08. augusta - pondelok
Pred piatimi dňami sme opustili Tbilisi a vyrazili prenajatým Kia Sorentom na nezabudnuteľné dobrodružstvo.
Po tom, ako sme prešli 780 kilometrov, doslova nabitých zážitkami, včerajší večer nás privítal v Mestii. Cesta sem viedla nádhernou krajinou so zaujímavými pamiatkami, každý kilometer cesty prinášal nové objavy. A to najlepšie nás hádam ešte len čaká – región Svanetia.
Svanetia - stratený poklad vysoko v horách Gruzínska
Gruzínsko, krajina s bohatou históriou a krásnou prírodou, ukrýva tajomnú a čarovnú oblasť Svanetie. Tento región je právom označovaný mnohými superlatívmi – najautentickejší, najmalebnejší, najzáhadnejší. Hornatá Svanetia bola po stáročia takmer úplne izolovaná od zvyšku sveta. Až v roku 2012 ju s Gruzínskom spojila asfaltová cesta, ktorá otvorila dvere tomuto jedinečnému kútu krajiny.
Odľahlosť a obklopenie strmými vrchmi a hlbokými údoliami umožnili Svanetii uchovať si svoju jedinečnú kultúru. Táto oblasť je známa ikonickými kamennými vežami, ktoré sa týčia k nebu ako svedkovia minulých storočí. Miestni obyvatelia, hrdí na svoje tradície, vás prekvapia tvrdosťou, ale aj srdečnou pohostinnosťou. A akoby to nestačilo, Svanetia má dokonca vlastný jazyk, výrazne sa líši od gruzínčiny, stále sa tu ním bežne hovorí.
Mestia - pulzujúce srdce Svanetie
Dnes nás čaká objavovanie srdca tohto výnimočného regiónu, mestečka Mestia. Toto neveľké, no živé centrum má približne 2 000 obyvateľov a slúži ako vstupná brána do tajomnej a divokej krásy Svanetie. Mestia je miestom, kde sa história stretáva so súčasnosťou – tradičné kamenné domy stoja v harmónii vedľa nových budov, ktoré lákajú cestovateľov z celého sveta.
Zažiť sa tu dá všeličo neobvyklé. Už po vystúpení z auta nás vítajú nezvyčajní „domáci“ – kravičky. S úsmevom si spomínam na detstvo na dedine. Aj tam mali gazdovia kravy, no tie naše by sa so svanskými asi neporovnali. Gruzínske kravy zjavne nepotrebujú pastiera – akoby mali zabudované GPS. Ráno ich stačí vypustiť z dvora, a večer sa samy vrátia domov.
V porovnaní s Gruzínskou realitou, na Slovensku pastier zohrával kľúčovú úlohu. U nás sa o stádo muselo postarať – ráno ho z dvora odviesť a večer priviesť späť. Tu však zvieratá nepotrebujú takúto starostlivosť. Na cestách vidíme, že v Gruzínsku sa voľne pohybujú nielen kravy, ale aj ovce, kozy či prasiatka. Stačí im otvoriť bránu, a všetko ostatné vyriešia samy.
Aj preto sú cesty a okraje ciest plné zvierat. Tento prirodzený spôsob chovu možno nazvať dokonalým BIO odchovom. Zvieratá tu zjavne nikto nekradne – neviem si predstaviť, že by sa na Spiši večer vrátila domov čo i len polovica stáda.
Kamenné veže - košky
Najvýraznejším prvkom miestnej architektúry sú majestátne kamenné veže, medzi obyvateľmi známe ako „košky“. Tieto veže majú svoj pôvod v čase, keď Kaukaz a jeho strategické horské priesmyky lákali množstvo národov, ktoré sa ich snažili ovládnuť. Domáci obyvatelia boli preto nútení brániť sa nielen pred cudzími útočníkmi, ale aj medzi sebou navzájom, keďže rozbroje medzi jednotlivými rodinami boli časté a krvná pomsta sa tu ešte donedávna považovala za bežnú prax.
Tí, ktorí si to mohli dovoliť, stavali pri svojich obydliach kamenné veže. Tieto „súkromné pevnosti“ slúžili nielen ako ochrana, ale aj ako symbol prestíže. Keď vypukli nepokoje, obyvatelia ukrývali svoje najcennejšie majetky do veží. Na prízemí ustajnili dobytok, zatiaľ čo rodina sa zabarikádovala na vyšších poschodiach, odtiaľ bolo možné odrážať útoky streľbou. Košky tak ponúkali nielen útočisko, ale aj strategické obranné možnosti.
Niektoré z týchto veží sa podarilo čiastočne zrekonštruovať, a za symbolický poplatok môžu turisti vystúpiť po úzkom schodisku až na ich strechu. Iste sa odkiaľ naskytá jedinečný výhľad na okolitú krajinu. Mal som chvíľu pokušenie vyštverať sa na jednu z týchto veží, no pohľad na turistov, ktorí sa roztrasení vracali z polovice schodiska späť, ma rýchlo presvedčil, že až na takéto dobrodružstvo nemám. Som si istý, že by mi tam hore brnelo nielen v nohách!
Odvážlivcov na prieskum Mestie a okolia zo striech kamenných veží je viacero. Fotky odtiaľ zhora sú isto zaujímavé. Mňa mrazí aj pri pohľade zdola na mládež, ktorá akoby zabudla že im nenarástli krídla.
Mnohé veže boli ponechané napospas osudu a pomaly sa menia na hŕby kamenia. Tieto majestátne stavby, kedysi symboly odolnosti a dôvtipu, tak miznú z krajiny, ktorú kedysi chránili.
Svanetia a jej centrum Mestia boli dlhé roky považované za divoký, odbojný a nedobytný región. Vraj ešte v minulom storočí neboli zriedkavé prepadnutia a okradnutia pocestných. Krvná pomsta tu nebola iba témou na rozprávky.
Pohľady na Mestiu zo strechy múzea
Mali sme v pláne navštíviť miestne svanské múzeum, no dnes je pondelok a to je aj v tomto múzeu sanitárny deň. Policajt pri vchode vidí môj sklamaný výraz a fotoaparát, hojdajúci sa na hrudi. Milo ma svojim návrhom prekvapí. Navrhne mi vyliezť požiarnym rebríkom na strechu budovy múzea. Ako hovorí, odtiaľ je pekný výhľad a dá sa dobre fotiť. Strechu múzea vyhodnotím, v porovnaní so strechami kamenných veží, ako oveľa bezpečnejšiu a tak sa na strechu driapem rebríkom. Ako uvidíte, stálo to zato.
Okrem kamenných veží, panorámu Mestie dokresľujú zelené kopce a štíty s ľadovým pancierom. Ten najvyšší štít, ktorý vidím v oblakoch pred sebou, sa volá Ušba. Dosahuje výšku 4700 metrov. Zajtra máme v pláne návštevu dedinky Ušguli. Mali by sme odtiaľ uvidieť najvyšší vrch v Gruzínsku, ktorým je Šchara s 5193 metrami.
Naoko romantický pohľad na mestečko Mestia, no bývanie tu nie je vždy až také romantické. Obyvateľom často prichodí bojovať s mocnou silou surovej prírody.
Rieka Enguri
Cez Mestiu preteká dravá rieka Enguri, jej hukot je počuť už z diaľky. Pramení na ľadovcoch hlavného hrebeňa Veľkého Kaukazu, neďaleko hory Šchara, najvyššieho vrchu Gruzínska. Na svojej ceste preteká malebnými údoliami, napája priehradu s veľkou hydroelektrárňou a po 213 kilometroch sa vlieva do Čierneho mora.
V auguste nie je tok Enguri príliš mohutný. Na jar, keď sa začne topiť sneh z okolitých hôr, však rieka vystúpi z brehov a spôsobuje mestu veľké problémy.
Banka v Mestii má stanovište priamo na námestí
Pri našom objavovaní Mestie nás nohy zaviedli na námestie. Zatiaľ čo strmé uličky mestečka sa v teplom dopoludní zdajú ospalé, námestie je presným opakom – je plné života a ruchu. Zvedavo som sa začal pýtať, čo za udalosť prilákala toľko ľudí. Tajomstvo mi prezradila usmiata miestna bábuška: na námestí rozložili svoj „stánok“ pracovníci banky (alebo niečoho na ten spôsob) a ponúkajú výhodné pôžičky, ktoré sa dajú vybaviť doslova okamžite.
Záujem o tieto pôžičky je obrovský a systém majú premyslený dokonale. Peniaze, ktoré si klienti požičajú, ani nestihnú vychladnúť v peňaženkách, a už ich môžu míňať priamo na mieste! Námestie je totiž obklopené provizórnymi stánkami, kde sa dajú čerstvo získané financie premeniť na všetko možné – od oblečenia, televízorov a práčok až po ďalšie užitočnosti do domácnosti.
Celý proces je maximálne jednoduchý, všetko ide ako po masle. Stačí sa pretlačiť davom, prisadnúť si k ďalším záujemcom k veľkému stolu a o chvíľu nielen máte pôžičku, ale trebárs aj nový televízor! Miestni Svani si zjavne nepotrpia na diskrétnosť. Skôr naopak, ako keby platilo heslo: „Nech všetci vidia, že na to mám!“
Všetci kupujú, akoby zajtra nič nebolo. V stánkoch pod parazólmi sa obchoduje ostošesť. Aj televízory značky Samsung lákajú na svoj lesklý dizajn a je dosť možné, že niektoré z nich boli vyrobené priamo v Nitre. Tento nečakaný, no výborne fungujúci trh pôsobí na mňa ako šialené finančno-obchodné dobrodružstvo – a to všetko uprostred inak pokojnej Mestie.
Chlieb Puri – základ gruzínskej kuchyne
Chlieb Puri, upečený z nekvaseného cesta a celozrnnej múky, je neoddeliteľnou súčasťou gruzínskeho stolovania. Bez neho si miestni nevedia predstaviť žiadne jedlo. Tento chlieb a jeho rôzne variácie sa podávajú prakticky ku všetkému.
Pri našej návšteve miestnej pekárne sme mali možnosť sledovať celý proces jeho tradičnej výroby. Pekáreň slúži zároveň ako obchod, kde chlieb putuje priamo z pece k zákazníkom. Cesto sa najskôr tvaruje do malých bochníkov, ktoré pekári pomocou drevenej lopatky vytvarujú do charakteristickej podoby. Potom sa cesto „pricapne“ na stenu tradičnej kamennej pece, na dne ktorej horí drevo.
Pri pečení sa Puri jemne nafúkne – vlhkosť v ceste sa mení na paru, ktorá vytvára typickú vzdušnosť chleba. Po šiestich až siedmich minútach je hotový a pripravený na ochutnanie. Čerstvý Puri je neuveriteľne chrumkavý a lahodný, a keď ho ochutnáte, pochopíte, prečo ho Gruzínci milujú.
Ďalšia zábavná vložka o netradičných účastníkoch premávky!
Náš poludňajší oddych v hoteli spestrilo stádo svíň, ktoré sa rozhodlo urobiť si výlet za niečím chutným do hotelovej záhrady. V nej sa nachádzali stany, ktoré si tam po dohode s majiteľkou hotela rozložili trampi. Štvornohá návšteva však nebola ani trampom, ani majiteľke hotela veľmi po chuti, a tak sa stádo muselo pratať tam, odkiaľ prišlo – na ulicu.
Z balkóna našej izby sa mi podarilo zachytiť zo stáda iba prasiatka uzatvárajúce „pochodovú formáciu BIO-chovu“. A trúbenie áut? To ich vôbec netrápilo – úplná pohoda!
Družba s „radou starších“ v Mestii
Pri našich potulkách svetom sa vždy snažím čo najviac preniknúť do miestneho života. Riadim sa jednoduchým, ale trefným cestovateľským krédom:
„Ak odmietate miestne jedlo, ignorujete miestne zvyky, bojíte sa náboženstva a vyhýbate sa ľuďom, môžete radšej zostať doma.“
Vietor nás zavial do Gruzínska, priamo medzi svojráznych Svanov. Naša rodinná expedícia má pred sebou jasnú výzvu: za krátky čas spoznať, ako sa tu skutočne žije. Usadili sme sa na lavičke v parku, odkiaľ sme mali dokonalý výhľad na ruch každodenného života.
Na lavičke pred nami sa zakrátko zjavila skupinka mužov, ktorí svojím dôstojným správaním pripomínali akúsi „radu starších“. Diskutovali vášnivo a energicky – gestikulovali, akoby práve riešili miestnu ústavu. Rozprávali po gruzínsky, a hoci som sa snažil natŕčať uši, nerozumel som ani slovo.
V tej chvíli sa vo mne prebudil duch paparazziho. Položil som si fotoaparát na kolená a začal nebadane dokumentovať ich debatu. Aspoň som si myslel, že som nenápadný. No pán v koženej čiapke na mňa náhle upriamil pohľad, ktorý hovoril: „Vidím ťa, kamarát.“ Čakal som konflikt, žiadny sa nekonal.
Úctyhodní Svani nám ukázali, prečo sa o nich hovorí, že patria k najpohostinnejším ľuďom. Prihovorili sa nám! Keď zistili, že sme Slováci (z pre nich známeho Československa), tváre im rozjasnil úsmev. Slovensko síce v ich historickej mape nemalo svoje pevné miesto, ale o Československu vedeli pomerne dosť. A čo viac, pripisovali nám veľké plus: „Slováci s Gruzínskom nikdy nebojovali, takže fotenie? Žiadny problém!“
A tak namiesto napomenutia alebo nepríjemností prišiel priateľský rozhovor a spoločné fotenie. Gruzínsko nás opäť presvedčilo, že jeho skutočné bohatstvo tkvie v ľuďoch – a to aj v tých, ktorých stretnete náhodou na lavičke v Mestii.
Gruzínsky viachlasný mužský spev
Hovorí sa, že cesta do hĺbky gruzínskej duše vedie cez spev. Ľudová hudba a spev sú v gruzínskej kultúre rovnako významné ako výnimočné jedlo, preslávené víno či srdečné prípitky, ktoré patria k miestnym tradíciám. Každý Gruzínec je hrdý na svoje tradičné piesne a hudobnú kultúru.
Gruzínsky polyfónny spev, teda viachlasný mužský spev, je dokonca zapísaný na zoznam nehmotného kultúrneho dedičstva UNESCO. Tento jedinečný prejav gruzínskej identity si získal pozornosť aj na medzinárodnej scéne. Keď raketoplán Voyager v roku 1977 niesol do vesmíru výber kultúrnych artefaktov Zeme, medzi nimi sa ocitla aj gruzínska pieseň Čakrulo. Ak si ju chcete vypočuť, tu je odkaz.
https://www.youtube.com/watch?v=JsvTO0uxlg8
Na konci dňa, stráveného v malebnej Mestii, sme si po výdatnej večeri vychutnali aj kus miestnej kultúry. Hypnotizujúce hlasy svanského mužského zboru nás preniesli do hôr a dávnych časov. Ich CD-čko, ktoré sme si zakúpili, nám teraz pripomína túto výnimočnú atmosféru – spolu s ním sme si domov odniesli aj kúsok gruzínskej duše.
10. augusta – utorok
Ušguli – klenot Gruzínska ležiaci v lone nádhernej prírody
Dnes sa vydávame na cestu do Ušguli, jednej z najvyššie položených trvale obývaných obcí v Európe. Táto fascinujúca dedinka leží v nadmorskej výške od 2086 do 2200 metrov na svahoch majestátneho Veľkého Kaukazu, pod úpätím najvyššej gruzínskej hory – Šchary. Fotografie, ktoré som si pred cestou prezeral na internete, zachytávajú neopísateľnú krásu prírody a atmosféru tejto najodľahlejšej časti Gruzínska. Rád by som také uložil do môjho fotoaparátu.
Priznám sa, že po skúsenostiach z gruzínskych ciest, ktoré sme doteraz prešli autom, bez váhania som prijal ponuku jedného z miestnych taxikárov. Dohodli sme sa už včera večer. Iraklij, ako sa volá náš šofér, nás vezme svojím veľkým terénnym autom do Ušguli, vzdialeného 47 kilometrov. Zostane s nami celý deň – tak dlho, ako budeme potrebovať. A to všetko za 72 eur. No neberte to! Okrem toho nám Iraklij určite porozpráva zaujímavosti o živote v tomto odľahlom kúte sveta.
Ráno o ôsmej je presne na mieste. Opúšťame Mestiu a vyrážame za ďalším dobrodružstvom.
Veža lásky
Cestou si doprajeme dlhšiu prestávku pri kamennej „Veži lásky“. Osamelá veža stojí na brehu rieky Engurí, ktorej vody o pár kilometrov ďalej tečú cez Mestiu. Ako veža prišla k svojmu romantickému menu? Za všetkým je legenda. Na tomto mieste vraj zahynul na poľovačke mladík. Jeho milovaná, zlomená žiaľom, sem každodenne chodievala plakať. Otec, dojatý jej bolesťou, dal postaviť vežu, kde dievčina nakoniec žila až do svojej smrti.
Po troch hodinách sa dostávame k prvým kamenným vežiam Ušguli. Ušguli sa skladá z piatich osád. Prvou osadou, vedľa ktorej prechádzame, je Murgmeli.
Ušguli je celé posiate kamennými vežami. Týčia sa nad zelenými lúkami, pod najvyššou horou Gruzínska – 5193 metrov vysokou Šcharou.
Od osady Murgmeli sa presúvame bližšie k majestátnej Šchare, do osád Čvibiani a Žibiani.
V mojom programe je aj návšteva etnografického múzea. Zastavili sme pri osade Žibiani, aby sme našli kamennú vežu zo 16. storočia, v ktorej sa etnografické múzeum nachádza.
Rovnako ako my, etnografické múzeum chcú navštíviť aj dvaja mladí anglicky hovoriaci turisti. Smerová tabuľa nás vedie ku kamennej veži. Podľa informácií z internetu, veža pochádza zo 16. storočia.
Na mieste však zisťujeme, že múzeum je zatvorené. Policajt, ktorý sa náhodou objavil nablízku, nám vysvetľuje, že múzeum je súkromné a jeho majiteľ ho otvára len vtedy, keď nemá inú prácu. Zdá sa, že nielen u nás policajti slúžia ľudu – tento ušgulský strážca poriadku sa ochotne pokúsil zistiť cez telefón, kedy by mohlo byť múzeum otvorené. Neúspešne. Nedovolal sa, čo je jasným znakom toho, že majiteľ má práve teraz iné povinnosti.
Z diaľky fotím teleobjektívom miestnu babku, oblečením zapadá do koloritu. Náhle sa začne rozčuľovať a švihať vôkol seba palicou, ako zmyslov zbavená. Pred chvíľou ešte pokojne sedela pod vežou na lavičke. Všetko sa zmenilo, keď si k nej prisadla cudzinka v žltej vetrovke. Bez dlhých rečí, na môj vkus drzo, pokúsila sa spraviť si s babkou selfie. V babke, pre mňa pochopiteľne, vzkypela žlč. Nemá rada cudzincov, ktorí sa snažia narušiť jej svetskú rovnováhu a prevrátiť jej svet hore nohami.
Pokračujeme v objavovaní nevšedných krás Ušguli, malebnej dedinky, romanticky učupenej pod majestátnym ľadovcom Šchara. Stačí sa pozrieť na internet a nájdete stovky očarujúcich fotografií práve z miesta, na ktorom vznikli nasledujúce fotky. Niet divu – Ušguli je doslova raj pre fotografov! Objektívy tu neúnavne cvakajú, zachytávajúc jedinečnú atmosféru tejto gruzínskej perly. Dokonca aj známa pieseň Krištofa Veselého „Dedinka v údolí“ tu získava nový, majestátnejší – priam „kaukazský“ rozmer.
Všimnite si ten nenápadný potôčik na ľavej strane nasledujúcej fotografie. V letných mesiacoch ho v Ušguli ľahko preskočíte. No o pár desiatok kilometrov nižšie sa tento nevinný pramienok mení na divokú a hučiacu rieku Enguri.
A pozrite – tá cestička, čo odbočuje doprava, má hrdý názov „Nižnesvanská trasa“. Údajne po nej môže odvážny vodič s oceľovými nervami, spoľahlivým džípom a poriadnou dávkou šťastia dosiahnuť Kutaisi za deň či dva. Samozrejme, iba počas krátkeho letného obdobia, keď to počasie dovolí. My však túto dobrodružnú výzvu prenechávame iným.
Memoriálna veža
Najvyšším bodom v osade Žibiani je Memoriálna veža. Názov "memoriálna" nesie preto, že je na nej pripevnená okrúhla keramická platňa s fotografiami štyroch mužov, boli obyvateľmi Ušguli a padli v Druhej svetovej vojne.
Podľa miestnej legendy bola táto veža pôvodne súčasťou zámku gruzínskej kráľovnej Tamary (1184–1213), ktorý tu vraj, podľa legendy, kedysi stál. Tamara bola Svanmi uctievaná takmer ako bohyňa, a napokon sa stala svätou aj pre celý gruzínsky národ. Kráľovnej Tamare som sa už venoval v predchádzajúcom blogu – v skalnom meste Uplistsikhe bola korunovaná za kráľovnú a tiež tam mala svadbu.
Legenda hovorí, že Tamara niekoľkokrát zavítala aj sem, do Ušguli. Ak sa jej to naozaj podarilo, musela byť fyzicky veľmi zdatná – alebo ju niesli na rukách.
Chrám Lamaria (Chrám Panny Márie)
je gruzínsky pravoslávny kostol zasvätený Nanebovzatiu Panny Márie. Pre svanských horalov sa Panna Mária, matka Ježiša Krista, spájala s dávnym predkresťanským kultom Lamarie – ženského božstva materstva a plodnosti. Kostol bol postavený v 10. storočí a dodnes je funkčný. Slúži tiež ako rezidencia gruzínskeho pravoslávneho metropolitu Mestie a Hornej Svanetie.
Vrch Šchara – symbol gruzínskej majestátnosti
Keď sa povie Gruzínsko, väčšine z nás sa vybavia jeho úchvatné hory a mohutné kaukazské štíty, ktoré inšpirovali celé generácie cestovateľov. Majestátne a často neprístupné vrcholy sú jedným z hlavných symbolov tejto krajiny, obdarenej nesmierne krásnou a divokou prírodou.
Ľadovec Šchara, s nadmorskou výškou 5193 metrov, je nielen najvyšším, ale aj najnáročnejším vrchom Gruzínska na zdolanie. Jeho ohromujúcu krásu si najlepšie vychutnáte z výhľadu pri ikonickom Chráme Lamaria, kde sa jeho veľkoleposť rozprestiera pred očami v plnej kráse.
Pri pohľade na majestátnu Šcharu, sa človeku až zatají dych. Predstavte si pohľad, ktorý by sa nám naskytol, keby jej vrchol nezakrývali oblaky – čistá krása a surová mohutnosť prírody.
Na nasledujúcej mapke je vyznačených 9 horolezeckých trás, po ktorých sa doteraz podarilo odvážlivcom dostať až na vrchol Šchary. Ako som sa dočítal, dobre pripravená expedícia skúsených horolezcov dokáže zdolať Šcharu, teda vystúpiť na vrchol a bezpečne zostúpiť, s prestávkami vo výškových táboroch na oddych a prespanie, spravidla za 2 až 3 dni, ak im to počasie dovolí.
Nájdu sa však aj hazardéri, ktorí sa pokúšajú zdolať Šcharu na jeden záťah priamo zo základného tábora. Rekord v tejto odvážnej (skôr hazardérskej) kategórii držia dvaja ruskí horolezci, podarilo sa im vyliezť na vrchol a zliezť späť za neuveriteľných 20 hodín.
No Šchara nie je vždy taká milosrdná. Každý rok si medzi alpinistami vyberá svoju krutú daň. Tí, ktorí túžia spoznať jej mohutnú krásu na vlastnej koži, často čelia obrovským rizikám.
Najnovší tragický prípad sa odohral doslova pred pár dňami. Dňa 5. októbra tohto roku pri zdolávaní Šchary zahynuli dvaja ruskí horolezci. Z ich športového výkonu sa stala osudná tragédia a späť do Ušguli, odkiaľ vyrazili pokoriť Šcharu, sa už nevrátili „po vlastných“.
Spoznávanie života v typickom svanskom obydlí.
Dnes sme vyhradili na spoznávanie života v Ušguli celý deň. Čas a ani šofér Iraklij nás na návrat do Mestie netlačí a tak sa túlame po Ušguli a fotografie malebných scén pribúdajú.
Ušguli je svet, ktorý vás pritiahne svojou neobyčajnosťou, veľkoleposťou, nebotyčnou, zasneženou Šcharou a starobylým čarom. Pri jednej kamennej chatrči, popri ktorej prechádzame, visí nenápadná tabuľka, láka návštevníkov na prehliadku tradičného obydlia. Vraj ešte pred 10-timi rokmi sa tu odohrával každodenný život kompletnej svanskej rodiny.
Neodolali sme. Sprievodcom po obydlí, teda miestnosti, nám je asi 25-ročný mladík hovoriaci ako-tak angličtinou. So zanietením nám vysvetľuje, na čo slúžili jednotlivé časti zariadenia, a opisuje, ako tu ľudia prežívali drsné zimy v symbióze so zvieratami.
V zimnom období sa do spoločnej miestnosti s ľuďmi sťahovali aj domáce zvieratá. Pri obvodových stenách miestnosti si môžete všimnúť "prične", ktoré v zime slúžili ako chlievy. Nasťahovali sa sem ovce a prasiatka, ktoré svojím živočíšnym teplom výrazne prispievali k vykurovaniu miestnosti.
Steny izby sú začmudené, čo neprekvapí – veď v miestnosti bolo otvorené ohnisko. Pravdepodobne aj ľudia, ktorí tu žili, boli „vyúdení“ ako maďarská čabajka.
Do miestnosti vošla 80-ročná, miniatúrna bábuška. Čiperná na svoj vek. Dorozumieť sa s ňou bol trochu problém, pretože medzi gruzínske (či svanské?) slová len sem-tam vložila nejaké ruské. Napriek tomu rozumieme, že sa v tejto miestnosti narodila, vyrástla a vychovala tri deti. Žila tu celý svoj život a len pred desiatimi rokmi sa presťahovala do nového domu v susedstve. Keď sme ten „nový“ dom videli, pochopili sme, že je len o máličko lepší ako tento starý. Jediný výrazný rozdiel je hádam v tom, že v tom novom už v zime nežijú zvieratá.
Vrcholom nášho výnimočného zážitku je moment, keď nám bábuška predvedie tradičné ručné práce, ktoré musela kedysi ovládať každá žena v Svanetii. Ešte dojímavejšie je však vyvrcholenie nášho pobytu: bábuľka zloží z police starý hudobný nástroj, niečo ako ručne vyrobené bendžo. Struny však nerozzvučia prsty, ale slák ako na husliach. Slákom, pripomínajúcim tvar píly, vylúdi na nástroji tóny, ktoré našim ušiam znejú prekvapivo harmonicky. Hudbu navyše sprevádza citlivým ťahavým spevom. Nič vhodnejšie by sa nenašlo do tohto prostredia.
V sedle ušgulského tátoša
Okrem stretnutia s milou svanskou babkou, z Ušguli si odnášame ešte jeden nezabudnuteľný zážitok. Náš šofér Iraklij, ktorý si zrejme zaumienil ukázať nám Svanetiu v celej jej kráse, prišiel s nečakaným prekvapením. Vďaka svojim známostiam priviedol osedlaného koníka, pripraveného na akciu.
„Ak nazbierate odvahu, môžete si sadnúť do sedla a vyraziť len tak, kam vás nos zavedie,“ navrhol s úsmevom. Žiadne inštrukcie, žiadny dozor – len sloboda a dôvera v konskú intuíciu.
Odhodlala sa Katka, išlo jej to akoby sa narodila priamo v sedle. Bez zaváhania nasmerovala koňa úzkou cestičkou od Chrámu Lamaria smerom k majestátnemu vrchu Šchara. A ja? S fotoaparátom v ruke som neúnavne bežal za nimi, aby som zachytil každý moment tejto spontánnej jazdeckej parády.
Návrat do Mestie a rozlúčka so Svanetiou
Po zážitkoch takmer hodných Marca Pola sa vraciame späť do Mestie. Náš taxikár Iraklij, milý a ochotný človek, ktorý v Ušguli zohnal dobrého koňa a doma ho čakajú deti, si zaslúži viac, než na čom sme sa pôvodne dohodli. Preto mu za celodenný zájazd nechávame o čosi viac lari. Spokojnosť je na oboch stranách. Skúste si predstaviť slovenského taxikára, ktorý by skákal od radosti, že za furmanku po rozbitých cestách a celodennú starostlivosť o päť zvedavých cudzincov dostane 85 eur. Že je to ťažké? Ani sa nečudujem.
Mám dojem, že žiadne iné ubytovanie na našej ceste po Gruzínsku a Arménsku už neprekoná atmosférou hotel Daeli v Mestii. Architektúra hotela dokonale zapadá do scenérie svanskej prírody. Oproti tomu pôsobí vedľa stojaca hypermoderná budova polície so svojimi presklenými stenami trochu nepatrične. Architekt sa vraj snažil vytvoriť štylizovanú svanskú vežu. Miestni však majú ešte jedno vysvetlenie: veľké presklené plochy vraj slúžia na to, aby policajti nemohli byť skorumpovaní – ľudia ich cez sklo môžu vidieť priamo z ulice.
Ak sa niekedy rozhodnete vyraziť na trek do Svanetie, určite do tejto budovy polície v Mestii zavítajte. Okrem policajnej stanice tu nájdete aj informačné centrum, kde dostanete mapy odporúčaných horských trás. Sídli tu tiež Horská záchranná služba, odtiaľto vyráža na pomoc horolezcom – živým či mŕtvym – čo sa odvážili pokoriť majestátnu Šcharu.
Večer na balkóne hotela hodnotíme náš pobyt v tomto čarokrásnom kúte sveta. Môj fotoaparát zachytáva dianie na ulici. Počas dvoch dní pobytu v Mestii sme toho zažili hodne.
10. augusta – streda
Dnes vedie naša cesta z Mestie do Batumi, zastavíme sa v Zugdidi.
Odchádzame z Mestie, no nedá mi to – vystupujem z auta, aby som zachytil dve vlajky, ktoré sa hrdo trepocú vo vetre. Gruzínska vlajka a vlajka Európskej únie, vedľa seba. Takto spolu sme ich doteraz videli v Gruzínsku hádam stokrát. Gruzínsko sa usilovne snaží stať sa členom EÚ, a tieto dve vlajky už takmer automaticky zdobia všetky významnejšie budovy, akoby tam už krajina patrila. Paradoxne, tu vidíme oveľa viac vlajok EÚ než u nás doma na Slovensku.
Cesta do Batumi
Naša cesta z hôr vedie kľukatými, úzkymi cestami cez ostré serpentíny, ktoré sledujú rieku Enguri. Táto rieka je nám už dôverne známa – v Ušguli sme videli jej prvé metre. Občas sa zastavíme, aby sme sa ešte naposledy rozlúčili pohľadmi na majestátny Kaukaz a zachytili jeho úchvatnú krásu. Kaukaz je obrovský, divoký a nádherný.
Škoda len, že k fotkám nemôžem pridať hukot rieky, ktorá búrlivo naráža na skalné koryto, a nesprostredkujem vám ani vôňu neporušenej prírody, ktorá napĺňa tento čarovný svet Kaukazu.
Palác a múzeum v Zugdidi
Najdlhšiu zastávku na ceste do Batumi sme si naplánovali v meste Zugdidi. Naším cieľom bolo navštíviť múzeum, ktoré sídli v paláci vybudovanom v roku 1878 pre kňažnú Jekaterinu Dadiani. Bohatý kniežací rod Dadiani údajne vlastnil v 17. až 19. storočí v Gruzínsku až 50 palácov.
Kňažná Salome Dadiani sa v roku 1868 vydala v Paríži za princa Ašila Marata. Ašil bol vnukom maršala Marata, ktorý velil Napoleonovej armáde. Keďže manželka maršala Marata, Karolína, bola sestrou Napoleona Bonaparte, Ašil Marat mal prostredníctvom svojej babky Karolíny blízky vzťah k Napoleonovi. Vďaka tomu sa do paláca v Zugdidi dostali aj niektoré relikvie spojené s Napoleonovou érou. Najcennejšou z nich je jedna z troch existujúcich posmrtných masiek Napoleona, v múzeu si ju budeme môcť prezrieť.
Fotenie v múzeu je zakázané. Aby sme si z prehliadky odniesli čo najviac, spolu so vstupenkami sme si zakúpili aj služby rusky hovoriacej sprievodkyne. Bola to dobrá voľba – videli sme množstvo zaujímavých exponátov a odborný výklad nám prehliadku ešte viac obohatil.
Keďže nemám vlastné fotografie, pripájam sem aspoň snímky z internetu – posmrtnú masku Napoleona Bonaparte a Caišskú ikonu Ježiša Krista, vytvorenú v 17. storočí zo zlata a striebra. Videl som už niekoľko filmov o Napoleonovi, no úprimne, vo všetkých bol Napoleon zobrazený úplne inak, než ako ho zachytáva posmrtná maska. Všetci herci, ktorí ho stvárňovali, mali okrúhlejšiu tvár. Ovplyvnili Napoleona roky vo väzení na ostrove Svätej Heleny, kde zomrel vo veku 52 rokov, natoľko, že sa jeho výzor tak výrazne zmenil?
Palác Dadiani je situovaný v krásnej, starostlivo udržiavanej botanickej záhrade. Prvým riaditeľom múzea a zároveň zakladateľom parku bol Akakij Čanturia. Dodnes symbolicky „sedí“ tento pán v cylindri na lavičke, ako by dohliadal na dielo, ktoré založil a ktorému venoval veľkú časť svojho života.
Batumi – Gruzínsky "Singapur", hlavné mesto Adžarskej autonómnej republiky
Podvečer sme dorazili do Batumi, mesta, ktoré sa diametrálne líši od všetkého, čo sme doteraz v Gruzínsku videli. Napríklad porovnať také Tbilisi a Batumi sa absolútne nedá, to je ako "nebo a dudy".
Ráno sme sa lúčili s pokojnou Mestiou, s jej starobylými kamennými vežami a majestátnym Kaukazom, ktorého zasnežené vrcholky pripomínajú pohľadnice. O niekoľko hodín nás privítalo teplé Čierne more, lemované osemkilometrovou promenádou. Na tejto promenáde, kde sa stretáva zeleň parkov so siluetami hypermoderných budov, tradícia a modernosť vedú neustály dialóg. Tento kontrast je taký výrazný, že sa nám z neho točí hlava.
Som spokojný, že sa mi podarilo zostaviť taký pestrý program. Naše ubytovanie na tri noci som zarezervoval už z domu – nachádzame sa v modernom komplexe troch výškových budov priamo na pobrežnej promenáde. Sme ubytovaní na 16. poschodí najvzdialenejšej z troch moderných budov, ktoré vidíte na nasledujúcom obrázku. Máme nádherný výhľad na more i mesto. Prvé dve budovy neslúžia ako hotely, sú plné luxusných apartmánov v súkromnom vlastníctve – najmä bohatých Azerbajdžancov, Rusov, Arménov a hlavne Turkov. Niet divu, veď turecké hranice sú od Batumi vzdialené iba 20 kilometrov.
Batumi, ako ho poznáme dnes, je výsledkom ambiciózneho projektu modernizácie, ktorý odštartoval prezident Saakašvilli na začiatku 21. storočia. Jeho cieľom bolo premeniť mesto na najkrajšie a najmodernejšie letovisko na pobreží Čierneho mora, hovoril, že sa Batumi stane čiernomorským Singapurom. Výsledkom tohto snaženia je, že Batumi sa stalo miestom až takmer šialeného stavebného ruchu – tento „stavebný boom“ trvá dodnes.
V období okolo roku 2010 prišli prvé veľké stavebné firmy a zahraniční investori. Nízke daňové sadzby a výhody pre investorov urobili z tejto krajiny atraktívne miesto na investovanie. Tempo výstavby sa zrýchlilo natoľko, že mesto začali prirovnávať k Dubaju. Na pobreží vznikla úplne nová štvrť, známa ako Nové Batumi, je plná výškových budov a luxusných nehnuteľností.
Batumi je dnes mestom kontrastov – tradičné trhy a historické pamiatky stoja vedľa moderných mrakodrapov a futuristických hotelov. Je to miesto, kde sa staré stretáva s novým, a každá ulica ponúka niečo zaujímavé na objavovanie.
Architekti prichádzajú na batumský bulvár stále s niečim progresívnym. Moderné budovy hotelov a apartmánových komplexov sa škriabu do výšky a do rôznych architektonicky zaujímavých tvarov. Výstavba sa neobišla bez experimentov a podľa mňa, aj gýčov. V Batumi napríklad nájdete niekoľko „dvojníkov“.
Hotel Koloseum je dvojníkom rímskeho Kolosea.
V Batumi nájdeme stavby, architektúra ktorých je inšpirovaná existujúcimi známymi stavbami vo svete. Takou stavbou je Hotel Koloseum. Fotím ho priamo z okna našej hotelovej izby.
Apartmánový komplex Semiramidine záhrady
Z okna našej hotelovej izby fotím aj komplex Semiramidine záhrady. Videl som kresby s úplne prvými predstavami projektanta duplikátu divu sveta z brehov Eufratu, v Babylone. Projektant mal zámer obklopiť stavbu v Batumi visutými Semiramidinými záhradami. Jeho bujnú fantáziu však stavbári a možno aj mešec peňazí, zredukovali na minimum. Zostali terasy, balkóny a trochu zelene na nich. A samozrejme, hrdý názov komplexu.
Hotel Sheraton Batumi
chcel byť dvojníkom Alexandrijského majáka.
Restaurant Senate
nájdete na pobrežnej promenáde. Podobá sa na rezidenciu amerického prezidenta - Biely dom. Akurát, že reštauráciu prevrátil architekt „hore nohami“.
Reštaurácia Garden
pôsobí gýčovo, určite má niekde v Bavorsku, alebo v Holandsku, dvojníka.
Z tých skôr realizovaných projektov treba spomenúť Vežu gruzínskej abecedy, je dobre viditeľná aj z prístupových ciest do Batumi. Stojí na pobreží a pripomína akúsi špirálu DNA - čiary, na ktorých sú napísané písmená gruzínskej abecedy, tvoria špirálu. V samotnej veži sa nachádza observatórium a v guľovej kupole je reštaurácia, otáčajúca sa okolo svojej osi.
Na nasledujúcom fotke vidíte okrem Veži gruzínskej abecedy aj ďalšie hypermoderné objekty. Okrem dokončujúcej sa vysokánskej "krabici" s apartmánmi (v strede), architektonickými "úletmi" sú: Hotel Radisson Blu a najmä Batumi Tower, na ľavej strane obrázku.
Hotel Radisson Blu -
je elegantná budova so sklenenou fasádou. Zaujímavou ju robí to, že nemá ani jednu hranu na fasáde rovnú. Teda pri pohľade vyzerá budova z každej strany inak, poschodia vo vnútri budovy sa navzájom líšia.
Batumi Tower
O Veži Batumi sa patrí toho napísať viac. Jej stavba bola „srdcovkou“ prezidenta Michaila Saakašviliho, ktorý inicioval jej výstavbu. Bola postavená pri spoluúčasti amerického investora, a mala slúžiť ako sídlo Gruzínsko-americkej Technologickej univerzity. Návrh budovy s výškou 200 metrov, ktorá sa v čase svojho dokončenia stala najvyššou stavbou v Gruzínsku, vytvorila japonská architektonická kancelária Metal Yapi.
Stavba Technologickej univerzity, s nákladmi vo výške 200 miliónov USD, bola dokončená v roku 2012. Prezident Saakašvili, predtým ako ho Revolúcia ruží poslala na smetisko dejín, ešte stihol otvoriť budovu slávnostným ceremoniálom. Predviedli mu aj to, ako funguje technologická rarita – otáčajúce sa koleso na fasáde. V ôsmich kabínkach, na malom „ruskom kolese“, by mohlo uvidieť Batumi z výšky 100 metrov až 40 osôb. Mohlo uvidieť, no nevidí. Od slávnostného ceremoniálu v roku 2012, sa „diablovo koleso“, ako ho volajú Gruzínci, netočilo.
Americký spoluinvestor sa z Gruzínska stiahol, nová Gruzínska vláda nemala záujem dotiahnuť do konca zámer s Gruzínsko-americkou Technologickou univerzitou. Batumi Tower postihol presne ten istý osud, ako futuristické Výstavisko a Hudobno-divadelnú sálu v Tbilisi. V roku 2015 išla Veža Batumi do elektronickej aukcie. Stavba za 200 miliónov, bola predaná vraj za 20 miliónov USD. Všetci si boli vedomí toho, že nový majiteľ bude mať obrovské finančné náklady na rekonštrukciu budovy, ktorá bola navrhnutá špecificky pre vzdelávacie účely.
A tak sa, postupom času, mení Batumi Tower na apartmánové bývanie. Ak máte záujem, zdá sa, že niektoré apartmány sú stále voľné.
Hotel Hilton
Dve vedľa seba stojace budovy hotela Hilton sú postavené tak, že zo všetkých izieb sa otvára výhľad na more.
Z druhej strany hotelových budov je jazero, pri ktorom sedia dvaja domáci Gruzínci a pokúšajú sa chytať ryby. Som rybár, a preto ma prekvapil počet udíc voľne položených na brehu – napočítal som ich až sedem. Začal som zisťovať podrobnosti. Za ročné povolenie na rybolov sa v Gruzínsku platí v prepočte 15 USD. Počet udíc na jedného rybára vraj nie je limitovaný. V Gruzínsku sa držia hesla: „Čím viac udíc, tým väčšia nádej“. Pri vode sedia dve hodiny bez záberu. Potvrdila sa stará pravda - „nie je všetko zlato čo sa blyští“. Jazero v Kozárovciach by našinec s rybárskym lístkom, za toto "krajšie" Batumské bez rýb, určite nevymenil.
A ešte jednu skúsenosť sme si odniesli od jazera. Rybári, roduverní občania Batumi sa sťažujú, že sa kedysi v meste žilo oveľa lepšie. Viete že sa im nečudujem?
Dom justície a obytný komplex ORBI
V Batumi sa dajú obdivovať či kritizovať ďalšie desiatky objektov postavených v modernom architektonickom štýle. Pripojím ešte jeden obrázok s budovou Domu justície a obytným komplexom ORBI.
Batumi, to je aj more a pláž
Turisti sa spravidla nevyberú do Gruzínska s úmyslom stráviť celé dni rozvalení na kamenistej pláži v Batumi. Táto krajina ponúka príliš veľa fascinujúcich pokladov vo vnútrozemí na to, aby sme sa obmedzili na kúpanie. No stráviť pár dní pri príjemne teplom a prekvapivo čistom mori určite nie je na zahodenie.
Batumi, mesto na východnom pobreží Čierneho mora, vás privíta vodou s teplotou až 25 stupňov, dokonca aj neskoro na jeseň. To z neho robí ideálne miesto na predĺženú kúpeľnú sezónu. Niekoľko desiatok metrov široká kamenistá pláž sa tiahne v dĺžke okolo 8 kilometrov, pričom prechádza aj centrom mesta, obklopená modernými hotelmi. Táto časť pobrežia je lemovaná elegantnou promenádou s chodníkom, cyklotrasou a širokým pásom zelene. Ide o priestor, kde sa dá športovať, relaxovať alebo jednoducho posedieť v tieni stromov.
Atmosféra Batumi ožíva najmä po západe slnka. Mladí ľudia sa hrnú do okolitých barov a klubov. Promenáda sa premení na pulzujúce centrum zábavy, ktoré vám ukáže Batumi v jeho najživšej podobe.
Sochy Ali a Nino
Na promenáde, vedľa „ruského kola“, nájdete fascinujúce sochy zaľúbencov Ali a Nino. Ide o postavy z románu Ali a Nino od Kurbana Saida, považujú ho za národný román Azerbajdžanu. Príbeh rozpráva o láske medzi moslimským azerbajdžanským mladíkom a kresťanskou gruzínskou dievčinou. Ich osud, poznačený kultúrnymi a náboženskými rozdielmi medzi zaľúbencami, je symbolicky zobrazený v pohyblivom pamätníku.
Sochy sa pomaly približujú k sebe, až sa na chvíľu spoja, no vzápätí sa opäť vzdialia, pohybom sa znázorňujú ich komplikovaný vzťah.
Pamätník zároveň má vysielať jasný odkaz o tolerancii Batumi – mesta na hranici Európy a Ázie, kde spolu v pokoji a mieri žijú ľudia rôznych vierovyznaní. Hoci väčšinu obyvateľstva tvoria pravoslávni kresťania, súčasťou spoločnosti sú aj židia a moslimovia, pričom národnosť či náboženstvo nie sú prekážkou na pokojné spolužitie. Ja len dúfam, že im to takto vydrží.
Batumi – čiernomorský Las Vegas
Nočný život v Batumi je plný hazardných hier a zábavy. Na pomerne malom priestore nového Batumi je noc čo noc v prevádzke viac ako 20 kasín a herní, všetky v pešej vzdialenosti od seba! To robí gruzínske letovisko čiernomorským Las Vegasom.
Pri prvej návšteve kasína je potrebné zaregistrovať sa, následne je návštevníkovi vydaná návštevnícka karta. Nie je potrebné preukázať sa cestovným pasom a ani iným dokladom, postačia ústne údaje. Okrem toho platí vekové obmedzenie, návštevníci mladší ako 21 rokov nemajú do kasín povolený vstup.
Všetky kasína v Batumi prijímajú iba dolárové stávky. Ich veľkosť však môže byť veľmi rozdielna. Takže na rulete môžete začať s 1 dolárom, ...
Záver
V gruzínskom Batumi, ktoré často nazývajú čiernomorským Singapurom, Dubajom či Vegasom, naša dobrodružná cesta nekončí. Na gruzínskej strane hranice nás ešte čaká mesto Akhaltsikhe a najmä úžasná skalná Vardzia. Zážitky z návštevy tohto unikátneho skalného mesta nájdete v mojom staršom blogu:
Za Vardziou prekročíme hranicu do Arménska, a aj o zážitkoch z tejto krajiny sa môžete dozvedieť v mojich predchádzajúcich článkoch.
Do Gruzínska som sa v spomienkach vrátil po čase, hlavne preto, že krajina momentálne čelí výzvam a nepokojom pri hľadaní svojej ďalšej cesty. Držím Gruzíncom palce. Tri pobyty v tejto krajine ma presvedčili, že Gruzínsko nie je len o nádhernej prírode a skvelej kuchyni, ale predovšetkým o priateľských a pohostinných ľuďoch, ktorí dokážu návštevníkov privítať s otvoreným srdcom.
Gruzínsko je miestom, kam sa oplatí vrátiť – nielen pre krásu krajiny, ale aj pre pocit, že tu hosť akoby našiel kus svojho domova. Teda aspoň ja som to tak cítil.
Ak by som mal porovnať dve susediace krajiny ktoré sme si "vychutnávali" na našej ceste, povedal by som, že zatiaľ čo Arménsko sa nostalgicky sústreďuje na minulosť a snaží sa ju znovu oživiť, Gruzínsko je dynamické, zameriava sa na budúcnosť a hľadí ďaleko dopredu.
