Írsko 6: Iné, než to, čo poznáme

Keď je človek v cudzej krajine, musí sa pripraviť na to, že sa pravdepodobne bude stretávať aj s takými s problémami, s ktorými vo svojej vlasti nikdy nepríde do styku. Tieto sú spôsobené tým, že cudzina nie je iná len zvonku, ale i „znútra“.  A keďže Írsko má skutočne dosť inakostí oproti tomu, čo poznáme v našej podtatranskej zemičky, tak skutočne potom našinec následky neznalosti týchto rozdielov z času na čas ucíti sám na svojej koži. Ja som si tento fakt naplno uvedomil prvý raz vtedy, keď som začal pracovať, a to i napriek tomu, že to bolo v takej medzinárodnej firme, akou Tesco je. Pracovali tam však, a určite nie neočakávane, Íri. A napriek tomu, že zamestanci sa regrutovali aj z mnohých iných národov, tí tam tomu vtláčali svoju nezameniteľnú pečať. No a verte, že Tesco Ireland bolo naozaj tak veľmi írske, že to človek veľmi rýchlo zistil.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (23)

Kým však prejdem k tomu, ako sa mi prvý raz nevyplatila moja neznalosť miestneho prostredia v práci, najprv popíšem, ako som pociťoval odlišnosti krajiny ešte predtým, čiže nezávisle od zamestnania. A to najskôr tie, ktoré boli vonkajšie a teda pozorovateľné na prvý pohľad.

Predtým sa priznávam, že ja sám nie som svetobežník, čo má scestovaný celý svet. No viem si predstaviť, že pokiaľ našinec navštívi vzdialené oblasti, ako sú štáty Afriky, Južnej Ameriky, či Ďalekej Ázie, tak sa tam úplne samozrejme stretne sa s takou realitou, ktorá je od tej našej riadne iná. Prípadne keď cestuje do krajín, ktoré možno nie sú až tak vzdialené na kilometre, ale skôr civilizačne. Tam by som teda nebol prekvapený, ak by stál zoči voči úplne inému svetu, než v akom žijeme u nás.

Ale Írsko? Kým som ho spoznal, pre mňa to bol štát európsky, civilizačne dosť blízko nám, a tak som nečakal, že by som sa tam stretol s nejakými výraznými odlišnosťami oproti tomu, čo som poznal dovtedy. Nejaké európske krajiny som predsa len už navštívil a či už také Rakúsko, alebo Nemecko, prípadne balkánske štáty ako Chorvátsko, Bulharsko, či Rumunsko, mi nepripadali nejaké veľmi neočakávane iné, že by ma to nejako prekvapilo. Áno, Balkán je občas až exotický a orientálny, Rakúsko zase precízne uhladené, Nemecko podobne, no potrpí si okrem toho ešte viac na presnosť. Žeby som však po prílete do Dublinu mal objaviť čosi pre mňa prekvapujúceho, to som jednoducho nečakal. Ale mýlil som sa.

Pretože tento kus zeme, oddelený od Veľkej Británie Írskym morom a z druhej obmývaný búrlivými vlnami Atlantiku, bol pre mňa skutočne prekvapením.

Najprv samozrejme na človeka zapôsobil ten zovňajšok, čiže ten hmotný svet. Ale samotná krajina, teda všadeprítomná írska zeleň, premenlivé počasie a s tým časté zmeny oblohy, teploty, vetra a takéto podobné veci, ktoré sú už človeku dané, tie upútali môj záujem skutočne hlavne len spočiatku. Samozrejme, s tým som počítal, že ostrov, jeho fauna, flóra a ovzdušie sú iné, než tieto prírodné podmienky v našej vnútrozemskej krajine.

Hneď potom na seba pritiahli pozornosť tie, ktoré boli výsledkom ľudskej činnosti. Samozrejme, najprv jazdenie vľavo, potom dvoposchodové dublinské autobusy a podobné záležitosti, s ktorými sa človek stretol okamžite, keď vyšiel z budovy dublinského letiska a potreboval sa dostať do miesta svojho bydliska.

Neskôr ma zaujali írske domy. Najtypickejšie sa mi zdali tie jednoposchodové, častokrát postavené v radovej zástavbe. A na nich bol pre mňa najzaujímavejší pohľad trocha viac zblízka. Samotné prevedenie okien, okenných parapiet, vchodových dverí, striech, fasád a podobných detailov, mi pripadalo totiž tak odlišné od toho, čo som dovtedy poznal, že som jasne vnímal, že sa nachádzam niekde, kde je to inak, než som dovtedy hocikde zažil.

O týchto vonkajších rozdieloch medzi realitou našej Strednej Európy a životom na ostrove Svätého Patrika by sa dalo hovoriť ešte oveľa viac, prejdem však už na iné, tie nehmotné. Keďže sa človek hýbe hlavne medzi ľuďmi, tak ich povahové črty, zvyky, nepísané zákony chovania, si hneď vynútia u cudzinca, ktorý v krajine bez chce žiť bez zbytočných úrazov, patričnú pozornosť.

Keď si spomínam, tak prvý raz sme o takýchto otázkach uvažovali spoločne ešte v našej triede na jazykovej škole. Vtedy nám priblížila jednu črtu írskej povahy Amy, ktorá okrem toho, že bola aj zástupkyňou riaditeľky, bola naozaj výbornou učiteľkou. Táto, asi štyridsaťročná, už typicky írsky oblejšia rusovláska (v angličtine perfektný výraz – strawberry blond, čiže jahodová blond) nás upozorňovala na nutnosť dodržiavania zdvorilosti pri styku s miestnymi ľuďmi.

„Nemôžete priamo povedať, že toto a toto nechcete, že sa vám to nepáči, alebo že vám to nechutí!“ naliehavým hlasom dohovárala našej študáckej, z najrôznejších kútov sveta pozbieranej svoloči. Pôsobila na mňa v tomto svojom úsilí, ktorým nám chcela úprimne poradiť, ako taká dobrá, aj keď trošku prísna, mama. Zdalo sa mi však, že rovnako by mohla vysvetľovať potrebu slušného správania v polepšovni. Svojím spôsobom som ju miloval.
„No a ako mám teda svojim domácim povedať, že každý deň mi nemajú dávať na obed aj na večeru zemiaky?“ pýtal sa Katalánec Vincent.
“ Prípadne zemiaky so zemiakmi!?“ doplnil ho trocha znechutene tuším Španiel Pedro.
„Aj keď vám to nechutí, nedávajte to nijako najavo,“ odpovedala Amy.“ Urazili by sa, pretože si myslia, že vám dávajú to najlepšie, čo sa dá. Ale keď vám nabudúce dajú nejaké jedlo, ktoré vám naozaj chutí, tak vtedy to treba dať jasne najavo, treba ho vychváliťa ukázať velikánsku radosť!“ A hneď aj názorne ukázala, ako by to urobila ona – rozosmiata začala poskakovať a tlieskať rukami od šťastia – nad čím sme sa zasmiali aj my.

Bola to naozaj dobrá osoba, tá Amy. Takú by človek potreboval mať pri sebe, keď potom ostal žiť v Írsku aj naďalej, podobne ako ja. Lenže, samozrejme, nikoho takého som pri sebe nemal vtedy, keď som potom ukončil jazykovú školu, hľadal si prácu a nakoniec ju aj našiel v už spomínanom Tescu. Vtedy som sa totiž potešil, ale aj som sa dostal do určitej dilemy, v ktorej som vôbec nemusel byť, ak by som viac toho vedel o miestnych zykoch.

Ono totiž hneď pri pohovore mi bolo povedané, že miesto, na ktoré som prijatý, je len dočasné. Že sa jedná iba o tzv. „Christmas Staff“, čo znamená vianočný personál.
Najprv som bol rád, že mám hocijaké zamestnanie, pretože byť úplne bez príjmu bolo deprimujúce. Okrem toho Boris, môj kamarát z jazykovej školy, bol na tom rovnako. Mal dohodnutý job len počas vianočných a novoročných sviatkov, keď balil nákupy zákazníkom veľkého obchodného domu Dunnes Stores vo Foxrocku. Boris mal už dokonca aj presný dátum, kedy tam skončí.

Ja som ten dátum síce nevedel, bolo mi povedané len to, že moja práca bude trvať také tri-štyri týždne. No a ako vravím, bolo to fajn a tešil som sa z každého dňa, ktorý som mohol robiť, lenže ako dni ubiehali, pomaly som si začínal uvedomovať, že tento šťastný čas sa mi kráti. A bavili sme sa o tom aj s ostatným „Christmas staff-om“, teda s pracovníkmi, ktorí boli prijatí tesne pred Vianocami. Napríklad s Vaškom, českým študentom geológie, ktorý však mal tú výhodu, že okrem práce v Tescu robil ešte v ďalšej firme. Druhá práca bola síce veľmi podradná, ale aspoň mal istý príjem, na rozdiel odo mňa. V každom prípade, aj jemu záležalo na jobe v Tescu a tiež mu nebolo milé, že po Novom roku tam asi skončíme. Vašek, rovnako ako aj ja, tiež nemal v ruke žiadnu zmluvu a tiež mu pri prijímaní bolo jasne povedané, že prácu dostáva len na dobu Vianoc. Takže robili sme, plat nám šiel, ale ako vravím, začínalo sa nám to už krátiť.

A mi došlo, že zase budem v problémoch, pretože znova byť bez akéhokoľvek príjmu, znamenalo všetky bežné výdaje dotovať opäť len z bankového účtu, a tak sa pomaly, ale iste blížiť k finančnej katastrofe. Zamestnanie v Tescu bolo fajn, ale keďže bolo len dočasné, existenčné problémy len oddialilo. Musel som teda niečo urobiť, aby som situáciu riešil.

Keďže som už predtým na svojich pokusoch získať prácu v Bray už rozdal veľké množstvo svojich životopisov a nedostal som do tej doby žiadnu kladnú odpoveď, došiel som k názoru, že musím hľadať prácu v nejakom širšom okruhu. No a keďže som už počul o viacerých ľuďoch, ktorí po neúspechu v tomto okolí šli skúsiť šťastie do hlavného mesta, rozhodol som sa, že sa i ja pokúsim nájsť si niečo práve tam.

Vtedy som si ale už zároveň s tým uvedomoval, že budem musieť zmeniť bydlisko, pretože v prípade získania práce v Dubline, denne tam dochádzať z Bray, som si nevedel predstaviť ( i keď neskôr som sa ale dozvedel o ľuďoch, ktorí skutočne takto cestovávali). A so zmenou ubytovania bol nielen ten problém, že som zase musel nájsť potom teda nejaké nové, v bližšom dosahu nového zamestnania, ale i ten, že som musel zavčas oznámiť domácemu v bydlisku vtedajšom, že odídem. Každý nájomník musel totiž zaplatiť depozit a ten vám domáci vrátil jedine v tom prípade, ak ste mu aspoň mesiac pred odchodom dali o tom vedieť. Depozit bol štyristo euro a o tie som určite za nijakú cenu nechcel prísť. Čakal som, že môj vianočný pracovný kontrakt by mal skončiť nejaký týždeň, či dva po Novom roku a potom teda by som už skoro celý január v Bray podľa všetkého nemal čo robiť. Preto som sa rozhodol, že oznámim Danielovi ukončenie nájmu posledný decembrový deň, čím by som dodržal dohodu o mesačnej výpovednej dobe. Takže som mohol u neho bývať do konca januára,pričom som dúfal, že dovtedy sa mi nejaký nový podnájom, už niekde v Dubline, určite podarí získať.

Pri spätnom pohľade na toto dosť rýchle rozhodnutie si myslím, že k nemu prispelo aj to, že som vtedy ešte nebol nijako fixovaný na Bray. Kedysi som si vybral toto miesto ku svojmu bývaniu len preto, lebo tu bola jazyková škola, do ktorej som prvotne do Írska prišiel. Mestečko bolo v prospektoch ku škole prezentované ako letovisko, kde si chodia turisti užiť more, atmosféru pláže a podobné marketingové tliachaniny. Možno pre Írov je Bray skutočne letovisko, pre mňa také však nikdy nebolo. Myslím, že nemôže byť pre nikoho, kto, podobne ako ja, už zažil letné dovolenky napríklad pri takom Jadranskom mori. A to vravím aj napriek tomu, že neskôr si ma Bray celkom získalo a ešte dnes, keď tam už nie som a na internete nájdem nejakú fotku odtiaľ, ktorá mi ho znova pripomenie, tak mi srdce zapiští.

Avšak ako vravím, vo vtedajšom čase vianočných sviatkov, keď z roka dvetisícšiesteho už ubúdali posledné dni a v tohoročnom kalendári už ostávala pre ne len posledná strana, som sa s ťažkým srdcom odhodlával, že svojemu domácemu musím najneskôr na Silvestra oznámiť, že u neho končím. Skutočne, bol to ťažký krok, pretože aj keď Bray, ako som už uviedol, pre mňa vtedy nebolo tým, čo by ma tam držalo, tak som si veľmi uvedomoval, ako veľmi mi zase vyhovuje samotné bývanie.

Už som o ňom trochu písal aj minule, ale ako som si spomínam, nezmienil som sa tam o tom, že dom, kde som býval, stál vlastne v trocha vynímočnej polohe. Aj napriek tomu, že nebol úplne na kraji mesta, medzi ním a spomínaným okrajom bol široký pás akejsi lúky, zarastenej tu a tam len krovinami. A práve tým smerom som mal orientovanú svoju izbu, z okna ktorej som videl len tú zeleň, už žiadne domy a cez deň v diaľke už len blízke kopce - Little Sugar Loaf a Great Sugar Loaf (malá a veľká cukrová homoľa). Pohľad na ne bol vždy nejako inak zaujímavý – raz sa utápali v hmlistých daždivých chuchvalcoch, inokedy sa mraky okolo nich preháňali ako na závode, alebo zas inokedy jasne vystupovali z prežiarenej čistej oblohy. Dokonca potom neskôr, už v januári, boli jeden čas pokryté snehom, čo bola ten rok absolútna rarita, keďže inak celú zimu nebolo po snehu ani pamiatky.
A aj keď v noci človek už nevidel „cukrové“ kopce, výhľad z okna bol zase príťažlivý inak. Zo vzdialenej cesty Southern Cross temnotu prežarovali svetlá pouličných lámp, ťahajúcich sa z jednej strany obzoru na druhú a týmto obrazom som sa občas kochal po zhasnutí lampy ešte pred tým, než som si ľahol spať.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

No a i keď perfektné bolo aj osadenstvo domu, o ktorom som už tiež písal v predošlom článku a možno sa ešte o ňom zmienim aj v niektorom z budúcich, a aj keď mi to teda bolo veľmi proti srsti, šiel som posledný deň za našim domácim Danielom a oznámil mu svoj zámer odísť do Dublinu a teda ukončiť nájom v dome. Daniel si to vypočul, povedal, že ak by som si to rozmyslel, nech mu dám vedieť čo najskôr, lebo on hneď začne hľadať do mojej izby za mňa náhradu.

Nejaké rozmyslenie potom z mojej strany však už potom neprišlo do úvahy, pretože náhrada bola veľmi skoro nájdená, nový záujemca hneď aj zložil depozit a tým pádom mi neostávalo nič iné, len si hľadať nové bývanie a to tak, ako som chcel, v Dubline. Čiže zase hľadanie cez internet a potom obzeranie ponúkaných podnájmov.

Teraz musím ale spomenúť jedno. Už v priebehu krátkeho času som sa v Bray zoznámil z českým párom, Markom a Hanou. Obaja mali, myslím, už čosi cez pätdesiat. V Írsku žili už asi štvrtý rok. Spomínam ich teraz v tejto súvislosti však len preto, že oni dvaja mi vraveli, aby som z toho, že mi končí môj Christmas Staff kontrakt nič nerobil a že kľudne môžem dúfať, že mi ho predlžia. Vtedy som im neveril a aj som im vysvetľoval, že nám bolo jasne povedané, že sa nám práca po sviatkoch skončí a že nejakú nádej si jednoducho nemôžem nahovárať. No a – ako som už uviedol – s mojím ubytovaním bol koniec, lode spálené a žiadna cesta návratu už nebola možná. 

A keď som už toto vykonal, tak vtedy prišiel zlatý kliniec, nie večera, ale celej tejto záležitosti: Už si nepamätám presne ako, ale nakoniec sme aj s Vaškom v Tescu zistili, že nám náš pracovný kontrakt vôbec nekončí, ale nechávajú si nás tam aj naďalej. A pochopili sme, že tak sa to tam asi bežne robí. Zamestnanca si najprv „oťuknú“ a keď zistia, že je spoľahlivý a dobre zastáva svoju prácu, nechajú si ho tam bez problémov aj naďalej. Samozrejme, asi iné je to, ak je človek hneď pri nástupe informovaný, že jeho job trvá do presne určeného dátumu. Vlastne som nepoznal nikoho z tých, väčšinou ľudí zo zahraničia, čo tam počas „Christmass time“ robili, koho by prepustili. Naopak, dokonca sa mi zdá, že si každý, kto tam vtedy robil, získal určitý kredit. Domáci zamestnanci si totiž väčšinou vyberali dovolenky a teda ten, kto aj vo sviatočnom čase pracoval, bol cenný, pretože sa na neho jeho manažér mohol viacej spoliehať aj v budúcnosti.

Skutočne, až dnes, ked o tom píšem, si uvedomujem, že Marek a Hanka, asi mali pravdu preto, lebo v Írsku už predsa len žili dlhšie a poznali, že niektoré veci nie je nutné brať úplne doslova. Mal som im vtedy viac veriť, byť väčším optimistom a bol by som to mal jednoduchšie. Pretože takto bolo predo mnou ďalšie sťahovanie. Musel som si niečo nájsť, samozrejme znova v Bray a cesta do Dublinu sa odkladala na neurčito.

Potom som sa neskôr dozvedel, že práve v hlavnom meste by som mal možno so zháňaním práce ešte väčšie starosti, než tam, kde som býval. V Dubline vraj bola totiž ďaleko najväčšia koncentrácia cudzincov a tí obsadzovali hlavne také zamestnania, kde nebolo treba vedieť jazyk, čiže to boli práve tie, ktoré som si mohol trúfnuť vtedy ja získať. Takže na jedno také voľné miesto bolo tak veľa záujemcov, že získať ho bolo omnoho ťažšie, než v akejkoľvek inej časti ostrova. Tento názor ale neviem samozrejme potvrdiť, len som o tom počul, takže verte, alebo aj nemusíte.

Ja som teda, chvalabohu, mal prácu aj naďalej a to bol základ. Tomu som bol skutočne nesmierne rád. Ale musel som si znova hľadať nové bývanie. A to bola zase tá zlá správa.

Andrej Vitek

Andrej Vitek

Bloger 
  • Počet článkov:  20
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Osamelý asteroid, nehlučne letiaci davom. Zoznam autorových rubrík:  ÍrskoSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

56 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
SkryťZatvoriť reklamu