Teraz si už vravím, malo to tak byť. S odstupom času sa na to človek díva už s „nadhľadom" . Veď to bolo krásne, očarujúce obdobie...možno najkrajšie aké som kedy zažila. Mala som plány, vzdušné zámky...všetko je to preč. Vravím si, že človek má priateľov presne na takéto účely. Objatie, pohladenie, tíšenie. Na to sú tu. Až vtedy si uvedomíme ich cenu. Až keď môžeme pri človeku plakať. Vtedy to už nie je hocikto.
Moja hlava hrala frašku, snažila sa srdce presvedčiť, že tento človek si nezaslúži moje slzy. Je nikto. V myšlienkach som sa o neho stále potkýnala. Bez prestávky. Preklínala som tie chvíle. Každý jeden deň bol nekonečný boj. Boj s časom a boj s otázkou: prečo? Každý deň 86 400 sekúnd bez neho a s jedinou nezodpovedanou otázkou...
Zas sa mi potvrdilo staré známe: čas je najlepší lekár. A je tu aj čosi iné. Dokážem sa tešiť. Hoci stretnutie s ním by som určite len tak s ľahkosťou nerozdýchala. Ale to je tým, že som nezabudla...a nezabudnem nikdy. Naučil ma veľa, a za to mu budem vždy vďačná. Ale zobral mi omnoho viac. Všetko. Kým som poskladala túto mozaiku, vyplakala som veľa sĺz. Moje srdce, moja mozaika, je síce zlepená, ale špáry vidieť...
Príde niekto, pre koho bude aj moje srdce „ozdobené" špárami a prasklinami nádherné? Možno bude dokonca dokonalé... Keď príde správny čas. A možno už prišiel, alebo je na polceste. Stojí na prahu. Len či o tom vie... že som pripravená milovať. Lebo je ťažké milovať niekoho, kto o tom nevie. No ešte ťažšie je milovať toho, kto o to nestojí. Keď už bude na prahu, nenechaj ho odísť v nevedomosti. Náš život je o šanciach, o ich využívaní. Ďalšia už nemusí prísť. Tak ukáž mu svoju lásku. Chyť lásku hoci aj za zadok...nikdy nevieš, či to nebude tá skutočná. A vtedy už tých 86 400 sekúnd nebude boj... V každom prípade, ja tú moju šancu využijem.
