Ak sa rozhodnete navštíviť túto časť Islandu, budete jedným z mála turistov ktorí sa takto rozhodli. Tejto časti totiž pridáva na kráse aj to, že tu počas cesty stretneš len veľmi málo návštevníkov. Cesty v tejto časti ostrova sú totiž veľkou výzvou a nie každé auto z požičovne pre turistov, si ich spolu so šoférom trúfnu zdolávať. Niesú totiž častokrát asfaltové a ak už sú to cesty bez asfaltu, tak teda aj poriadne deravé. Sneh sa tu totiž zdržiava skoro celoročne a voda si veselo vytvára na cestách jamy rôznych veľkostí.
No ak by sa predsa len niekto odhodlal túto malú nepohodlnosť zdolať, otvorí sa mu krajina zázračných zákutí a nečakaných výhľadov.
Keďže zápisky v tomto mojom blogu vytváram z našich doterajších ciest, táto cesta je stará dva roky. 6 -8. júl 2018. Postupne sa snáď dostanem aj k aktuálnemu ročníku našich výletov. :-)
Musím upozorniť že bol naozaj júl, no ja v skrini dodnes nemám žiadne krátke nohavice. :-)
Takže toto nás čakalo najbližšie tri dni. Jedna z možností ako sa sem prepraviť je autom, loďou, alebo menším lietadlom z Reykjavíku do Ísafjörður. My sme sa rozhodli túto cestu absolvovať autom a naspäť sa vrátiť loďou. Nechceli sme si nechať ujsť krásne zátoky, ktoré lemujú pobrežie. Aj keď, ako nám túto cestu opísal jeden známy - ,,no čo už je na tom - napravo kopce naľavo oceán." hmm tak každý to vidí po svojom :-)
Našich prvých 380 kilometrov bolo za nami a našou prvou zastávkou bol kemp v mestečku Ísafjörður. Kemp bol veľmi rozľahlý, no my sme sa rozhodli postaviť si stan práve neďaleko miestneho vodopádu, lebo nám to pripadalo pekné. No až také pekné sa nám to nezdalo v noci, keď sa jeho nikdy nekončiaci hukot nedal vypnúť. Ale pekný bol, to teda áno :-)
A vidíte značku tej lampy na našom stane? To znamená, že tento druh stanu je s možnosťou nočného zatemnenia, takže môžete mať vo vnútri aspoň náznak noci, keďže vonku ju na Islande v lete nezažijete. Táto fotka bola napríklad vytvorená o 23.08 h.
Toto nádherné mestečko s počtom obyvateľov 2600 je najväčším mestom pre oblasť západných fjordov.
Naša ďalšia cesta mala smerovať niekam úplne inam, než sme sa dostali - no keďže nás navigovalo omylné GPS, dostali sme sa na miesto ešte oveľa krajšie! Vďaka ti, omylné GPS! Naviedlo nás do maličkého mestečka, alebo skôr miestnej osady s názvom Bolungarvík.
Nestáva sa aj vám, že tie neplánované akcie sú často tie najlepšie?
Keď sme sa nakoniec predsa vymotali kam chceme ísť, dostali sme sa až k Amerike.
Nie úplne. Totiž, dorazili sme k radarovej stanici vzdušných síl Spojených štátov ktorá bola vytvorená Severoatlantickou alianciou NATO, na zachytávanie a sledovanie sovietskych lietadiel. Nečakané na Islande, čo poviete?
Táto stanica sa nachádza na vrchole hory Bolafjall kam vedie na pohľad (ale aj na pocit) nebezpečná cesta. Na vrchole nás čakala veľmi hustá hmla. Čo bola ale veľká škoda, keďže je známe o tomto mieste okrem iného aj to, že je možné za jasného počasia dovidieť až do Grónska. My sme však videli toto:
Cesta však odkrývala nekonečné množstvo krásnych výhľadov
Zlé odbočky a neplánované rozhodnutia boli akousi súčasťou tohto výletu. Okrem toho že sme sa prvýkrát stretli s jednosmerným tunelom, (už ste to zažili?) v tuneli bola dokonca aj križovatka. A tak sme proste niekam odbočili, keďže GPS v tuneli signál nemá. Došli sme na cestu, kde sa zhromažďovalo veľa áut. Takéto miesta často signalizujú nejakú atrakciu či prírodný úkaz poblízku. Tak sme zastavili a vypravili sme sa prebádať terén. Nakoniec sme sa prichytili že už kráčame viac ako hodinu a nádherné výhľady nám nedovolia nepokračovať.
Poznáte tento fialový kvet? Nazýva sa Lupina alebo ľudovo tiež nazývaná ako ,,Vlčí bôb". Táto rastlina tvorí počas letného obdobia nádherné scenérie po celom Islande. Avšak domáci obyvatelia z nej niesú veľmi nadšení. Táto nenápadná rastlina má totiž vo zvyku vytvárať monokultúru, ktorá zabraňuje rastu iných rastlín a ubíja jemnejšiu flóru. Miestny sa dokonca obávajú, že ak by sa táto rastlina rozšírila až príliš, môže natrvalo zmeniť miestnu flóru.
No akosi sme pri tom všetko ani nestihli zachytiť, ako sa volá toto miesto. Takže vám to tu ani nemôžem napísať. Zapamätajme si ho teda ako pekné miesto po zlej odbočke v tuneli. :D
Teraz vám ukážem modela medzi modelmi, na kaskádovité vodopády - Dynjandi. Najväčší vodopád na západných fjordoch, alebo tiež ako ho zvyknú nazývať ,,klenot západu".
Jeho výška dosahuje až do 100 metrov a z vrcholu, kde má na šírku 30 metrov sa rozširuje až na 60 metrov na jeho spodnej časti. Nemusím ani hovoriť, akí ste viac a viac mokrí keď sa k nemu približujete :-)
Blížil sa večer (nie tma :-) ) takže sme museli nájsť plánovaný kemp kde sme sa chceli zložiť. Najprv sme však museli absolvovať dobrodružnú cestu, kde sa v zatáčke otočí iba malé auto. Veľké, na vlastné riziko.
Jedna z tých dramatickejších vecí bolo tiež stretávanie druhého auta. No prežili sme! a dorazili sme do kempu na známej červenej pláži - ako sa jej názov doslovne prekladá - Rauðasandur. Nie je to totiž bežné, že je pláž na Islande so zlatým pieskom. Väčšina pláží je tu totiž plná čierneho malého štrku.
Miesto v tomto kempe sme však nemuseli hľadať dlho, boli sme totiž skoro úplne sami. Keďže sa sem odváži odšoférovať len veľmi málo turistov, stretli sme len zopár odvážnych domácich.
Naša posledná zastávka boli 14 km dlhé útesy - Látrabjarg. Na tomto miesto je často možné zazrieť aj puffinov, známy druh typických vtáčikov pre Island. Tieto útesy sú totiž považované za jedné z najväčších vtáčich útesov v Európe. Naozajstný raj ornitológov, ktorých tu stretnete na každom kilometri hneď niekoľko, s ich ťažkými a veľkými fotoaparátmi, ako číhajú na tú najlepšiu fotografiu vtáčika.
Toto miesto nás uchvátilo natoľko, že sme sa o rok nato vybrali na celý víkend iba sem, prejsť si ich celé dokonca. Ale tomu sa už budem venovať v niektorom z najbližších blogov.
A tak sme sa už len nalodili spolu s autom na našu prepravnú loď domov a čakali nás posledné tri hodiny cesty domov. Našťastie má táto loď konečnú zastávku presne v mestečku, kde žijeme. A tak sme znova doma a už rozmýšľame, čo podnikneme ako ďalšie..
