Írsko 4: Chytiť príležitosť za pačesy

V prospekte jednej z agentúr, sprostredkúvajúcich jazykové pobyty a brigády v Írsku, som raz čítal, že aj keď je tam k získaniu zamestnania veľkou výhodou ovládanie angličtiny, tak prácu možno zohnať i bez nej. Myslím, že toto tvrdenie, svojím spôsobom aj pravdivé, mohlo niekoho ľahko popliesť.  Ako som zistil, tak pokiaľ sa nejednalo o práce typu kopania kanálov, alebo triedenia odpadkov, všade inde to bez jazyka nešlo. A čím menej ho človek vedel, tým väčšiu vynachádzavosť pri uchádzaní o prácu musel prejaviť a tým väčšiu dávku šťastia musel mať. Trocha som ho mal i ja, ale nebolo to ani s ním úplne jednoduché.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (3)

K mojej prvej šanci pri hľadaní práce mi trocha dopomohli Pink Floyd. Ich pieseň Wish You Were Here sa mi kedysi tak zapáčila, že som sa ju naučil hrať na gitare a tak som ju mohol jedného dňa v Bray zahrať dvom dievčatám, z ktorých jedna mi potom v pravú chvíľu povedala, za kým mám v danú chvíľu ísť.

Vlastne to už neboli dievčatá, ale skôr mladé ženy. Dorothy a Caroline, približne dvadsaťročné Francúzky, som stretol ešte skôr, raz poobede v jednej prázdnej študovni jazykovej školy. Keďže Dorothy mala gitaru, naše stretnutie potom dospelo až k tým spomínaným Floydom. Napriek tomu, že tam pôvodne riešili nejakú gramatiku a ja som mal asi toľko rokov, čo ony dve dokopy, skamarátili sme sa.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Caroline som neskôr často vídaval, no nie už na škole, ale v Tescu, kde som zvykol nakupovať skoro každý deň. Našla si tam totiž prácu ako pokladníčka a keďže bolo vždy príjemné s ňou poklábosiť, chodil som platiť práve k nej. Ešte dnes si pamätám, ako sme tam vtedy zdržovali ostatných zákazníkov vo fronte pri jej pokladni.

Keď som si neskôr hľadal prácu a bol som z neúspechu v tejto činnosti zo dňa na deň čoraz viac bez nálady, raz sa ma pri jednom takom rozhovore spýtala, či by som nezobral prácu v Tescu. Jasne, že áno, odpovedal som. Lenže životopis som tam odovzdal už dávno a nedostal žiadnu odpoveď. Dokonca som sa bol na to pri pulte pre zákaznícke služby, kde životopisy zbierali, aj znova opýtať. Obsluhujúca pracovníčka mi neveľmi prívetivo vysvetlila, že pokiaľ mi nikto z Tesca netelefonoval, určite pre mňa žiadne miesto nemajú.

SkryťVypnúť reklamu

Keď som toto Caroline opísal, povedala mi to rozhodujúce. Nemám vôbec dať na bosorku z Customer Services(poznala ju) a najlepšie urobím, ak priamo zájdem za manažérkou a na voľné miesto sa spýtam priamo tej. Hneď mi ju aj opísala, aby som ju spoznal. Mala byť kdesi v predajni.

Dobre bolo, že som dal na jej radu a povzbudený sa hneď vybral medzi regále hypermarketu. Mal som šťastie a šéfku, ktorá sa volala Sarah, som objavil. Keď si vypočula, prečo som za ňou prišiel, vypýtala si odo mňa životopis. Dal som jej jeden, čo som mal zhodou okolností pri sebe a ona mi po jeho pozornom prečítaní povedala, že mi v prípade, keď budú pre mňa mať niečo voľné, zatelefonujú. Aby som pravdu povedal, nemal som vtedy nijaký iný pocit, než z mnohých predchádzajúcich miest, kde som sa pýtať už bol. Zase mi bolo povedané, že mi dajú vedieť a zase z toho asi vôbec nič nebude.

SkryťVypnúť reklamu

A presne tak to aj bolo. Do Tesca som ale aj po tejto krátkej minipríhode naďalej chodil nakupovať. Raz, keď som sa tam znova takto ocitol, som skoro hneď po vstupe úplnou náhodou znova narazil na Sarah. Vôbec som nemal v úmysle ju stretnúť, ale keď som už bol s ňou takto zoči voči, po pozdrave som sa spýtal, a to skôr aby „reč nestála“, než so skutočnou zvedavosťou, či náhodou nejaké to voľné miesto pre mňa už nemá. Ona štandardne odvetila, že teraz nie a ak sa niečo objaví, dá mi vedieť. OK, vravím jej na to, pokiaľ sa tak stane, veľmi ma to poteší. Po tomto sme každý šli po svojom, pričom som snáď povedal, že si idem ešte nakúpiť.

SkryťVypnúť reklamu

Asi práve táto moja posledná veta bola dôvodom toho, že sa Sarah zrazu zjavila pri pokladni, keď som neskôr už platil za tovar. A jej slová, keď ma zbadala, boli pre mňa božskou hudbou – či vraj môžem nasledujúci deň prísť na interview? Samozrejme, že môžem, odvetil som hneď, tak trocha ani nechápajúc, že skutočne ma práve prvý človek v Írsku pozýva na pracovný pohovor, pretože to bol význam slova interview v danom kontexte. Aj keď sa na to už dnes nepamätám presne, určite som neskôr, keď som si s ňou dohodol presný čas a vyšiel už z obchodu, myslel len na druhý deň a nastávajúci pohovor.

Keď sme sa potom druhý deň v Tescu v dohodnutú hodinu stretli, Sarah ma predstavila ďalšej kolegyni menom Audrey (neskôr som sa dozvedel, že sa jednalo o jej zástupkyňu), načo sme aj s ňou vošli do vnútra budovy, kam už nemali prístup zákazníci a usadili sa v nejakej kancelárii. Samotný pohovor prebiehal tak, že som odpovedal na otázky, ktoré mi ony čítali z pripraveného formulára. Ako som neskôr pochopil, rátalo sa vopred s tým, že skúšanému uchádzačovi možno pomôcť a tak som si kľudne otázku mohol po jej odznení ešte aj sám odtiaľ prečítať.
 
A vtedy prišla komplikácia. Pri prvom pohľade do formulára som zistil, že niektorým z otázok absolútne nerozumiem. Či sa už jednalo o také, ktoré napísané zaberali dva riadky, a ktoré už na pohľad boli zložité, alebo či šlo aj o oveľa kratšie, ktoré mi na prvý pohľad prišli jednoduché. Aj pri tých som totiž často po druhom pohľade zbadal, že absolútne netuším, na čo sa ma vlastne pýtajú.

Pamätám sa na pocity, ktoré som vtedy mal. Uvedomoval som si, že aj napriek tomu, že robím pohovor určite len na nekvalifikované miesto (aj keď o konkrétnom zatiaľ nepadlo ani len slovo), a napriek tomu, že som sa snažil učiť angličtinu, ako sa mi len dalo, už doma, a že som potom absolvoval mesiac jazykovej školy v samotnom Írsku, tak som tam sedel ako taký tĺk. Všetko učenie mi nestačilo ani k tomu, aby som dokázal porozumieť obyčajnému dotazníku. Takému, ktorý pochopiť by pravdepodobne nemal problém ani ten najhlúpejší Ír, ktorého by v tom momente zavolali z ulice. Bol to skľučujúci poznatok.

Prebiehali mi hlavou aj ďalšie súvislosti. Keď sa nedokážem zamestnať ako obyčajný pomocný personál v obchode, tak to určite znamená, že v Írsku nemôžem uspieť ani hocikde inde. Moja angličtina, ktorú sa mi nepodarilo dovtedy naučiť, mi neumožňovala pracovať, ale ak som to nevedel, tak som tam nemohol ostať a teda si ju zdokonaliť. Čo len budem robiť?

Keďže som tam však už sedel a oproti mne dve ženy, ktoré na mňa spýtavo pozerali a očakávali, čo odo mňa počujú, zaumienil som si nedať svoje pocity na sebe znať a aspoň niečo na každú otázku povedať.

Predpokladal som, že pri prijímacom pohovore by mal uchádzač povedať niečo o tom, prečo sa hodí na prácu, o ktorú sa uchádza a asi aj o nejakej predchádzajúcej praxi. Vsadil som teda na to, že aj otázky, ktorým nerozumiem, by mali smerovať k takémuto cieľu. No a pokiaľ v odpovedi na ne budem hovoriť, že nejaké skúsenosti už s prácou v obchode mám a že si myslím, že by som ju aj u nich zvládol, nemôžem vravieť úplne mimo.

Keď som si toto v duchu povedal, začal som odpovedať. A musím sa priznať, že som bol až prekvapený, ako hladko to šlo. V podstate na všetky otázky som dokázal plynule povedať aspoň čosi a pamätám si len na jednu, ktorú mi upresňovali. Jednalo sa vtedy o to, ako reagujem v stresových situáciach. Musím ale priznať, že tým, že mi to bolo takto upresnené, bol to potom tuším jediný bod formulára, keď som si bol skutočne istý, že odpovedám presne na to, na čo sa ma pýtajú.

Nakoniec som však celý dotazník absolvoval oveľa lepšie, než by som, po prvom hrozivom dojme z neho, predpokladal.
 
Keď sme ho potom odložili, ujala sa reči Audrey. Miesto, ktoré mi môžu ponúknuť, je práca v pokladni. Bohužiaľ sa jedná len o krátkodobý kontrakt – a síce len na tri až štyri týždne. Problém ale je aj v tom, že nábor na voľné miesta k vianočnému obdobiu majú už vlastne uzavretý. Napriek tomu, že im niektorí prijatí uchádzači nenastúpili, je veľmi pravdepodobné, že im centrála už nijakých ďalších zamestnať nedovolí. Čo je pre nich veľmi zlé, pretože na Vianoce bude v obchode strašne veľa zákazníkov a ich čaká blázinec. Pri týchto slovách, asi pri predstave, čo to bude znamenať, zdvihla ruky a prevrátila očami. Preto si skúsia vymôcť výnimku a ak sa im to podarí, najneskôr o dva dni mi zavolajú a dajú vedieť. Nato sa interview skončilo. Či som sa im ale ako uchádzač páčil, alebo nie, to som vlastne nevedel. Mohol som už len čakať a dúfať.

Prešli dva dni a telefonát žiaden. Aj toto teda začínalo vyzerať beznádejne. Ale nechcel som len tak čakať a i keď bolo jasne povedané, že mi zavolajú, rozhodol som sa, že zájdem do obchodu a opýtam sa na výsledok. Vybral som sa teda tam a v predajni som našiel Audrey. Na otázku, či z centrály dostali povolenie na prijatie, mi odvetila záporne. Presnejšie povedané, že odpoveď bola záporná a oni už nemôžu prijať nikoho. Takže som sa sklamaný rozlúčil a šiel preč. Všetko sa mi zdalo byť stratené a bol som absolútne bez najmenšej iskierky nádeje. Toho dňa som už nemal žiadnu chuť ísť sa ešte niekam pýtať na iné miesto a tak som už len blúdil hore dole ulicami. Neskôr som tuším zašiel na pobrežie a pozeral na burácajúce Írske more. Prežíval som vtedy jedny z najbezútešnejších chvíľ svojho pobytu.
 
Potom som sa predsa len premohol a zašiel do mestskej knižnice. Tam som si sadol k jednému z počítačov, ktoré boli k dispozícii čitateľom a na internete otvoril stránku s voľnými pracovnými miestami. Reagoval som už predtým na nejaké z nich a keďže som nedostal žiadnu odpoveď, musel som skúšať zase nejaké ďalšie. Všetko som to robil ale absolútne bez chuti, vôle a nádeje. Od toho dňa som u nečakal naozaj nič.

A vtedy mi zazvonil mobil. Volala mi Sarah. Pýtala sa ma, či môžem od pondelka nastúpiť do Tesca. Samozrejme, môžem! Odvetil som to asi tak hlasno, že ma musela počuť celá knižnica, pretože už sa ku mne aj hnala jedna z knihovníčok, vyčítajúc mi použitie mobilu a rušenie kľudu. To mi ale nezabránilo v tom, aby som, síce už tichším hlasom, ale i tak zreteľne, nepoďakoval volajúcej za dobrú správu a nerozlúčil sa s dodatkom, že ma v pondelok v Tescu o ôsmej ráno určite uvidia. A bolo to!


Dodatok:

O nejaký mesiac neskôr nastúpil do Tesca Petr, chalan z Moravy. Raz za mnou prišiel a pýtal sa mňa, či si ešte pamätám na otázky, ktoré som musel odpovedať pri prijímacom pohovore. Jeho dievča, s ktorým prišiel do Írska, malo ísť na druhý deň robiť interview takisto do Tesca. Bola bez práce a bol by veľmi rád, ak by sa aj ona tam mohla zamestnať. Nedokáže ju však na nastávajúci pohovor nijako pripraviť, pretože on tomu, na čo sa ho pýtali, keď robil interview, vôbec nerozumel.
Samozrejme, vysvetlil som mu, že ja som bol na tom podobne a že nijaké presné znenie hocijakej otázky zopakovať nedokážem.
Ani však nevedel, ako ma potešil. Nebol som teda jediný, kto si pri nahliadnutí do prijímacieho formulára írskeho Tesca pripadal ako totálny hlupák!

Domnievam sa inak, že väčšina z cudzincov musela spomínanému formuláru rozumieť, či skôr nerozumieť, rovnako, ako ja, či Petr. Potom, ako som mu nevedel pomôcť ja, išiel sa spýtať na vec iných kolegov. Myslím ale, že sa od nich nedozvedel takisto nič.

Keď jeho priateľka na druhý deň robila pohovor, tak podobne, ako my pred ňou, nerozumela mnohému, čo sa jej pýtali. Na rozdiel od nás to poctivo priznala a každú problémovú otázku si dala podrobne vyložiť. Pohovor neurobila a prácu nedostala.

Andrej Vitek

Andrej Vitek

Bloger 
  • Počet článkov:  20
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Osamelý asteroid, nehlučne letiaci davom. Zoznam autorových rubrík:  ÍrskoSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

INESS

INESS

108 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

50 článkov
Tupou Ceruzou

Tupou Ceruzou

319 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Anna Brawne

Anna Brawne

105 článkov
INEKO

INEKO

117 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu