľkorysosť. A viem si predstaviť, že tá sa prejavuje ešte mnohými ďalšími spôsobmi. Výsledný efekt je potom ten, že veci idú aj napriek tomu, že sa určité predpisy nedodržia až tak striktne, ako sú na papieri, pretože sa chápe, že ľudia sú len ľudia a nie stroje. A keďže normy a nariadenia častokrát v sebe ľudskosť nemajú, tak sa toleruje, ak ju prejaví ten, kto ich vykonáva. Jednoducho, v Írsku, myslím, môžete počuť – ja viem, že je to nelogické, ale ja vám nemôžem pomôcť, pretože to sa nesmie – menej často, než u nás.

Skoro už ku koncu tohto rozprávania by som rád varoval každého, kto sa napríklad chystá ísť na večne zelený ostrov, aby sa nespoliehal na to, že tam bude stretať len takých ľudí, ako som ich opísal. Mohol by sa poriadne popáliť, pretože i tam kľudne narazíte, namiesto tolerantného človeka, na bezcitného, úzkoprsého jedinca, ktorý taký jednoducho je i napriek tomu, že vyzerá tak írsky, že írskejšie to už ani nejde. Takých som tiež, i keď zriedkavo, stretol.

Druhá vec je to, že mnou popisovaná veľkorysosť môže mať aj svoje negatívne stránky. Z nich ma napadá napríklad tá, že napríklad taký veľkorysý postoj k plynutiu času vás môže veľmi nepríjemne zaskočiť, ak budete napríklad jednať s nejakým írskym úradom. Ich odozva napríklad na vašu žiadosť sa môže tak neuveriteľne predĺžiť, že si niekedy môže našinec pripadať, či ten úrad už náhodou medzičasom nezrušili. Vtedy treba mať skutočne neuveriteľne silné nervy!

Čiže, ak sa vrátim k nadpisu tohto článku, je možné, že niektorým ľuďom nie úplne voňajú popisované povahové írske črty. Ja ich mám však celkom rád a ak by som bol na mieste toho amerického podnikateľa, ktorý kedysi hľadal oznamom nových zamestnancov a uviedol na ňom, že Írov nechce, tak by som tento dovetok dal odtiaľ určite preč a urobil to, čo vravela Írka, ktorá toto spomínala: „Treba človeku veriť, vyskúšať ho a až potom vyvodzovať dôsledky!“
Potom sa ľahko môže stať, že môžete byť veľmi príjemne prekvapení.

Na úplný záver ešte opíšem jednu príhodu, týkajúcu sa témy. Je to o Lanniem, už mnou dosť spomínanom, tentoraz v roli motoristu.
Tento, toho času asi osemnásťročný tínejdžer, síce trávil dosť času na bicykli, ktorým lietal s kamarátmi po okolí, no bol aj majiteľom menšieho športového auta. Alebo, lepšie povedané, auta, ktoré on skôr chcel prezentovať, ako športové. V skutočnosti to bola kraksňa menšieho autíčka, slúžiaceho predchádzajúcemu vlastníkovi asi hlavne na nákupy, či snáď i dopravu do práce. Lannie však auto bral inak a trávil okolo neho celkom dosť času. Montoval naň kolesá so širokými pneumatikami, na daný typ absolútne nevhodné, ale v jeho očiach pridávajúce mu športový imidž, alebo široké nárazníky a dozadu spoiler, ktorý pochádzal takisto od bohviekiaľ. Na takto „vylepšenom“ aute potom vyrážal Lannie i s partiou na nočné akcie, o ktorých som sa už zmienil.

Jedného dňa však pred naším domom už auto nestálo, ale na jeho mieste stálo nejaké iné, o chlp väčšie. Práve som šiel domov a vtom sa z dverí vynoril Lannie. Ani som sa ho nemusel začať pýtať, hneď sa mi pochválil, že toto auto je tiež jeho, pričom mi okamžite začal vysvetľovať, aké má prednosti. Aj keď mi bolo hneď jasné, že odteraz je táto nová kára jeho favoritom, predsa len mi nedalo, aby som sa nespýtal, čo urobil s tou starou, veď tá tam stála ešte snáď deň či dva predtým. Po mojej otázke pýtaný mávol rukou a zatváril sa tak, že som pochopil, že sa pýtam na už trocha nezaujímavú vec. Policajti ho vraj zobrali, pretože nemal zaplatenú cestnú daň.

SkryťVypnúť reklamu

Videl som na ňom, že tým pádom pre neho vec skončila, pretože bol takto pravdepodobne naplnený životný cyklus predchádzajúceho vozidla. Lannie už pravdepodobne auto aj tak chcel vymeniť, tak načo platiť pokutu, cestnú daň a hľadať niekoho, kto by ho ešte chcel? Auto stálo na policajnej stanici a tým pádom všetko bolo uzavreté a to bez akejkoľvek zbytočnej námahy! Lannie bol skrátka typický príslušník svojho národa.

Andrej Vitek

Andrej Vitek

Bloger 
  • Počet článkov:  20
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Osamelý asteroid, nehlučne letiaci davom. Zoznam autorových rubrík:  ÍrskoSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

278 článkov
Lívia Hlavačková

Lívia Hlavačková

43 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
SkryťZatvoriť reklamu