reklama

Írsko 7: Blázninec pred sviatkami

Vraví sa, že jeden zo spôsobov, ako naučiť niekoho plávať, je ten, že ho treba jednoducho hodiť do hlbokej vody. Keď ma prijali do Tesca na miesto pokladníka v polovici decembra 2006, v priebehu pár dní zaučili obsluhovať pokladňu a keď som potom už začal robiť samostatne, cítil som sa podobne, akoby ma do tej hlbokej vody nielen hodili, ale ešte mi poriadne pridržali hlavu pod vodou, aby som si to skutočne vychutnal. Práve vtedy totiž prepuklo predvianočné nákupné šialenstvo a že to bola riadne hlboká voda, tak to mi verte.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (10)

Samozrejme, nákupná horúčka spôsobila, že nervy na prasknutie mal vtedy v obchode každý, čiže od zákazníkov, až po posledného zamestnanca. Kupujúcich bolo toľko, že si prekážali na predajnej ploche navzájom. Tovar sa míňal expresnou rýchlosťou, takže všetci, tí čo ho objednávali, dovážali, vyskladňovali, či dopĺňali na regále, určite boli vyťažení takisto expresne. Nebudem to už vymenovávať, jednoducho všetci ľudia, čo sa vtedy nachádzali pod strechou supermarketu, boli z toho všetkého pekne vystresovaní. 

Ale asi najviac sme si to odnášali my, pokladníci. Keď si človek už len sadal na stoličku pri kase, aby vystriedal kolegu z predchádzajúcej smeny, bolo lepšie, keď sa ani veľmi nerozhliadal. Pretože ak ste to urobili a zbadali ten rad ľudí, čakajúcich s vrchovato naplnenými vozíkmi pred vašou pokladňou, tak v prípade slabšej povahy to s vami mohlo poriadne zamávať.

A nech sa človek snažil hocijako a skenoval tovar najrýchlejšie, ako sa len dalo, rad bol stále rovnako dlhý. No a pre mňa, ktorý som bol zo všetkých pokladníkov asi najčerstvejší začiatočník, to bolo dvojnásobne ťažké. Aj keď práca v pokladni nie je nejako bohvieako náročná, tak v počiatku som sa stále ešte stretával s mnohýmí vecami prvý raz a potreboval som teda ešte dosť často pomoc od skúsenejších kolegov. Pretože však každý z nich mal čo robiť, nebolo ani pre nich jednoduché, vstať zo svojho miesta a prísť mi občas helfnúť.

Takisto som, prirodzene, tie problémy, ktoré som už aj vedel zvládať sám, ešte nevedel riešiť tak rýchlo, ako keby som už mal za sebou dlhšiu prax. To boli bežné veci, ako napríklad zle vytlačený čiarový kód na tovare, jedna položka oskenovaná omylom dva razy, či chyba pri voľbe typu tovaru na klávesnici pokladni.
Prežíval som vtedy, jednoducho, nezabudnuteľné chvíľky.

V ten čas sa z reproduktorov v celom Tescu ozývali len samé vianočné pesničky. Teda všetky tie, u ktorých sa v texte vyskytovalo slovo Christmas, alebo čosi podobné. Takže som počúval Happy Christmas Johna Lennona, potom Last Christmas od Wham, Sladeovské Merry Christmas Everybody a tak ďalej, jedna pieseň striedala druhú. Najprv sa to dalo – a s údivom som zisťoval, koľko takýchto skladieb existuje. Potom som však prišiel na to, že predsa len nie je ich až tak veľa, lebo sa už sem tam nejaká opakovala. Avšak keď som ich už ale spoznal úplne všetky a opakovať sa mi takisto začali všetky, prestávala to byť naozaj sranda. Chápem, že pre zákazníkov to bolo celkom fajn, pretože tí si počas svojho nákupu z tohto vianočného repertoáru vypočuli len časť. Pre nás, zamestnancov, ktorí počúvali každý deň a to približne dva týždne, to isté do úmoru, to však až aké výborné nebolo. Na každého to síce mohlo pôsobiť trocha odlišne, môžem vám ale povedať jednoznačne, že ja odvtedy nenávidím všetky tie piesne, ktoré som tam vtedy počul.

Vravel som na začiatku o plávaní? Nuž, ak teda nadviažem práve na toto prirovnanie, pravdou bolo, že som sa to naozaj postupne naučil a aj keď som určite ako pokladník ešte nemal tie skúsenosti, ako starší mazáci, pracujúci už nejaký ten mesiac, či rok za kasou, nemal som už z toho ani v tak náročnom čase, ako bola predvianočná doba, také nervy, ako tomu bolo na počiatku. A preto som si, najprv len veľmi postupne, začal viac všímať, čo sa okolo mňa deje. Naozaj, len veľmi pomaličky som až vtedy dokázal zachytiť aj niečo iné, než hory tovaru, nakladaného na gumový pohyblivý pás mojej pokladne a teda už som si začínal rozoznávať, čo za najrôznejších ľudí prešlo popred mňa uličkou medzi ňou a pokladňou susednou.

A samozrejme, spoznávanie týchto ľudí, to bolo to najzaujímavejšie, čo vlastne moja práca, a to úplne automaticky, sebou niesla. V tých počiatkoch to bolo dosť prepojené s tým, aký veľký nákup mi ten-ktorý nakupujúci naložil, či niekedy priamo až vykydol z vozíka na pás. Čím väčší nákup, tým viac mi potom trvalo, kým som ho všetok oskenoval a tým pomalšie sa mohla potom posunúť fronta ostatných čakajúcich. Preto som nejako prirodzene radšej videl tých kupujúcich, ktorí mali tie nákupy menšie, než tých, ktorí mali aj problém všetok tovar vôbec vtrepať do vozíka.

Zákazníci boli rôzni nielen v tom, akú veľkú kopu tlačili vo svojom „trolley“, ale aj v tom, že niekedy aj s jeho menším objemom išli viacerí, pričom naopak, veľa ráz absolútne preplnený troleyáč dotiahol ku mne, potom vyložil a znova, už po mojom „nahodení“ do kasy, doň naložil jeden jediný človek.

Napriek tomu, že všetko muselo prejsť hlavne mojimi rukami, tak som ako pokladník väčšinou jednotlivé kusy nedvíhal až tak veľa, ako to bolo nutné urobiť pri vykladaní tovaru z vozíka a jeho opätovnom nakladaní doň. Preto som musel občas obdivovať práve týchto matadorov, ktorí sami zvládali veľké nákupy a najmä vtedy, ak to boli ženy. A tie boli veľmi často také, žeby ste predom u nich ani nečakali, že by sa vôbec odhodlali vykonať takú drinu, akou určite bolo dvíhanie všetkých vecí, čo nakúpili a už vôbec to, že by to aj zvládli. Keď som ale videl takú, veľa ráz štíhlu, či až útlu osôbku, manipulovať s ťažkými kartónmi džúsov, minerálok, vína, alebo dvíhať do vozíka tie najväčšie vrecia zemiakov, musel som v duchu pred nimi zložiť klobúk.

Mohol by som vymenovať ešte veľa iných vecí, ktoré už v týchto prvých dňoch môjho džobu v Tescu ma zaujali, ale schválne spomeniem jednu. A síce, tú ktorá je vraj vždy až na prvom mieste. A síce peniaze.

Nemyslím teraz ale to, ktoré prechádzali pod mojimi rukami, pretože tie ma zaujali len čiastočne. Áno, bol to pre našinca určite zvláštny pocit, v dobe, keď na Slovensku boli eurá predsa ešte niečo iné, než dnes, mať v peňažnej priehradke také kopy eurových bankoviek, ktoré som dovtedy nikdy nemal možnosť vidieť, no to boli už peniaze firmy a boli tým pádom pre mňa odosobnené.

Chcem však hovoriť hlavne o tých peniazoch, ktoré mojimi rukami nikdy neprešli a to preto, lebo som ich nedostal. A nedostal som ich preto, lebo tí, čo mi ich mali dať, ich sami jednoducho nemali.

Áno, bolo to pre mňa skutočne asi to, čo sa ma najviac dotklo. V čase, keď hodnota jednotlivých súm, ktoré som dostával do svojich rúk a vkladal do pokladne, prevyšovala v eurách mnoho ráz číslo tristo, tristopäťdesiat, či štyristo, boli ľudia, ktorí za svoj nákup horko-ťažko dokázali vyplatiť pár desiatok euro. Väčšinou to boli ľudia starší a ešte medzi nimi najčastejšie potom tí, ktorí boli sami. V skromnom oblečení, síce čistom, no už s jasnými známkami obnosenosti, podávali mi svojich pár euro a snažili sa tváriť pritom tak, akoby ich vôbec nejako zvlášť nezaujímalo, koľko drobných im vydám späť. Aspoň takto si ich pamätám.

Pričom hlavne ženy, sivovlasé, s vysušenými, už zvráskavenými tvárami, sa snažili nedať najavo, že im vadí, že sú na tom finančne tak, ako to s nimi bolo. Pokiaľ sa náhodou stretli v obchode aspoň dve a potom k pokladni šli spoločne, tak to veselým trkotaním celkom dobre naozaj aj vedeli zakryť. Ak však takáto pani ku mne prišla vo fronte na radu len sama, a platila mi za svoj skromný nákup, nevedel som sa zbaviť vnútorného dojmu, že sa hanbí za tú skromnosť, za to málo peňazí, čo mi dáva za pár položiek, čo si za ne berie z obchodu. Vtedy som mal ale aj ja čo robiť, aby som jej výrazom svojej tváre neukázal nejaký súcit, alebo podobný pocit, pretože som sa nazdával, že by som jej tak vlastne potvrdil to, čo sa ona snažila zakryť. Bolo mi ich naozaj ľúto.

A ešte viac som ti pociťoval pri rodinách s deťmi. Prirodzene, nie tých, ktoré robili bohaté a mnohoobjemné nákupy – tam sa človek skôr tešil, keď videl spokojné a niekedy rozžiarené očí detí, ktoré už vedeli, že vo veľkej hromade tovaru, naloženej z vozíka na pás mojej pokladne, je aj tá ich hračka, sladkosť alebo už čokoľvek, čo si vyprosili u svojich rodičov, či starých rodičov, alebo iných dospelých, im blízkych dospelých. Skutočne, tam som mal pocity radosti a zdá sa mi, že som sem-tam aj spiklenecky zamrkal na takého malého nedočkavca, ktorý niekedy už dokonca len striehol, kedy tá jeho vecička prejde cez môj skener a ja ju položím medzi tie vybavené, ktoré si už zákazníci brali a vkladali znova do vozíka, alebo do tašiek.

Inak som to však prežíval vtedy, keď rodina so svojím potomstvom bola na tom finančne očividne nedobre. To bolo hneď vidno nielen na tom, ako boli všetci oblečení, ale vždy aj na tovare, ktorý nakupovali. Väčšinou, na rozdiel od tých, čo boli na tom v tomto ohľade lepšie, bolo vidno, že nakupujú skutočne také tie najzákladnejšie potraviny, ako sú zemiaky, cukor, mlieko, najbežnejšia zelenina – kapusta, mrkva, celer a potom aj cenovo najprístupnejšie druhy mäsa. Tých položiek, ktoré by človek mohol hodnotiť skôr ako pochúťku, než len jedlo, bolo vtedy vidno len pomenej, či vôbec. A o to menej peňazí potom ostalo aj na tie maličkosti pre deti, ktoré v tomto prípade boli skutočne len tie najlacnejšie sladkosti, či hračky.

A o čo lacnejšie tieto pozornosti boli, tým viac a dychtivejšie ich potom veľakrát drobizg, buď stojaci opodiaľ, alebo nervózne pobehujúci okolo kasy, očakával. Mnohoráz bolo vidno, že medzi malými a rodičmi je nepísaná dohoda, a tak deti si vtedy nemohli čo len na chvíľu zobrať ich darček do ruky a potešiť sa. Len sa túžobne pozerali, ako ten len mizne medzi ostatným nákupom v taške, alebo pod kopou vo vozíku. Asi ho mohli dosť až doma, buď po obede, alebo v iný čas, ktorý im mama, či iný dospelý povolili. Alebo možno na nich čakal až pod stromčekom, ktovie.

Vtedy mi týchto detí, dokonca aj často špinavých a zle oblečených, bolo hrozitánsky ľúto a musím úprimne priznať, že aj keď som na sebe určite nedával nič znať, tak mi v mojom vnútri až srdce pukalo. A nech som vo svojom dovtedajšom živote mal hocijaké názory na to, ako si ľudia zaslúžia, či nezaslúžia mať, byť šťastní a podobné otázky, tak mi v hlave skrslo, že deti by si všetky zaslúžili mať rovnaké ovocie, jedlo a sladkosti na štedrovečernom stole, rovnaké darčeky pod stromčekom a rovnaký pocit šťastia z Vianoc, ako tie najšťastnejšie z nich. Viem, je to utopický blábol a môžete sa mi za to smiať, ale vtedy, v ten predvianočný čas roku dvetisícšiesteho, sediac za pokladňou, berúc z pohyblivého pásu do ruky a skenujúc jednu vec za druhou, som to tak cítil a veľmi si želal, aby to takto na našom svete mohlo byť.

Andrej Vitek

Andrej Vitek

Bloger 
  • Počet článkov:  20
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Osamelý asteroid, nehlučne letiaci davom. Zoznam autorových rubrík:  ÍrskoSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu