Írsko 11: Pozvanie na Štedrý večer

I keď je od posledných vianočných sviatkov viac ako týždeň, spomenul som si na to, ako som ich trávil v roku dvetisícšesť.  Žil som vtedy v Írsku vlastne len niečo viac, než mesiac a tých pár dní mi vtedy ubehlo veľmi rýchlo. O čase tesne pred Vianocami som už písal. Dobre sa však pamätám, samozrejme, i na to, ako som prežil Štedrý deň a teraz sa vraciam v spomienkach práve k nemu.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (3)

Keď si ale tak premietam, o čom vlastne toto dnešné rozprávanie je, pociťujem trošku rozpaky. Tie sú veľmi podobné tým, aké mávam dosť často, keď nejakú pasáž z mojich írskych zážitkov dokončujem. Vtedy totiž už hotový text vkladám na stránku blogu a pritom zadávam, do ktorej z rubrík by sa hodil. Môžem si zvoliť niektorú z takých možností, ako sú napríklad Ekonomika, Politika, Žena, Bratislava, Poézia, Práca a podobne.

Ako ale vravím - často na ne pozerám so spomínanými rozpakmi, pretože mi nesedí ani jedna z nich. Keďže však nechcem až tak veľmi rezignovať, že by som zvolil možnosť Nezaradené, nakoniec z núdze vyberám rubriku Cestujeme. Mám pritom ale nezriedka pocit, že som nevybral správne, pretože aj keď píšem o zážitkoch z Írska, veľa ráz je to o všeličom inom oveľa viac, než práve o tom cestovaní.

Viac by mi vyhovovalo, ak by som mohol na každú časť svojich príbehov prišpendliť tie malé zástavky, ako to robia napríklad generáli, keď na mapách plánujú bojové operácie. Ja viem, že v dobe informačných databáz je také čosi hlúposť, ak by som však mohol popustiť uzdu svojej fantázii, tak ja by som práve také zástavočky veľmi pekne využil. Nešlo by mi však ani tak veľmi o ich farby, ako o nadpisy, ktoré by niesli.

Prvá z nich, ktorú by som pripichol na túto časť môjho rozprávania, by niesla heslo NESCHOPNOSŤ. Takto výstižne by som mohol totiž zhodnotiť to, ako dobre dokážem organizovať oslavy. Moje dohadovanie toho, ako, kedy a s kým oslávim hocijaký sviatok, spočíva v tom, že pre to väčšinou nerobím vôbec nič.

Predpokladal som, že Vianoce, o ktorých teraz píšem, strávim s bývalýmí spolužiakmi, Borisom a Zdeňkom, pretože hlavne ten druhý veľmi hovoril, ako si to pripravíme a potom aj perfektne užijeme. V predvianočnom čase som ja sám však mal dosť dlhé pracovné smeny v Tescu, takže som svoj čas mal rozdelený len medzi prácu a domov. Ak k tomu pripočítam moju spomínanú vlastnosť, čo sa týka osláv, tak aj napriek tomu, že sa mi nikto zo spomínanej dvojice neozýval a nebolo teda vôbec jasné, ako to s tými Vianocami bude, úplne som na to kašlal, i keď boli každým dňom čoraz bližšie.

A neviem úplne presne, či len preto mi vtedy veľmi dobre mi padlo, že môj ďalší kamarát, Marek, ma pozval, aby som na Štedrý večer prišiel k nemu. Jeho Hanka totiž odletela na Vianoce do Čiech, on ostal teda v Bray sám a asi mu dobre padlo, ak by mal u štedrovečerného stola nejakého spoločníka. Trocha som zvažoval, či jeho pozvanie prijať, pretože som skutočne čakal, že sa mi ozve niekto z vyššie spomínanej dvojice a to druhé pozvanie potom budem musieť odmietnuť, ale nakoniec som mu povedal, že môže so mnou rátať. Pripadalo mi totiž správnejšie byť s ním, pretože inak by naozaj ostal úplne sám. A tak som to bol aj pripravený zdôvodniť mojim kamošom z jazykovej školy, keď mi zavolajú.

Ale keďže sa mi tí napokon vôbec neozvali, mohol by som sem prišpendliť druhú zástavku, a síce s nápisom AKO SA NIEKEDY KONČIA KAMARÁTSTVA. Aj keď som sa totiž s nimi potom ešte stretol, tieto naše oddelene strávené sviatky už všeličo predznačovali. Ukázalo sa, že aj keď sa človek stretne so svojim rodákom v cudzine, tak ak sú naozaj rozdielni, potom rodák-nerodák, ich cesty sa skôr či neskôr rozídu.

Ale vrátim sa k ďalšiemu vývoju. Ten súvisel s tým, že Marek mi povedal, že na večeru k sviatočnému stolu nemusím priniesť ja sám vôbec nič. Samozrejme, toto som ja nebral úplne doslovne a mal som v úmysle, hneď po skončení mojej pracovnej smeny v Tescu, ktorá trvala tuším do siedmej, ešte nakúpiť. Myslel som teda, že na návštevu nepôjdem s prázdnou, ale že prinesiem minimálne nejaké lepšie víno a pár sladkostí.

Moje zámery a realita sa však pekne skrížili. Pretože na rozdiel od Slovenska toho roku, keď sa u nás v Tescu veselo predávalo snáď i do polnoci, tak v Írsku sa končila predajná doba práve vtedy, keď i moja pracovná smena. To som ale ani len netušil. A ako vyzeral ten koniec?

Nastal vtedy jednoduchý a pritom ale až trocha zázračný úkaz. Keď som sa totiž v poslednú minútu môjho pracovného času zvihol zo stoličky mojej pokladne a rozhliadol sa vôkol, zistil som, že pri všetkých ostatných dvadsiatich pokladniach už nie je ani noha a popri mne sa už len mihajú kolegovia smerom k východu. Bolo to, akoby niekto strelil zo štartovacej pištole – a o tri minúty už nebola v obchode ani živá noha. Až teda na mňa a jedného človeka od „security“, stojaceho pri dverách. 

Normálne by som možno i ja sa snažil nasledovať ostatných, ale vzhľadom k tomu, že som bol týmto stavom vecí úplne zaskočený, tak som len pomaličky a rezignovane odkráčal smerom k šatni. Okolo mňa boli plné regále tovaru, mohol som si nerušene vybrať, čo som len chcel, avšak chybou bolo, že nebolo človeka, ktorý by mi hocičo z toho mohol predať. Nemohol som si to nablokovať ani ja sám, pretože také čosi sa urobiť nesmelo, ale aj keby som chcel, kasu som už uzavrel.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Keďže v obchode už nebola ani živá duša, musím sa priznať, že mi chvíľu skrslo v hlave aj to, či si jednoducho nezoberiem nejakú tú fľašu a krabicu zákuskov bez zaplatenia - tak mi bolo totiž nepríjemne pri pomyslení, že k Marekovi prídem skutočne s úplne prázdnymi rukami. Samozrejme ale, to som hneď aj zavrhol a voľky-nevoľky som šiel tak, ako som bol.

Ale keď som potom prišiel k môjmu kamarátovi, tak som zistil, že aj keď mi to vypálilo inak, než som chcel, všetko bolo nakoniec úplne v poriadku. On totiž skutočne nečakal, že niečo prinesiem a celú večeru už mal pripravenú. Takže vôbec nevadilo, že som prišiel tak naľahko. Naopak, vysvetlil mi, že takto spláca to, ako jeho samého pred rokmi, keď začínal v Írsku, rovnako pozval na Štedrý večer jeden človek. A pretože vtedy nemal veľa peňazí, mal to tiež zadarmo.

A tak som si vtedy zasadol za večerný stôl, najedol sa, napil, porozprávali sme sa a prežili fajn večer. Teraz, keď o tom píšem, je mi trocha ľúto, že som si nezapamätal, kto bol dobrodinec, vďaka ktorému som mal potom neskôr tú večeru aj ja, ako akési pokračovanie pomyselnej štafety. Ale kvôli nemu a takisto aj jeho pokračovateľovi sem virtuálne zastokávam poslednú zástavku s heslom, ktoré sa síce hodí najmä na Vianoce, ale mohlo by aj na niekedy inokedy - PONÚKNI A AK MÔŽEŠ, NIČ ZA TO NEPÝTAJ.

Mrzí ma ale, že ja sám som odvtedy neodovzdal štafetový kolík ďalej a to už prešli tri roky. Takže snáď nabudúce.

Andrej Vitek

Andrej Vitek

Bloger 
  • Počet článkov:  20
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Osamelý asteroid, nehlučne letiaci davom. Zoznam autorových rubrík:  ÍrskoSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

723 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

47 článkov
SkryťZatvoriť reklamu