Írsko 15: Čo sa dá dozvedieť na výlete

Teraz by som rád ukázal, ako sa postupne menil môj pohľad na írsky ostrov a jeho obyvateľov. Tej zmene som bol rád, pretože znamenala, že ich naozaj spoznávam.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)

Nikdy tam nezažili socializmus, no keď som sa raz pozeral na jedného staršieho Íra v montérkach, zdalo sa mi, akoby som práve také obdobie prežíval. Mohol byť asi koniec februára 2007 a ja som vtedy v Bray býval na Herbert Road. Z okna svojej prízemnej izby som sledoval, ako robí čosi vo vchode do podzemných garáží, nachádzajúcich sa ešte o podlažie nižšie pod našim domom.

Tento „pracant“ mal pravdepodobne za úlohu opraviť čosi na prahu spomínaných vchodových garážových dverí. Napriek tomu, že tam stále búchal, vŕtal, či páčil, inkrimované miesto ostávalo i v čase obeda presne rovnaké, ako keď ráno začal. Napadlo mi, že asi nemá žiadnu inú robotu, a tak si šetrí tú, ktorá sa mu naskytla. No i keď som teda mal vysvetlenie pre pomalosť postupu prác, nerozumel som tomu, ako je možné takto imitovať činnosť v dobe zúriaceho globálneho kapitalizmu. A že mu niekto asi za takú paródiu práce dokonca aj platí.

Práve na toho umelca som si potom spomenul asi o tri mesiace nato, keď som stál v sprchovacom kúte v jednej kúpelni jedného hostela v mestečku Tarbet, ležiacom na brehu ústia rieky Shannon. Bolo to na západnej strane Írska, nejakých pár desiatok kilometrov od atlantického pobrežia.

Prečo mi vtedy v pamäti skrsol práve on? Vysvetlím, predtým ale troška o tom, ako som sa z východného pobrežia, kde som celý čas žil, ocitol tak ďaleko na juhozápade.

V predošlej časti som sa priznal k pocitu samoty, ktorý som tam v tých časoch pri svojom pobyte mal. Existoval našťastie kamarát, ktorý mi tento nepríjemný stav občas pomáhal zahnať. Bol to svetobežník Maroš, ktorého som už v predchádzajúcom rozprávaní spomínal.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou


Práve ten mi koncom mája navrhol, aby som sa spolu s ním pozrel na pobrežie z opačnej strany írskeho ostrova, kde dovtedy ani on, navzdory tomu, ako dlho už v Írsku žil, ešte nebol. S radosťou som pristal, pretože to vyzeralo na dobré spestrenie bežného života. A tak o pár dní sme už obaja sedeli v jeho aute, uháňajúc na juhozápad. Smerovali sme na poloostrov Dingle, súčasť grófstva Kerry. Ten, podľa odporúčania jeho známych, mal byť jednou z najkrajších častí Írska.

Prvé kilometre cesty však nijako nevyzerali tak, že by sme mali namierené do pekných končín. Prechádzali sme vnútrozemím a to najprv dlho po diaľnici, ktorá viedla nezaujímavou rovinou. Cez okná auta, zmáčané sem tam dažďovými kvapkami, sa popri ceste dali vidieť len zelené pasienky a polia. Neskôr diaľnica prešla v obyčajnú rýchlostnú cestu a z nej kde tu odbočovali príjazdové cesty k poľnohospodárskym usadlostiam, ležiacim kúsok ďalej. Keďže všetky pozemky boli oplotené až tesne k ceste, chodec tam nemal šancu nikadiaľ prejsť, ale pretože všade okolo vládla fádnosť, žiaden turista by o prechádzku v tých končinách i tak nestál.

Tak sme prešli možno i niekoľko sto kilometrov, kým sa obraz za oknami predsa len zmenil. Už bolo občas vidno vyvýšeninu, či lesík a cesta, ktorú sme si zvolili, prechádzala mestečkami a dedinkami. Aj počasie sa zlepšilo. Kým predtým sem tam pršalo, tak keď sme sa napokon priblížili k pobrežiu a dorazili do rybárskeho mestečka Dingle, po ktorom bol pomenovaný aj poloostrov a cieľ našej cesty ( Peninsula Dingle), vyšlo slnko a ostalo na oblohe, nezakrývané už tak mrakmi, ako predtým vo vnútrozemí.

Prístav v Dingle bol trocha špinavý, siete viseli, alebo sa povaľovali po móle a pohľad na lode zo zaolejovanými navijakmi ukazoval návštevníkovi rovnako špinavú realitu každodennej driny rybárov. Mestečko bolo ale čisté. So starými domami na pobreží, farebnými ako papagáje a kostolom, čo sa z diaľky tiež tváril starodávne, no zblízka ste zistili, že bol úplne nový. S kopou hotelíkov, obchodov zo starožitnosťami, či suvenírmi a na každom kroku podobnými návštevníkmi, ako my. Tuším ale najviac ich bolo z Ameriky. Okrem rybárov tam všetci asi žili z tých turistov, dosť sa tomu všetko prispôsobovalo a mne osobne to úplne nesedelo. Preto som bol celkom rád, že niečo po nejakých dvoch hodinách sme už sedeli opäť v našom voze a pokračovali ďalej.

Asfaltka, ktorou sme šli, viedla popri mori a občas z nej bol na vodu veľmi pekný výhľad. Na jednom mieste, kde sa k nej dalo zísť, sme odbočili z cesty a zišli až na breh. Vtedy sme sa ocitli možno na najkrajšom mieste celej našej cesty – veľkej pláži.

Tá bola úplne jasne dielom prírody, pretože také množstvo piesku na jedno miesto mohla dostať jedine ona, prostredníctvom mora, vetra a všetkých nástrojov, aké už sú na také dielo stvorené. Tiahla sa do diaľky a na jej koniec človek nedovidel, uzavretá z jednej strany pevninou, odkiaľ sme sa tam dostali a z druhej strany poloostrovom vybiehajúcim do mora, ktoré vyzeralo tak trocha ako vnútrozemské. Len prieliv v diaľke dával tušíť, že vody sú súčasťou oceána, obmývajúceho ostrov.

Šli sme popri brehu ďalej od miesta, kde sme zaparkovali, pričom sme cestou aj minuli nejakú ženu, no napokon sme už boli tak ďaleko, že už sme nevideli vôbec nikoho. V tom obrovskom priestore sa každý jednoducho stratil. Bola to len voda, bielošedý jemný piesok, nejaké kopce v diaľke, obloha sem tam s nejakým oblakom, vetrík a ticho. Absolútny relax. Na podobnom mieste som dovtedy ešte nikdy nebol a pripadal som si tak trocha ako na inej planéte.

Ak teda niekedy budete, tak, ako vtedy my, v Dingle, vyrazte ešte asi šesť kilometrov smerom na západ, až do miesta, ktoré sa volá Ventry. Nájdete tam to, čo vtedy i my. Garantujem, že sa nesklamete.

Aj keď sa nám tam vtedy tak veľmi páčilo, nakoniec sme sadli do auta a vyrazili znova na cestu. Treba povedať, že celý poloostrov skutočne nesklamal. Vozovka už bola úzka tak, že bolo občas problém vyhnúť sa protiidúcemu autu, no čím bola užšia, tým krajšia krajina bola okolo nás.

Dosť značnú časť cesty sme šli vysokým rákosím, ktoré nás lemovalo z oboch strán. Potom sme sa dostali k samému okraju Atlantiku a šli po skalnatých útesoch, od strmých zrázov, padajúcich k vode, chránení nevysokým múrikom z kamenných blokov. Občas sme sa na mieste, kde šlo zaparkovať, zastavili a pozerali na oceán, ktorý dole s basovým dunením trieskal do skál, až pena striekala do výšky. Voda bola tmavomodrá, číra a hlboká.

Keď sme postupne obišli celý poloostrov, zamierili sme znova trocha do vnútrozemia. Bol už večer a tak sme hľadali nejaké miesto, kde by sme prespali. A tak sme sa dostali do už spomínaného mestečka Tarbet a tam sa ubytovali v ľudoprázdnom hosteli.

Aj keď sme však v ňom ten večer nestretli tuším nikoho (pamätám si akurát na pár Škandinávcov z nasledujúceho rána), celkom sa nám páčil, vlastne až veľmi. Vybavenie bolo jednoduché, ale všade bolo čisto a človek tam našiel všetko, čo potreboval k prespaniu. No a to, že asi ešte nebola hlavná turistická sezóna a preto bol skoro prázdny, bolo pre nás len výhodou – boli sme dvaja, no dostali sme veľkú izbu, určenú pre viacerých nocľažníkov. Tým pádom sme si mohli vychutnať aj ten luxus, ktorý asi nemali návštevníci, ubytovaní v menších izbách - kúpeľňu, ktorá bola súčasťou izby. Nemuseli sme teda chodiť nikam na chodbu a využívať na umývanie a sprchovanie spoločné zariadenia. 

Napokon sa však ukázala predsa len jedna chybička ubytovania. A to vtedy, keď sme sa po večeri, absolvovanej v neďalekej čínskej reštaurácii, vrátili do hostela a pred tým, než sme zaľahli, chceli využiť práve tú našu privátnu kúpeľňu.

Chybu zaregistroval Maroš, ktorý tam vošiel prvý. Jeho hlas, ktorý z kúpelne potom onedlho vychádzal, mi znel akýmsi nespokojným tónom, ale kvôli hluku vody v sprche som nerozumel, o čo ide. Keď nakoniec vyšiel, tak mi hneď oznámil nepríjemnú správu. A síce to, že práve v sprche netečie teplá voda. A vraj sa teda musel osprchovať studenou, čo spôsobilo, že tá zahnala akúkoľvek únavu, čo z celého da pociťoval. Bol celkom dosť naštvaný, pretože si myslel, že po takom osviežení nedokáže zaspať.

Čo sa však dalo robiť, i keď som si vypočul, že ma čaká len studená voda, musel som sa osprchovať i ja len tak, ako sa dalo. Vošiel som teda do kúpelne a keď som vošiel pod sprchu, hneď som zistil, že môj spoločník mal bohužiaľ pravdu. Aj pri tom maximálnom pootočení regulátora teploty sprchy smerom, kde šipka ukazovala nápis HOT, bola voda studená tak, že sa človeku nechcelo pod ňu strčiť ani nohu a nie sa normálne aj osprchovať celý.

A v ten okamih, keď som tam vtedy tak stál a rozmýšľal, či a ako sa premôcť a vojsť pod ten skoro až ľadový prúd padajúcej vody prýštiaci zo sprchovej ružice, vyvstal mi v mysli ten chlapík, ktorý ma pred pár mesiacmi na Herbert Road tak zaujal svojim pracovným úsilím. A hneď po spomienke naň sa mi v hlave moje myšlienky, ako pinpongová loptička po správnom usmernení, odrazili aj k ďalším črtám írskej povahy. K tomu, ako sa tá írska duša často premieta ani nie tak do rýchlosti, s akou ostrovania prácu vykonávajú, ale skôr do jej výsledku.

Napísal som to trocha zložito, ale trvalo to snáď v skutočnosti sekundu – dve, alebo možno i kratšie, kým ma takéto myšlienkové hnutie pomklo k tomu, že som urobil zásadný pohyb – začal som otáčať regulátor teploty sprchy presne opačne, ako to bolo vyznačené – a teda smerom na COLD, čo v angličtine vždy značilo a aj bude značiť STUDENÝ.

A bol som vlastne prekvapený, keď po pretočení týmto opačným smerom sa teplota vody zmenila z ľadovej na nádherne horúcu? Ja myslím, že ani nie – lepší výraz je potešený. To som naozaj bol, pretože som bol zahriaty ako zvonku – tým teplým prúdom padajúcej vody, tak i znútra.

Naozaj, hrialo to aj v mojom vnútri.

Keď človek príde do cudzej krajiny ako turista, dokáže väčšinou zaregistrovať miestny ráz krajiny, tamojšie počasie, architektúru a podobné jej vonkajšie stránky. Pokiaľ tam začnete aj žiť, čiže už nie ste len krátkodobý návštevník, uvedomíte si, že hlavne ľudia sú iní a svojou povahou skutočne cudzí. Tak cudzí, že môžete mať veľmi zlý pocit z toho, že ich nechápete a neviete vycítiť, čo si myslia. Vtedy na vás z toho môže veľmi často ísť až chlad. 

Akonáhle sa vám potom niekedy podarí závoj takej cudzoty podvihnúť, tak sa vám tí cudzinci už prestanú zdať byť takí iní a vy sa prestanete medzi nimi byť takí stratení. Ja som to vtedy pod tou prúdiacou vodou prežíval a bolo to úžasné. Možno si niekto pomyslí, že to nič nie je, ale pre mňa to v tých časoch malo naozaj veľkú cenu. Nakoniec, preto o tej, zdanlivo úplne zanedbateľnej somarinke píšem, že.

Keď som potom neskôr vyšiel z kúpelne, chcel som sa o potešenie zo svojho poznania podeliť aj s Marošom. Ale ten už spal, pretože ho celodenná únava, napriek pretrpenej studenej sprche, už i tak premohla. Bol živým dôkazom toho, že aj keď nie je všetko presne tak, akoby byť malo, nestrieľa sa z toho a my to prežijeme ( ďalšie jedno typicky írske poznanie).

Nasledujúci deň sme toho zo západného pobrežia videli ešte veľmi veľa a ja si na to všetko budem určite dlho pamätať. No na Tarbet a jednu obyčajnú sprchu budem spomínať rovnako dlho.

Andrej Vitek

Andrej Vitek

Bloger 
  • Počet článkov:  20
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Osamelý asteroid, nehlučne letiaci davom. Zoznam autorových rubrík:  ÍrskoSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

722 článkov
Lívia Hlavačková

Lívia Hlavačková

43 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

278 článkov
SkryťZatvoriť reklamu