Takže, o čom chcem písať? Začnem asi týmto... Sme ľudia, ktorí nedokážu žiť bez lásky a priateľov. A pravdaže sa medzi nich zaraďujem aj ja. Lásku, človek buď odovzdáva alebo prijíma ( myslím, že krásny pocit je aj z jedného aj z druhého) , no v podobe partnerského vzťahu sa dá o ozajstnej láske hovoriť iba raz v živote. Jeden jedinýkrát... No priateľov potrebujeme celý život, vždy... A presne o tomto chcem písať, teda konkrétne o jednom jedinom človeku. Mám síce v živote viac ľudí, ktorí pre mňa znamenajú veľa, ale ja chcem písať práve o tomto, ktorý je pre mňa niečím zvláštnym a nenahraditeľným... A myslím, že dotyčný človek, ktorý číta tento článok už vie, že ide o práve o neho...
Začalo to asi približne pred dvoma rokmi. Úplné nenápadným, nevinným zoznámením, ktoré bolo zo začiatku iba pokusom zahnať nudu, no po čase sa to zmenilo na niečo veľké. Možno sa niektorým zdá divné, že rozprávam tu o priateľstve po dvoch rokoch. No áno... je to síce zvláštne, ale v podstate celý ten náš vzťah je zvláštny, no krásny. Cením si ho po povahovej stránke a hlavne z hľadiska toho, že bez tohto človeka, by som sa už veľakrát v živote veľmi zakopla a nezvládla by som veci tak ako som zvládla... Ale vrátim sa k veci. Keď som ho spoznala alebo lepšie povedané spoznávala, ani len som netušila, že raz bude pre mňa znamenať taak veľa. Myslím, že aj v našom živote je veľa ľudí, ktorí by možno v budúcnosti boli pre nás niečím výnimočným, no mi ich necháme len tak odísť a možno ani nedovolíme aby sa stali pre nás viac, ako by mohli. Niektorí su možno takí, že priateľa silou mocou hľadajú, no treba si uvedomiť, že to nejde a niektoré veci treba nechať, nech sa vyriešia samy, teda nechať ich na náhodu ( pre niekoho lepšie povedané na osud).
Ja prajem každému, aby v živote spoznal takého človeka, ako ja, aby pri ňom dokázal cítiť, že nieje sám, niekto pri ňom stojí, záleží mu naňom, má ho rád a chce aby bol šťastní... pretože je krásne žiť s pocitom, že takú osôbku pri sebe máš a môžeš sa na ňu spoľahnúť...
Myslím, že človek, keď niekoho takého pri sebe má, vtedy spozná hodnotu ozajstného objatia a toho krásneho pocitu, ktorý by som chcela konečne pocítiť aj ja, pretože ( a možno teraz týmto prekvapím veľa ludí) som tohto človeka ešte nikdy neobjala. A v tomto si myslím, že nejde len o to objatie, ale v podstate aj o to, že človeku sa vtedy ľahšie žije. Dokáže a má prečo byť šťastnejší, veselší a plný chuti a keď to spozná nikdy už nechce človeka, ktorý mu túto „závislosť“ spôsobuje, opustiť alebo stratiť. Teraz si ja vlastne akoby rozprávam z duše, pretože všetky tieto veci, o ktorých píšem a prajem ostatným aby ich zažili, prežívam aj ja sama. A viem, teda dúfam, že pre toho človeka znamenám minimálne tak veľa ako on pre mňa. Chcem sa mu poďakovať, že pri mne stojí, keď to potrebujem, že mi pomáha a má ma rád, pretože mi to dáva silu, keď mi je smutno. A hlavne : „ Ďakujem, že si, že som a že sme!!!:-)
