Vsuvka: Tento článok som napísal už pred pár rokmi, ako pokračovanie série o Írsku. Nejako som ale strácal pocit potrebnosti zverejňovania mojich tamojších zážitkov, a preto ostal len na disku môjho počítača. Keďže však téma zdravotníctva je u nás dosť aktuálna, tak ho trocha dopĺňam a dávam do obehu. Či ale bude niekoho zaujímať, to netuším. Keď ale nikoho iného, tak snáď aspoň našinca, ktorý v Írsku dnes žije.
Ešte uvediem, že ten, ktorého choroba tam vtedy postihla ako prvého, som nebol ja, ale kamarát Maroš. Čiže tento článok bude o ňom, a či sa v nejakom neskoršom zmienim aj o sebe, je ešte vo hviezdach.
Ale poďme k Marošovi. Pár dní predtým, čo ho to chytilo, som mu ja zo Slovenska telefonoval, aby mi zohnal nejaké ubytovanie, pretože som pár mesiacov predtým musel z írskeho ostrova odísť a znova som sa tam chcel vrátiť. Izba u mojich domácich, kde som býval pri svojom prvom pobyte, už bola obsadená a tak mi sľúbil, že sa mi pozrie po niečom inom, aby som mal po prílete kde zložiť hlavu. O tom, že to nebude také jednoduché, lebo sa naňho dačo rúti, sme ani jeden z nás, samozrejme, ani len netušili.
Po pár dňoch sme si volali znova. Povedal, že moje ubytovanie je už na dobrej ceste. Bolel ho síce nejako chrbát (pozor, toto bude neskôr dôležité!), polihoval doma, ale už mal dohodnuté stretnutie s mojim novým domácim. O dva dni mi mal zavolať, či všetko vyšlo a či ja teda môžem pokojne nasadnúť na lietadlo - s istotou, že budem po prílete mať bývanie k dispozícii.
Lenže prešli dva dni a Maroš sa neozval. Pár dní som čakal a volal som ja. Telefón zvonil, no nik ho nedvíhal. Potom som volal nasledujúci deň a potom zase a znova a na druhej strane som nepočul nič iné, len vyzváňanie.
Bol som z toho nervózny. Termín môjho letu do Dublinu sa priblížil a ja som nevedel, či budem spávať v posteli, alebo na lavičke v parku. A to, že Marošov mobil zvonil a on naň ani nesiahol, mi pripadalo tak zvláštne, že som si to nevedel absolútne vysvetliť.
Nato som skúsil zistiť, či mi o ňom nevie niečo povedať niekto z jeho rodiny na Slovensku. Nikoho z nich som síce nepoznal, mohol som sa chytiť len jeho priezviska a mena mestečka na východe, kde žili jeho rodičia. Nakoniec, po hľadaní v telefónnom zozname na internete, a pár telefonátoch na menovcov v danom meste, som zrazu mal na telefóne jeho otca. A ten mi povedal, že Maroš leží v bezvedomí na intenzívnom oddelení dublinskej nemocnice St. Vincent’s Hospital. No zbohom!
Nebudem tu popisovať, ako som si nakoniec predsa len vybavil ubytovanie pomocou Caroline, o ktorej som tu už písal. Podstatné je to, že som po pár dňoch vystúpil na dublinskom letisku z lietadla, ubytoval sa, nasledujúci deň sa vybral do hlavného mesta a napokon sa ocitol v Intensive Care Unit (naša JIS, či ARO) nemocnice Svätého Vincenta. A uvidel konečne môjho kamaráta.
Uvidel teda dosť nejasne, pretože ho na nemocničnom lôžku zakrývalo hrozne veľa rúrok, hadíc a káblov rôznych veľkostí, farieb a tvarov. Okolo svietili monitory a v prítmí miestnosti sa sem tam rysovala postava niekoho z obslužného personálu. Ja som mal na sebe tuším nejaký plášť, do ktorého som sa musel predtým obliecť, na ústach rúšku a na nohách nemocničné návleky.
Zrazu otvoril oči, pozrel na mňa a povedal moje meno. Nepamätám si, či som ho vlastne počul; z krku mu vychádzala nejaká trubica, ktorou mu asi privádzali vzduch, takže možno iba hýbal perami, ale zvuk mu z nich žiaden nevychádzal. Potom viečka znova zavrel a to bolo všetko.
Predstavenie sa tým pádom skončilo. Ako som neskôr zistil, Maroš vlastne nebol v bezvedomí, ale v umelom spánku. A tak mám ešte aj dnes, po časovom odstupe, pocit, že ošetrujúci personál ho na tú chvíľu, keď som k nemu prišiel, prebudil. Aby som ho ešte raz v živote pozdravil, pretože sa mi to už nikdy viac nemuselo v budúcnosti podariť. Čo som vtedy ale ešte nevedel.
Nebolo to totiž jednoduché. Po týždni v umelom spánku dostal totiž zápal pľúc, následne septický šok a postupné zlyhávanie orgánov, kedy sa počas niekoľkých dní nevedelo, či prežije. Stafylokoková baktéria, ktorá ho ničila, odolávala všetkým antibiotikám, ktoré mu skusmo postupne podávali. Trvalo dosť dlho, kým lekári našli to, ktoré nakoniec predsa len zabralo.
Potom som ho ešte pár razy navštívil, on bol stále v umelom spánku, ale napriek tomu, že to s ním stále vyzeralo všelijako, nakoniec to prežil. A o pár mesiacov neskôr mi rozprával, sa to celé prihodilo.
Ako som už spomenul, mne sa sťažoval, že ho bolí chrbát a nemôže poriadne chodiť, keď sme spolu telefonovali ohľadom môjho bývania. Na čo vtedy nedošla reč, bolo to, že to už on bol u praktického lekára, ktorý mu na jeho boľavý chrbát dával nejaké obstreky. Tie však vôbec nepomáhali. Okrem bolestí si všimol aj to, že má akosi podivne tmavý moč, no keď sa o tom zmienil lekárovi, ten to asi nepokladal za dôležité.
A teraz sa zmienim o Marošovej priateľke, ktorá bola Portugalka. Tá totiž zatelefonovala svojej kamarátke do Portugalska a posťažovala sa jej na jeho problémy. Kamarátka študovala v Lisabone na zdravotnú sestričku a po opise Marošových ťažkostí vyslovila názor, že je zrelý na to, aby šiel do nemocnice.
Jemu sa síce nikam ísť absolútne nechcelo, ale keď priateľka toľko trvala na tom, aby počúvol radu jej nedoštudovanej kamarátky, tak ho napokon primäla, aby sa spolu vybrali do nemocnice v susednom mestečku Loughlinstown. Tam sa ocitol v ambulancii akéhosi špecialistu.
Ten si však s Marošom nevedel rady. Zavolal ďalších kolegov a tak sa okolo nášho krajana napokon zhŕčili v akomsi ad hoc konzíliu, ktoré sa radilo o tom, čo s ním len môže byť.
Záver nakoniec znel, že sťažovateľ je v podstate v poriadku a jeho problémy sú pravdepodobne prechodného, bližšie nešpecifikovaného, v každom prípade nezávažného rázu.
A tak sa Maroš utvrdil v tom, že on mal pravdu a do nemocnice bolo zbytočné chodiť. Veď never piatim lekárom, keď ti všetci tvrdia, že si vlastne zdravý, nie? Takže sa postavil, rozlúčil s konzíliom a vyšiel pred dvere ambulancie. Tam sa mu zatmelo pred očami a odvtedy si už na nič nepamätal.
Neskôr sa dozvedel aj to, že v Loghlinstowne nemali poriadnu JIS-ku a tak ho previezli do St. Vincenta. A tam ho liečili zo stafylokokovej infekcie, ktorú, ako sa ukázalo, v skutočnosti mal.
A poučenie na záver? Možno by mohlo byť i také, že študentka strednej zdravotnej školy z Lisabonu môže byť človeku viac platná, než zopár írskych lekárov, nie? Hlúposť, poviete si a vravel som si to pravdepodobne vtedy i ja (už si nepamätám), keď som si Maroša vypočul, pretože ho napokon predsa len vyliečili írski lekári v St. Vincent Hospital v Dubline. Napriek prvotnému zaváhaniu, ostrovná lekárska reputácia bola zachránená. Musím ale povedať, že ja sám som sa neskôr presvedčil, že niečo na tom predošlom lapsuse aj mňa malo varovať.
