„Dávid," presviedča sa či naozaj spí, alebo sa na nej za zavretými očami zabáva.
Nič.
„Dávid, spíš?" ešte jeden pokus.
Nič.
Zvláštne, povie si, asi to bol len sen, hoci prinajmenšom dosť divný. Prisahala by, že ho počula jasne a že to bol naozaj jeho hlas. Ale asi sa jej to iba zdalo. Asi.
S týmto záverom vstala z teplej postele a išla si urobiť kávu. Cestou do kuchyne o tom ešte trochu rozmýšľala, ale keď si dala prvý dúšok ranného nakopnutia v podobe svojej obľúbenej kávy, pripísala to svojmu prepracovaniu.
Včera sa totiž z práce vrátila okolo deviatej večer, čo je na zamestnankyňu krajského úradu celkom neobvyklé, vlastne neobvyklé aj pre ňu.
Áno, určite mi trochu preskočilo a myšlienky sa mi poplietli, presvedčovala sa s úsmevom.
„Nad čím sa to tu usmievaš?" ozval sa jej priateľ a následne jej dal pusu na líce a odpil jej z kávy.
„Hej, tvoja je na stole!"
„Ďakujem, takto sa mi to páči," pousmial sa.
A ráno prebiehalo tak, ako mali zaužívané už vyše troch rokov, odkedy u nej Dávid prvýkrát prespal. Stále tá istá rutina, ale oni ju mali radi, pretože to bola ich rutina.
Vždy ju odprevádza do práce a ona si pripadá, ako princezná, keď jej zaželá krásny deň, na rozlúčku pobozká a zašepká:
„Ľúbim ťa, anjelik!"
Na odchode sa vždy otočí, zavolá:
„A poslúchaj!"
A ona poslúcha.
Jej pracovný deň prebiehal tak, ako každý iný deň. Mala veľa papierov, ktoré musela schváliť a veľa pripomienok, ktoré musela zvážiť a skonzultovať ich so svojim šéfom.
Všetko vždy stíhala na čas a termíny jej nikdy nerobili problémy. Robila si svoju prácu tak, ako najlepšie vedela. A mala ju rada, pretože to nebolo nič stresujúce a kebyže urobí chybu, svet sa nezrúti. Taká normálna práca.
„Amélia, niekto za tebou prišiel," oznámila jej kolegyňka z recepcie.
„Kto je to?"
„To nechcel povedať, chce s tebou iba hovoriť. Čaká v zasadačke."
„Dobre, ďakujem, už som tam."
Otvorila dvere do zasadačky, kde pri okne stál mladý muž s tetovaním na pravej strane krku. Keď ju videl vchádzať, sklopil zrak.
„Dobrý deň, som Amélia Pierová, s čím vám môžem pomôcť? " naučená úvodná veta, ale ona ju myslela vážne.
Ten muž sa na ňu po chvíli mlčania pozrel a jeho oči boli plné smútku. Nevedela, čo si má myslieť, a tak sa snažila byť prirodzená.
„Stalo sa vám niečo?" svoj záujem nepredstierala.
A muž konečne prehovoril:
„Prosím, odpusťte!"
Jeho prosba bola naliehavá a jeho očí sa smútok nevzdával.
Ale ona tomu nerozumela.
„Nevedel som, že ste tam."
Nechápala, prečo sa jej ospravedlňuje. Ešte nikdy ho nevidela.
„Asi ste si ma s niekým zmýlili. Ja vás nepoznám," snažila sa ho ukľudniť.
Lenže muž neprestával a stále žiadal odpustenie.
„Nemusíte sa mi ospravedlňovať, nič sa nestalo," začalo ju to vyvádzať z miery.
Keď muž stále naliehal, vyhovorila sa, že má prácu a musí ísť. V rozpakoch odišla a jeho tam nechala stáť.
Cestou do kancelárie iba zmätene krútila hlavou.
Čo sa to dnes deje? Pýtala sa. No odpoveď nenašla.
„A povedal, za čo sa ti ospravedlňuje?" chcel vedieť Dávid, keď mu o svojej nezvyčajnej návšteve rozprávala.
„Práveže nie, stále iba opakoval: Odpusťte, nevedel som, že ste tam."
„Kde ako si?" rovnako tomu nerozumel.
„Neviem, celé to je absurdné, nechápem to."
„A neprišlo ti, že niečo berie?"
„Myslíš, že bol zdrogovaný a vybral si moje meno zo zoznamu a povedal si: Tejto sa idem dnes ospravedlniť? Nie, bol celkom normálny. Možno potreboval pomoc a ja som pred ním tak utiekla."
„To si nevyčítaj, aj ja by som utiekol. Nedeje sa každý deň, že za tebou príde úplne cudzí človek a chce po tebe odpustenie. Reagovala si dobre," snažil sa ju utešiť.
„Možno, ale čo mám robiť, ak príde znovu?"
Na okamih ztíchol, aby sa mohol zamyslieť. Potom odvetil:
„Daj mu číslo na vašeho psychológa, ten by mu mohol pomôcť. Možno to je to, čo po tebe naozaj chce," uzavrel to a objal ju.
Ešte pár hodín jej to vŕtalo v hlave, ale postupne na to zabúdala.
Bol piatočný večer, a tak si zašli s priateľmi na večeru a potom sa do neskorej noci zabávali v ich obľúbenom bare. Domov prišli unavení a hneď, ako si ľahli do postele, aj zaspali. Jeden v náručí toho druhého.
„Amélia, prosím, zobuď sa!"
Znovu počuje hlas svojho priateľa, ale nebudí sa.
„Prosím, anjelik!"
Je pri vedomí, už nespí, ani nesníva. No nechce otvoriť oči, pretože sa bojí toho, čo uvidí. Ale napriek tomu ich otvorí. Avšak Dávid vedľa nej nie je.
Som si istá, presviedča sa.
Začína sa obzerať po spálni, hľadá svojho priateľa.
„Dávid, kde si?" volá ho.
Nič.
„Dávid?" neprestáva.
Pár sekúnd nato, sa z kúpeľne ozve jeho hlas:
„Došiel šampón!"
Ona si vydýchne a pretočí očami.
To je typické, je v skrinke, rozveselí sa, ale teba ani nenapadne sa do nej pozrieť.
Vstane a ide za ním do kúpeľne, kde mu názorne dokáže, že šampón nedošiel. A keď mu ho podáva, on ju vtiahne k sebe do sprchy.
„Nie ..." bráni sa, no neskoro, už je celá mokrá.
Keď si suší vlasy a on si umýva zuby, sa ho spýta:
„Dnes ráno, si ma nebudil?"
„Nie, chcel som ťa nechať vyspať," odpovedal s ústami plnými pasty.
„Ani včera?"
„Nie, mal som?"
„Nie, nemal. Ďakujem, si zlatý. Len sa mi dnes sníval ten istý sen, čo včera," zamyslela sa.
„Aký sen?" teraz mu už bolo dobre rozumieť.
„Že ma budíš. Normálne spím a ty ma voláš a chceš, aby som sa zobudila."
„Tak to je dobre blbé, nechcel by som," uškrnul sa.
No ona mu odpovedala iba ofúknutím fénom.
Hádam nezačínam šalieť, napadlo ju.
Cestou do obchodu si ešte opakovala, čo všetko má kúpiť, čo všetko nemá zabudnúť. Je taká, všetko si radšej značí, aby nezabudla, pretože ako ona hovorí, je schopná zabudnúť aj samú seba. A tak všetko píše. Aby nezabudla.
Ešte mlieko, maslo a ..., nedokončila.
Pár krokov pred ňou totiž stál muž s tetovaním na krku. Ten istý muž z práce, ten istý muž zo včera. Znovu sa na ňu smutne díval a ona znovu nevedela, čo má robiť.
Pristúpil k nej.
„Odpusťte, nevedel som, je mi to ľúto," znovu sa ospravedlňoval.
„Nie, nemusíte sa ospravedlňovať," a spomenula si na Dávidovu radu. „Dám vám číslo na nášho psychológa v práci, tomu sa môžete zdôveriť s tým, čo vám je ľúto. Ja vám neviem pomôcť," a začala vo svojom mobile vyhľadávať číslo na ich psychológa.
Zdvihla hlavu a už mu išla nadiktovať desaťmiestne číslo, keď sa zarazila.
Nebol tam.
Poobzerala sa, no nevidela ho.
Odišiel.
A jej sa uľavilo.
„Zase?! To nemyslíš vážne?!" zhrozil sa Dávid, keď počul, čo sa stalo. A zhrozený bol o to viac, že to počuje už po druhý raz.
„Áno, zase. Ani som mu nedala to číslo. Proste si len tak odišiel."
„On ťa asi sleduje," vyvodil si. „Ak ho ešte raz stretneš alebo len kútikom oka uvidíš, daj mi hneď vedieť. Ak sa to bude opakovať, pôjdeme na políciu."
„Nereaguješ trochu prehnane?"
Ale nereagoval. Aj ona si začínala myslieť, že ju ten muž prenasleduje. A toho sa bála.
„Len mi daj vedieť, dobre?" nástojil.
„V poriadku, keď ho zase uvidím, hneď ti zavolám," súhlasila.
„Amélia, anjelik, zobuď sa, prosím!"
Tentokrát sa okamžite zobudila, aby videla, kto to hovorí, hoci hlas patril Dávidovi.
Nič, zase nič.
To nie je možné, rozrušila sa, čo sa to deje?
„Dávid?!" už sa neovláda, kričí. „Kde do pekla si?!"
Potom si všimne lístok na vankúši vedľa nej.
Stojí tam: Anjelik, musel som ísť do práce, nechcel som ťa budiť. Prídem, čo najskôr, sľubujem. A neboj sa, každú minútu bezomňa ti vynahradím.
Ale ju nič z toho neukľudnilo, ani jedno slovo. Ten hlas bol jeho, počula ho jasne. A to, že tu Dávid nie je, nič nevysvetľuje, iba komplikuje.
Čo sa to deje?! Neprestáva sa pýtať. Takto to vyzerá, keď sa ide človek zblázniť? Ja sa nechcem zblázniť, prosila.
Zavolala Dávidovi do práce. Chcela, aby ju ukľudnil. No telefón stále zvoní. Nikto ho nedvíha. Ešte párkrát to skúsila, ale stále sa nikto neozýval.
Zavolám za chvíľu, sľúbila si.
Začala sa prechádzať po byte. Z jedného konca na druhý. Znovu a znovu. Keď predýchavala už asi desiatu otočku pri vchodových dverách, zazvonil telefón.
To bude Dávid, konečne, potešila sa.
„Ahoj, volala som ti," nečakala na hlas zo sluchátka.
„Slečna Pierová?" namiesto jej priateľa to bol hlas ich vrátnika.
„Áno?"
„Pred vchodom na vás čaká nejaký mladý pán a žiada, aby ste prišli za ním dolu."
Zarazilo ju, kto to môže byť, ale súhlasila.
Obliekla sa a zišla po schodoch až k vrátnici, kde pred dverami videla stáť muža s tetovaním na krku. Spomalila, zneistela. Keď ju zbadal, vykročil k nej. Ona zastala. Trochu sa bála.
Dnešok teda nezačína dobre, varovali ju jej myšlienky.
Pristúpil k nej. Stál u nej a klopil zrak. Bol tak blízko, až cítila jeho vôňu. Bola tak blízko, až sa neodvážila utiecť. Díval sa na zem, na ktorej stáli. Ona mlčala. Srdce jej búšilo. A on pomaly začal dvíhať hlavu a neiste sa jej pozrel do očí, ale hneď svoj zrak odvrátil. Nedokázal sa na ňu pozrieť, ale ona ho k ničomu nenútila. Len ticho stála. Už sa nebála, bola len zmätená a nevedela, čo si má myslieť. Nevedela, čo sa to vlastne deje.
Nato sa jej dotkol. Jeho ruka držala tú jej. A ona sa nebránila, neodchádzala, iba mu mlčky dotyk opätovala. Obzeral si jej ruku, akoby bola nejaký vzácny poklad, ktorý práve našiel. A ona ho nechala. Po chvíli sa znovu odvážil a jeho oči sa stretli s tými jej. V jeho pohľade bol smútok a bolesť. A v jej súcit a strácajúca sa neistota.
Díval sa na ňu, stále ju držiac za ruku, slzy mu išli do očí. Otvoril ústa a prehovoril:
„Odpusťte mi, prosím."
A ona to cítila. Cítila jeho úprimné zúfalstvo, jeho vinu, jeho bolesť.
Aj jej oči zahalili slzy a odpovedala:
„Odpúšťam."
A vtedy precitla. Vtedy sa prebudila.
„Amélia?" s nádejou v hlase sa jej prihovoril, keď zbadal, že otvorila oči.
Nemohla hovoriť, ani sa pohnúť. Celé telo mala strnulé, vychádzali z neho hadičky a jej hlava bola obviazaná.
„Tak som si prial, aby si sa zobudila," stále na ňu hovoril.
Keď si uvedomila, kde je, začali jej tiecť slzy.
Ležala v posteli na jednotke intenzívnej starostlivosti a vedľa nej sedel Dávid, nepúšťajúc jej ruku.
„Anjelik, neplač," utešoval ju. „Už je po všetkom. Teraz už bude všetko dobré, budeš v poriadku. Guľku ti vybrali a hovorili, že ak sa preberieš, bude všetko ako predtým," tiež mu začali tiecť slzy. „Som tak šťastný, že si sa prebrala. Veľmi som sa o teba bál. Ľúbim ťa," naklonil sa k nej a pobozkal ju na čelo.
A ona si na všetko začala spomínať. Na to, ako išla z práce, ako sa tešila, že si s Dávidom uvaria večeru a strávia príjemný večer. Na to, ako uvidela dvoch mužov na ulici a preľakla sa.
Všetko sa jej vrátilo, všetko odznovu prežila.
To, ako ju zabolela hlava a ako spadla na zem . To, že to posledné, čo videla, bola tvár muža s tetovaním na krku, ako sa jej snaží pomôcť. A to posledné, čo počula, bolo: Odpusťte.
Koniec
