Tak napríklad, ak človek dennodenne sedí za pokladňou Tesca v írskom Bray a od prírody nie je rodený ufrflanec a pesimista, tak väčšina dní mu ubehne celkom v pohode hlavne preto, lebo tí na druhej strane pokladničného pásu, teda zákazníci, sú voči nemu väčšinou veľmi milí.
Základ toho, prečo sú takí, je to, že v tom Bray sú medzi nimi v najväčšej miere zastúpení domorodci (pozor, toto nie samozrejmé už len napríklad v blízkom Dubline). Títo totiž sú, na rozdiel napríklad od nás, už napohľad oveľa veselší, priateľskejší a ak čakajú v rade pri kase, tak i oveľa trpezlivejší ( i v takej dlhej, v ktorej by našinec už absolútne šalel).
Aby to však nebolo až také neznesiteľne ideálne, tak ideálni nie sú ani všetci zákazníci. Hlavne preto, lebo všetci z nich Íri predsa len tiež nie sú.
Ak teda pozdravíte kupujúceho a ten neodzdraví, z najväčšou pravdepodobnosťou sa jedná o cudzinca.
Nevravím však o prípade, keď tento cudzinec jednoducho len nevie anglicky a tak namiesto odzdravenia sa na vás aspoň usmeje, snažiac sa pozdrav oplatiť aspoň takto. Nie, teraz spomínam tých mamľasov, ktorí sú tak drzí, že žiadnym spôsobom neoplatia ten kúsok úcty, ktorý ste im svojím pozdravom preukázali.
A pokiaľ som spomínal, že najlepší zákazníci sú väčšinou Íri, tak verte, že tí, čo vám neodpovedia na pozdrav, počas skenovania a blokovania tovaru na vás zazerajú zachmúreným a opovržlivým pohľadom ako na vraha a nakoniec podobným spôsobom vám platia, sú väčšinou Poliaci.
A aj keď i medzi domorodcami sa občas vyskytnú jedinci, ktorých možno priradiť do kasty homeless a ktorých oblečenie neohuruje či už vzhľadom, čistotou alebo vôňou, tak medzi Poliakmi je v ďaleko väčšej miere väčší výskyt takých exotov, u ktorých sa zdá, že ich tesne pred tým, než vstúpili do obchodu, práve vytiahli z jamy plnej vápna alebo cementu.
Človek síce chápe, že v ich prípade určite nielenže nejde o ľudí bez práce, ale o tých, čo väčšinou ťažko pracujú (asi na nejakej stavbe), ale i tak ma vždy vytočilo, ako sa bez štipky hanby producírovali obchodom, pričom sa im zo šiat, či bagančí sem tam odprášila tu trocha omietky, tu trocha piesku. Aj keď by som hocijako tvrdo pracoval, tak by som si nikdy nedovolil nepriezliecť sa a vtrepať do obchodu tak zasvinený, ukazujúc, ako sú mi všetci ostatní ukradnutí.
Čiže v prípade, že by ste za hlavnú vzorku poľského národa brali práve spomenutú stavbársko-robotnícku čeliadku, nenašli by ste v ňom teda určite žiadne potešenie. Našťastie sú však aj iní Poliaci.
Jedného z nich, Kryzseka, tohoto sympatického, asi tridsaťročného chlapíka, ktorý som mnou zdieľal podnájom na Mountain View Drive, som už spomínal, no dnes to bude ešte raz.
Chris, ako sme ho v našom internacionálnej podnájomníckej bande volali, mal z nás najlepší „flek“ - pracoval ako chemický inžinier v laboratóriu kozmetickej firmy Oriflame. Okrem toho, že práca bola dobrá, aj spôsob jej získania bol excelentný. Na prijímacie interview, ktoré mu dohodol jeho londýnsky agent, on len priletel, úspešne ho absolvoval a tým pádom aj získal týždeň ubytovania v hoteli, čo slúžilo k tomu, aby si našiel vlastný podnájom.. Keď to vykonal, už len zaletel na otočku domov, zbalil si všetky šaty a ostatné potreby k životu do kufrov a tými sa potom vrátil do nového bydliska, čiže k nám, na Mountain View.
Musím spomenúť i to, že okrem toho, že tento umelec, získal fajn job v Írsku, naďalej pokračoval v podnikaní, ktoré mal doma, v Poľsku. Každodenné vedenie svojej firmy, ktorá tiež pôsobila v oblasti kozmetiky, odovzdal svojmu svokrovi a biznis frčal v pohode skoro bez neho ďalej; keď vravím skoro, tak tým mám na mysli to, že sa mi zdalo, že občas kvôli nemu telefonoval domov.
Zaujímavé bolo, že teda napriek tomu, že mal okrem peňazí z podnikania z nás aj asi najlepší zárobok, tak býval v najskromnejšej izbe v celom dome. Tento fakt som si uvedomoval hlavne ja, pretože kým ja som v dobe, keď som sa nasťahoval, bol bez práce, pričom som sa ubytoval v celkom veľkom „dooble roome“ s veľkou posteľou, šatníkom a kancelárskym stolom, tak pracháč Chris obýval malú izbičku, kde si mohol sadnúť len na posteľ a za ktorú platil asi o tretinu nižší nájom, než ja. Aj som si sám pre seba vravel, že by sme si izby mohli prehodiť, aj som ale rozumel tomu, že by na to asi nepristúpil. Veď sa nasťahoval predo mnou a teda menší „single room“ sám uprednostnil pred mojou izbou, ktorá bola vtedy voľná tiež.
Najprv som myslel, že to, ako mu finančne všetko tak dobre vychádzalo, je výsledkom veľkého šťastia, no zakrátko som prišiel na to, že on tomu šťastiu veľmi dopomáha. Prvý raz asi vtedy, keď som sa raz zmienil o tom, že bolo rozumné, keď som pri prílete do Írska nevyužil ponuku kúpiť si už v lietadle za päť euro lístok na autobus Airlink do Dublinu. Tušil som, že to bolo predražené, čo bola aj pravda. Pretože hneď na letisku som dal tých euro síce šesť, no za lístok nielen na AirLink z letiska, ale hneď aj na vlak, ktorým som sa odviezol z Dublinu ešte raz tak dlhú trasu až do Bray, kde sme bývali.
Vtedy ma Chris upozornil na to, že ak by som šiel domov normálnymi prímestskými autobusmi ( síce s prestupom), tak by som ušetril ešte asi dve euro. Mal pravdu, bol by som síce cestoval dlhšie a asi aj trocha nepohodlnejšie, bolo by to ale naozaj lacnejšie.
A tak som pochopil, že on bude mať všetko asi vyrátané lepšie, než my ostatní – pri čo najvyšších príjmoch mať čo najnižšie náklady - čím som sa, vtedy o tom ani netušiac, oboznámil s ďalšou podstatnou črtou príslušníkov poľského národa.
No ak by ste čakali, že i ďalšie moje skúsenosti s Chrisom sa týkali už len práve nej, mýlili by ste sa. Naopak, neskôr mi bol práve on vzorom aj v tom, že človek si môže spríjemniť život, pričom na to, čo to stojí, až tak nepozerať. Ukázal mi to najprv na zelenom čaji, ktorý dosť často popíjal a ktorý mi raz ponúkol. Priznám sa, že i napriek tomu, že som odvtedy už ochutnal naozaj veľa druhov tohoto, pre mňa vtedy ešte dosť neznámeho nápoja, taký dobrý, silný a s výraznou chuťou, aký bol ten jeho, som už nepil. Ešte dnes ľutujem, že som od neho nezistil, čo je to za druh, pretože on sám mi vtedy vysvetlil, že veľmi dlho pátral, kým objavil práve ten. Ako vravím, škoda, pretože by som si ho určite aspoň občas kúpil, aj keď určite nebol z najlacnejších.
Ďalšia pochúťka, ktorú tento fajnšmeker predstavil mojim chuťovým bunkám, bola karí omáčka Hellmans (originálne Curry sauce). Tá sa cenou síce nijako nevymykala z príchutí k jedlu a podobných gebuziniek, aké sa ponúkajú v írskych obchodoch s potravinami, no svojou chuťou áno. V živote som k pečenému mäsu nejedol lepšiu vecičku, než bolo toto. Odvtedy, čo som mi ju Chris predstavil, som si už v Írsku ku kurčaťu nekupoval nič iné ( Aj keď však, na rozdiel od spomínaného zeleného čaju, presne viem, čo mi v tomto prípade tak chutilo, moja presná znalosť mi je v tomto prípade úplne prd platná; „Hellmansovia“ ju totiž z nejakých neznámych príčin prestali vyrábať, čo je skutočne veľká strata pre ľudstvo).
Ak som však spomenul predchádzajúce postrehy, tak to len na okraj. Najdôležitejšie bolo totiž to, že Chris bol chlapík, ktorý bol človeku vždy ochotný pomôcť.
Ale poďme ďalej. Krátko pred Vianocami totiž priletela jeho manželka Anna.
Štíhla, drobnejšia tmavovláska s okuliarmi, ktorá mi pripadala skôr ako učiteľka, než ako banková úradníčka, čo v skutočnosti bola a čo som sa neskôr dozvedel. Tiež som zistil, ako sa tí dvaja zoznámili, čo bolo na vysokej škole, ktorú spoločne študovali a takisto, že nemajú žiadneho potomka, ktorý by na nich čakal doma.
Ak by som chcel, mohol by som sa povyzvedať ešte na hocičo iné, pretože ako aj so samotným Chrisom, tak aj s Annou som celkom dobre vychádzal. Dokonca tak dobre, že ma obaja tesne pred Štedrým dňom prekvapili s ponukou, aby som Štedrý večer strávil spolu s nimi.
Musím sa priznať, že ma to veľmi milo prekvapilo. Už aj preto, že i keď som s nimi občas prehodil nejaké to slovo, predsa len bolo na nich vidno, že sa po čase odlúčenia tešia hlavne so seba navzájom a nejakú inú spoločnosť zase až tak veľmi ani nepotrebujú. Ako teda vravím, moje prekvapenie z ich pozvania bolo naozaj veľmi príjemné a dokonca som trocha cítil aj ľútosť, keď som ho musel odmietnuť, keďže som sa už na sviatočný večer sľúbil inam.
Nakoniec sa ale spoločné posedenie mňa a ich dvoch predsa len uskutočnilo, pretože ma pozvali k stolu hneď ráno na prvý sviatok vianočný. A ponúkli ma s tým, čo mali oni na štedrovečernú večeru. Najprv to bola akási poľská varianta našich opekancov, čo boli akési drobnejšie kúsky upečeného cesta, rovnako s makom a cukrom, ako tie naše opekance. Potom sme mali plátky lososa. Ďalej sa už nepamätám, no napriek tomu, že bolo iba ráno, ukončili sme raňajky fľašou vína.
Potom som ich znova vídal už troška pomenej. I preto, že ja som chodil do práce, kým on mal dovolenku, ona asi tiež a tak sa zdržala celkom dosť dlho. V ten daždivý, sychravý a celkovo nepríjemný decembrový čas pochodili široké okolie (a vlastne potom ich rozprávanie o ich výletoch po okolitých kopcoch bolo pre mňa popudom k tomu, aby som aspoň niečo z toho absolvoval i ja sám). Boli spolu ešte na Silvestra a potom ešte nejaký kus januára, napokon však Anna musela ísť späť domov. Keďže mala odlet v pracovný deň doobeda, keď už Chris pracoval, poprosil ma, či by som jej nemohol pomôcť s ťažkým kufrom na letisko. Pýtal sa preto, lebo vedel, že ja často pracujem až poobede. Keďže to skutočne tak bolo aj vtedy, samozrejme, že som pomoc sľúbil.
A tak som skutočne ju v ten deň odprevádzal ja. Šli sme autobusom do Dublinu. Keďže som počul, že na rozdiel od Írska bolo vtedy v Poľsku plno snehu, spýtal som sa Anny, či sa už na to teší, že konečne bude doma a zažije namiesto dažďa skutočnú a peknú zimu. Pozrela na mňa a povedala: „Či sa teším? Ako sa môžem tešiť na to, že zase budem doma sama, v celom dome znova iba ja a moja mačka?!“
Takže vtedy som prvý raz videl, ako to v skutočnosti bolo naozaj. Išla preč od svojeho najmilšieho a keby mohla, rada by ostala s ním, aj s tamojším nepríjemným dažďom a vetrom. Kašlať na celú krásu snehu, ktorý ju čakal doma. A že som to dovtedy nevidel a musel sa to dozvedieť až takto, zahanbil som sa vtedy pred ňou a možno ešte viac vnútri pred sebou samým.
V Dubline sme vystúpili na Eden Quay a prešli na Abbey Street Lower. Keď prišiel autobus, ktorý mal smer letisko, vyteperil som jej kufor doňho a rozlúčili sme sa, pretože sme už boli dohodnutí, že ďalej ísť nemusím. Vyložiť kufor dole z autobusu a ťahať ho na kolieskach po letisku si trúfala už aj sama. A tak som už len zamával odchádzajúcemu autobusu a v ňom sediacej smutnej Anne.
Neskôr, keď som sa musel odsťahovať z Mountain View Drive, vídal som Chrisa obyčajne už len v Tescu, pretože ja som už býval úplne inde, než aby som ho mohol stretnúť aj inak. Vždy prišiel zaplatiť k mojej pokladni a tak sme si vtedy prehodili aspoň pár slov o tom, ako sa nám darí. Možno som sa ho vtedy spýtal aj na ňu, presne si to už dnes nepamätám.
Asi po piatich mesiacoch, čo sme sa už vídavali len takto, prišiel raz znova. Po pár vetách, ktoré sme si povedali, mi zrazu podával ruku.
„Čo je Chris?“ spýtal som sa.
„Idem domov, Andrej,“ odpovedal.“Rozmyslel som si to. Aj keď všetko tu je OK, bude to tak lepšie.“
Porozumel som, nemusel mi nič vysvetlovať. I keď zarábal také peniaze, o akých dovtedy možno mohol len snívať, i keď všetko mal vypočítané oveľa lepšie, než ja, tak bol tu niekto, kto naňho čakal a bez koho tie peniaze boli nanič. Niekto, kto mal za spoločníka len mačku a inak už len prázdny dom. Nemohol tých dvoch nechať v tom dome už ďalej samých. A tak som sa s Chrisom videl vtedy pri pokladni v Tescu naposledy. Škoda, bol to jeden z tých, čo mi odvtedy najviac chýbali. Aj medzi Poliakmi sú totiž najlepší ľudia na svete.
Drobný dodatok:
Ak by niekto mal záujem o to, ako podnikať v oblasti kozmetického priemyslu, tak mu perfektné how-know, ktoré mám od Chrisa, môžem poskytnúť. Nebude to však zadarmo, pretože – veď viete – z jeho ekonomického uvažovania sa odvtedy čosi nalepilo aj na mňa.
