Írsko 14: Jar

Na to, aby som mohol odísť v roku 2006 do Írska, som sa celkom dosť dlho pripravoval. Šiel som tam za jasným cieľom – otvoriť si ďalšie okno do sveta tým, že poriadne zvládnem angličtinu. Keďže som ale vedel, že mi jazyky bohvieako nejdú, rátal som, že mi dosiahnutie môjho snaženia bude trvať možno aj niekoľko rokov. A tak súčasťou mojich príprav na odchod bolo určite aj to, ako som žil nejaký ten rok pred ním. Výsledkom toho potom bolo, že som za sebou zanechával uzavretú minulosť; nikomu až tak veľmi nevadilo, keď som odchádzal a nik za mnou na letisku neplakal.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (6)

Po prílete na ostrov, kde som mal prežiť ďalšie obdobie života, som už od začiatku pokračoval v tom, o čo som usiloval. Na to, aby človek čo najskôr vnikol do nového jazyka, boli jednoznačné odporúčania – čo najmenej sa stýkať s krajanmi a tak sa aspoň spočiatku odpútať od materčiny. Preto som sa snažil nestretávať veľmi so Slovákmi a Čechmi. Býval som vždy s cudzicami.

Vravím síce, že som sa snažil, no nebolo to jednoduché. Keď ste v cudzej krajine, kde je všetko neznáme, odlišné a kde ešte aj tie autá jazdia po inej strane cesty, než u vás doma, potrebujete mať niekoho, s kým sa môžete porozprávať, komu sa dá zdôveriť, alebo možno, ak sa vám niečo podarí, aj pochváliť. Potrebujete jednoducho priateľa.

Ale keďže som sa cielene vyhýbal tomu, aby som sa stýkal s našincami, priateľa som mohol spoznať len medzi cudzincami. A to teda nebolo až tak veľmi ľahké.

Poznal som ich síce viacerých, ale verte, že človek si práve najlepšie pokecá s niekým, kto má rovnakú vlasť, ako on. Odbočím – včera som videl v telke dokument o Libanone. A tam tiež ma zaujalo najviac to, ako sa tam stretávajú Slovenky a Češky. Robia to preto, lebo s domácimi ženami im rozhovor nikdy nedá to, ako ten, keď sa porozprávajú ony, pôvodom z Československa.

Ale vrátim sa k tým mojim cudzincom, ktorých som spoznal v Írsku. Mnohí z nich boli fajn, no keďže som sa dosť často sťahoval, aj rozvíjajúce kamarátstva s nimi sa potom nakoniec prerušili. A tak som potom, i keď som pár známych mal, občas bol ako ten kôl v plote.

Určite som si to však vtedy ešte neuvedomoval tak, ako to viem teraz. Asi som to podvedome cítil, asi mi to aj nejako vadilo a asi som sa to rovnako nevedomky aj snažil nejako potlačiť. A je veľmi možné, že v tom nejakú úlohu zohrala jar, ktorá prepukla práve vtedy.

Bolo to v Írsku ten rok veľmi skoro, snáď už koncom februára. Teploty, pohybujúce sa na slnku len medzi pätnástimi až dvadsiatimi stupňami, síce neboli tak vysoké, ako by som od tohto obdobia očakával, no zima už očividne bola preč. Po množstve škaredých a sychravých dní bola slnkom celý deň zaliata obloha tým, čo vlievalo človeku do žíl nádej, že konečne bude lepšie.

Írsky december a január prakticky nepoznajú sneh, alebo mráz, no dážd, vietor a chlad samy o sebe dokážu celkom účinne ničiť náladu všetkých (dokonca i domorodcom). Viacej ale asi návštevníkom z cudziny. A z toho, bohvieprečo, najviac Talianom. To už vravím z osobnej skúsenosti, pretože aj keď som sa stretával s ľuďmi z viacerých končín sveta, mne sa práve tí z Apeninského poloostrova sťažovali na „awful wheather“ najviac. Keď som sa napríklad Neapolčanky Barbary pred Vianocami pýtal na to, ako dlho chce v Írsku ostať, odvetila, že kvôli počasiu ani o deň viac, než jej skončí jazyková škola.

Ale späť k slnečným marcovým týždňom. Vtedy som pocítil túžbu pochodiť všetky možné miesta v Bray, vhodné na vychádzku. Cez zimu sa mi nechcelo ani päty vytiahnuť, teraz som to chcel aspoň čiastočne dobehnúť. Ako som už napísal, asi týmto som si chcel nevedomky aj spestriť život, kde chýbali nejakí kamaráti, či priatelia.

A tak som vystúpil na Bray Head, zašiel si po morských útesoch Cliffwalks do neďalekého Greystone a navštívil najväčší dublinský park.

No keď som to všetko absolvoval, doľahlo na mňa sklamanie. Žiadne z navštívených miest nebolo totiž také, ako som očakával, žiadne uspokojenie sa nedostavilo.

Na kopec Bray Head, túto dominantu mesta, v ktorom som žil, južne sa týčiacu hneď povedľa pobrežia Írskeho mora, som vyšiel úzkym, zablateným chodníkom, ohradeným z oboch strán drôteným plotom. Na jednej strane plota bolo veľké golfové ihrisko, na druhej asi nejaká farma. Hore rástli žlté kvety bez vône a na vrchole som pod veľkým krížom našiel síce plno ľudí (a medzi nimi hlavne Poliakov), no podľa mňa nie až taký úžasný výhľad.

Cesta po útesoch Cliffwalks vedľa mora bola síce spočiatku výhľadom na skalnaté pobrežie zaujímavá, keďže však chodník viedol i tu stále pomedzi plot s betónovými stĺpmi a drôteným pletivom, postupne zaujímavosť strácala. Aj tým, že tadiaľ šlo tak veľa ostatných chodcov, koľko by ich človek mohol stretnúť v centre Bray na Main Street. Napokon v Greystone som skončil na morskej pláži pokrytej hrubým štrkom, po ktorom sa veľmi ťažko kráčalo a hore na hlinených útesoch rástla tráva rovnaká, ako na bratislavskom sídlisku. Vrcholný zážitok z tohto cieľa, kde inak zdochol pes, bol ten, že si návštevníci mohli v ošarpanom dome na pobreží kúpiť fast foodový, v oleji vyprážaný sajrajt, v sáčkoch z hrubého hnedého papiera. Tieto sáčky potom - pováľané po všetkých možných kútoch - dodávali miestu svojrázny genius loci. 

A dublinský Phoenix Park? Čakal som niečo určite iné, než to, čo som tam našiel – spočiatku nejaké záhony kvetín, pár jazierok s vodným vtáctvom a ďalej len polia, kde namiesto obilia rástla tráva. Okrem týchto zelených lánov sem tam skupiny stromov, ktoré sa však nejako nedali nazvať lesom. Namiesto ticha a relaxu bolo zo všetkých strán počuť zvuk kosačiek a vo vduchu cítiť smrad benzínu a dymu z ich motorov. Návštevníci sa pohybovali väčšinou po asfaltových chodníkoch, alebo v kolónach áut po ceste, prechádzajúcej stredom celého územia. Sklamaný som myslel na Bratislavu, kde človek z centra unikne za pár minút na Kolibu, Kamzík, Železnú studienku, alebo Devínsku kobylu, do naozajstného lesa, oázy kľudu a oddychu. Myslím, že som hľadal práve nejaký podobný skutočný kus prírody a ten som akosi na mieste, kde som bol, teda na East Coast - východnom pobreží írskeho ostrova - nevedel nájsť.

A predsa si pamätám, že nebolo pre mňa všetko vtedy až také skľučujúce. Veď už len tie slnkom ožiarené tamojšie ulice boli určite oveľa veselšie, než som ich kedykoľvek dovtedy mohol zažiť. Pamätám si aj na kvetmi obsypané stromy v záhradách, na ďaleké výhľady na morské pobrežie z vlaku Dart medzi Dublinom a Bray, alebo na slnečným svitom osvietenú dublinskú južnú štvrť Blackrock. Mohol by som takto vymenovávať donekonečna, aj tak by som si vždy spomenul na ďalšie a ďalšie miesta, ktoré by ešte stáli za zmienku.

A keďže som spomenul Poenix Park, ktorý ma však svojím spôsobom tak sklamal, tak nesmiem zabudnúť na jeden oveľa menší a mne napriek tomu oveľa bližší. Je to park Arcibiskupa Ryana, ktorý som objavil na námestí Merrion Square, teda ako inak, než práve z tej strany, ktorou som do hlavného mesta cestoval skoro vždy z „môjho“ Bray ( pričom Poenix Park je na strane úplne opačnej).

Pokiaľ si však dnes zadáte do Googla heslo Arcibishop Ryan Park, tak hneď zistíte, že potom, ako sa Ryan zapietol do tých vecí, ktorými ešte i dnes miestna církev zapĺňa stránky írskych novín, už dublinská radnica hľadá pre park nové meno. Ja som ale v dobe, keď som to miesto objavil, bol zaň arcibiskupovi vďačný.

Pôsobilo na mňa skoro zázračne. Ak ste doň vošli bránou, zasadenou vo vysokom plote, obrastenom brečtanom a podobnými popínavými rastlinami, ocitli ste sa v inom svete. Premávka na Merrion Square nebola síce v porovnaní s inými miestami v Dubline možno najväčšia, no i tak nie zanedbateľná; vnútri parku však o nej človek prakticky nevedel. Zo všetkých strán bol okrem plota lemovaný hustým pásom vysokých kríkov a stromov, ktoré dokázali jej hluk veľmi dobre odtieniť. Jadro v strede parku potom tvorila spleť chodníkov, olemovaných mnohými lavičkami, vedúcimi popod stromy, alebo i otvorenými plochami, pokrytými klasicky anglicky vzorne strihaným trávnikom a tak podobne, ako to už v takom parku býva. Nebol to vlastne asi až taký zázrak, no ten kontrast medzi mestom okolo a tým tichom vnútri parku, pocitom kľudu a uvoľnenia, ten bol pre mňa perfektný.

Popri písaní som si teraz vytiahol mapu Dublinu a nazrel do nej práve kvôli tomu, aby som si ho znova pripomenul. A na tej mape je vyznačené, že na Merrion Square, čísle 1, býval dokonca Oscar Wilde, sympatický Ír, ktorý napísal okrem iných aj knihu Obraz Doriana Graya. Tú som čítal kedysi pred odletom do Írska. Síce len v zjednodušenej verzii a to na cédečku pre výuku angličtiny pre mierne pokročilých (ale teda len veľmi mierne). Wilde má podľa mapy práve v parku i pamätník, no ja som si ho, myslím, vtedy ani nevšimol. Alebo teda presnejšie, už si nepamätám, či som ho zaregistroval, viem len to, že i tak mi tam bolo vždy veľmi fajn.

Čo som si ale zapamätal, bolo to, že vždy, keď som bol v parku, sa tam na trávniku vtedy vyvaľovalo množstvo ľudí. Z nich niektorí mohli patriť aj medzi študentov Trinity College. Teda univerzity, ktorá bola odtiaľ snáď len o ulicu ďalej a kde kedysi vraj chodil aj spomínaný tvorca Doriana Graya. Ja si ich pamätám preto tak dobre, lebo som nikdy nechápal, ako môžu dokázať ležať tak kľudne na holej zemi. Ako som už spomenul, írska jar naozaj nie je veľmi teplá. Keď človek chodil, bolo to OK, ale ak som si sadol, tak som si ani na lavičke až tak veľmi dlho neposedel. Za dosť krátky čas som si vtedy vždy uvedomil, že nie je august, ale marec a ja nie som na Istrii, ale veľmi blízko pobrežia, kde končia studené vody Írskeho mora.

No a ak spomínam to more, tak sa priznám, že asi pri ňom som napokon strávil viac času, než v hocijakom parku, alebo kdekoľvek inde.

Prvý raz som ho v Bray spoznal už vtedy, keď som chodil do ATC Language School, pretože tá leží vlastne na nábreží, no chodieval som tam aj neskôr, keď som školu už opustil.

Tvári prímorského mestečka Bray to more vtláča významnú pečať. Pláž, väčšinou piesočná, no miestami i kamenistá, či štrková, sa v dĺžke niekoľkých kilometrov ťahá od úpätia spomenutého kopca Bray Head a potom, po prerušení prístavom, ďaleko smerom k Dublinu. Vedľa pláže, v samotnom Bray, je pešia promenáda, ktorú často navštevujú, či už návštevníci, alebo aj miestni. Najviac sa mi páčilo, keď som videl, ako práve tí využívajú promenádu na udržovanie kondičky. To ste videli napríklad osamotenú, celkom k svetu vyzerajúcu mladú babu, si to švihať, energicky pritom rozhadzujúc rukami a inými pohyblivými časťami svojho tela, promenádou jedným smerom a za štvrť hodiny, či troška viac, už sa hnať späť. Niekedy takto pelášili spolu aj dve, či tri občianky. Sem tam tam človek takto videl aj občana mužského pohlavia.

Ja som takéto behy-chôdze nerobil, no na nábreží som bol i tak často. Prítomnosť mora ma oslovovala stále. Asi trpím tou túžbou ľudí z vnútrozemských krajín, nemajúcich vlastné more, ktorí pri pohľade na vlny, udierajúce na pobrežie, čajky, morský obzor a z neho sa vynárajúce stožiare vzdialených lodí, cítia volanie diaľok a iných ostrovov a iných, exotických zemských končín.

No i keď som chodil pozerať, ako more buráca na pobreží i za studených a zamračených zimných dní, bolo potom oveľa optimistickejšie, vidieť a počuť na jar, keď sa vlny, hnané k írskemu brehu od vzdialeného Anglicka, či Walesu z druhej strany mora, penili pri náraze na piesok pláže v záplave marcového slnka.

A vtedy, pri pohľade na to, ako prinášali z mora trsy morských rias, sem tam nejaké plávajúce predmety, či len úlomky z nich (možno z lodí, ako som si namýšlal), som dostal nápad, že na tej dlhočiznej pláži musím začať hľadať. Nápad to bol nie veľmi rozumný, chcel som totiž nájsť fľašu, v ktorej by bol odkaz.

Poznáte to – niekto napíše lístok, vloží ho do fľaše, tú uzavrie zátkou, zaleje voskom sviečky a potom vhodí do mora. A na druhej strane mora, či oceánu, niekto iný túto špeciálnu zásielku vytiahne z vĺn, alebo vydoluje z piesku pláže, otvorí, prečíta si odkaz a odošle o tom pisateľovi list, tentokrát už poštou normálnou.

Upozorňujem, že film Message In The Bottle s Kevinom Costnerom som videl až nedávno, takže ten ma určite neinšpiroval ( či, možno lepšie povedané, ani neodradil). Tak isto ma neovplyvnili Deti kapitána Granta, i keď to som čítal už ako chlapec. Nie, podnetom pre moje snaženie bolo to, že som kedysi naďabil na akúsi stránku na internete o ľudoch, čo takéto odkazy posielajú a pobrežiach, kde sa tieto, z dôvodov smeru morských prúdov, častejšie vyplavujú, než inde. Netušil som, či na pláži pri Bray sa dá niečo také nájsť, ale rozhodol som sa, že to skúsim zistiť. A tak som hľadal, chodil po pláži a sliedil, či niečo neobjavím.

Moje úsilie však bolo dosť bezútešné. Pokiaľ sa niečo kolísalo v morských vlnách, boli to len tie riasy, sem tam kusy dreva, prípadne ešte nejaká tá plastová fľaša od Coca Coly. A keď som hľadal v piesku - v nádeji, že objavím fľašu, ktorá už priplávala dávnejšie, no nik si ju neprezrel a teda prípadný lístok v nej neodhalil - tak jediné fľaše, ktoré tam boli zasypané, sa tam dostali asi pri pijanských akciách miestnych tínejdžerov. Tí musia kvôli zákazu pitia alkoholu tie poriadať vždy kúsok od dohľadu dospelých. Ktovie, že prečo som tam ale najčastejšie videl fľaše od poľskej vodky – žeby cudzozemskí stavební robotníci boli hlavnými dealermi pre miestne mládežnícke kruhy?

Nechodil som na pláž za účelom hľadania často, no určite nie len raz. No neobjavil som nielen že to, čo som chcel, čiže nejakú fľašu s odkazom, ale ani nič zaujímavé, alebo nezvyčajné. Jediné, čo by stálo za zmienku spomenúť, bolo snáď boli divné ryby, nápadne pripomínajúce akýchsi mini žralokov, čo mali vyhryznuté kus krku, hneď za žiabrami. Našiel som ich vyplavené z vody zopár ráz a ranu, ktorá ich asi usmrtila, mali skoro presne na tom istom mieste. Pripomenulo mi to časy, keď som mal ako chlapec doma v akváriu africké cihlidy. To boli tak dravé ryby, že sa, ešte mladé, požierali navzájom.

Potom neskôr som ešte zistil, že hneď pri úpätí Bray Head, kde bolo na opačnej strane tohto kopca golfové ihrisko, sa dali v mori nájsť golfové loptičky. Ako tam mohli priletieť, to mi bolo záhadou, pretože to od ihriska bolo skutočne veľmi ďaleko, možno dva, či až tri kilometre. Ale boli tam, v plytčine medzi skalami, obrastenými riasami a mušľami. A to bolo všetko, čo som našiel.


Tento článok som pôvodne chcel písať len o írskej jari. Aj o tých mojich neslávnych výletoch, ale aj o tom peknom, čo človek môže na jar na East Coast – východnom pobreží Írskeho mora – v tomto, podľa mňa najkrajšom írskom období, vidieť. Mohol som ešte spomenúť žiaru nočnej oblohy, keď slnko zapadá až tak veľmi a mnoho iných vecí. Ako som však nad tým rozmýšlal, došiel som na to, že to nestálo za veľa. Pokiaľ je človek sám a nemôže zdieľať svoje pocity, napríklad aj z toho, čo pekného v neznámej krajine nájde, stráca tým hrozne veľa. Za dodržanie odporúčania, aby človek kvôli jazyku neostával so svojimi krajanmi, platíte veľkú cenu. Aspoň teda – ja som ju platil.

Väčšinou ľudia nie sú ochotní tomu až toľko obetovať. Naozaj - ako si spomínam- skoro nik sa tým veľmi neriadil. Španieli sa družili so Španielmi, Poliaci s Poliakmi, Japonci s Japoncami. Aj moja francúzska kamarátka Caroline si našla priateľa z ostrova Martinik, kde sa tiež rozpráva po francúzsky. Ja som sa však tej rady držal a ak by som mal povedať, či mi to zato stálo, ani si tým veľmi nie som istý.

Tento článok môjho blogu si môže prečítať niekto, kto je na tom podobne, ako som sa ocitol ja. Možno je tiež niekde v cudzine, uprostred samých cudzích ľudí. Snáď je v tom aj nevinne, lebo on sa tam dostal úplne z iných dôvodov a inými cestami, než vtedy ja. Ale môže byť aj doma. Niekedy je človek medzi mnohými ľuďmi a predsa sám.

Ja som vtedy na pláži v Bray hľadal odkaz vo fľaši asi aj preto, aby som sa môjho vtedajšieho pocitu samoty zbavil. Obávam sa ale, že aj ak by som tú správnu fľašu kdesi v piesku objavil, tak by mi to veľmi nepomohlo. Držím ale palce všetkým, ktorí hľadajú možno v tejto chvíli, aby oni našli, prípadne aby oni sa našli a zorientovali a aby neostali sami.

Andrej Vitek

Andrej Vitek

Bloger 
  • Počet článkov:  20
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Osamelý asteroid, nehlučne letiaci davom. Zoznam autorových rubrík:  ÍrskoSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

53 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

56 článkov
Lívia Hlavačková

Lívia Hlavačková

43 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
SkryťZatvoriť reklamu