Tak ako dušou a srdcom Bratislavy je Staré mesto, aj Hanoj má svoje srdce a dušu. Takéto miesta , ako žiadne iné hovoria ak nie o všetkom, tak o tom najdôležitejšom. Všetky kategórie turistov, batôžkári, ale aj tí v oblekoch s kuframi na kolieskach, prichádzajú v Hanoji do jeho Starej štvrte, aby pocítili atmosféru mesta, miestnu príchuť a nasiakli duchom národa. V Hanoji sa Stará štvrť nazýva aj „36 ulíc“, hoci je ich už dnes okolo 70. Ak by som si mal ja osobne vybrať zo všetkých pamätihodností Hanoja návštevu jednej-jedinej, tak by som si vybral vychutnávanie atmosféry v uličkách Starej štvrte. Dodnes je to obrovský farebný skanzen. Nebyť rachotu motoriek, všetko je tu rovnaké, ako pred desiatkami a stovkami rokov.
Históriu Hanoja začal písať cisár Lý Thai To.
Prechádzka po starých uličkách Hanoja
Keď sa ponoríte do Starej štvrte Hanoja, ocitnete sa v neuveriteľne rušnom kolobehu života. Predávajúci, kupujúci, turisti, okoloidúci diváci, motocykle, autá, cyklistické rikše, všetko to sa pohybuje v chaose. To je však len prvý pohľad, akonáhle budú vaše kroky sebavedomejšie, začnete chápať, ako je tu usporiadaný život a pohyb. Tieto pravidlá sa nedajú opísať slovami a vysvetliť, treba ich zacítiť a prísť im na chuť.
Dnes je ťažko predstaviť si, že tu kedysi pred 2000 rokmi, na brehoch Červenej rieky, boli močiare s hadmi a aligátormi. V 7. storočí, tu na periférii čínskej pevnosti, vyrástla malá dedina na koloch. Číňania ju neskôr opevnili baštami a nazvali „Chránený Juh“. Po vyhnaní Číňanov a získaní nezávislosti Vietnamu, cisár Lý Thai To sem presunul hlavné mesto svojho kráľovstva. On a jeho nástupcovia vybudovali opevnené kráľovské sídlo, pevnosť Tchang Long (Mesto vzlietajúceho draka).
Okolo hradieb kráľovského paláca vyrástla dedina remeselníkov, ktorí tu žili a tvorili svoje majstrovské diela. Tak v hlavnom meste vznikali remeselnícke cechy. Na každej ulici sa zhromaždili remeselníci jedného druhu činnosti, na uliciach vznikli akési družstvá určitej špecializácie. Ulice sa nazvali podľa tovaru, ktorý sa tam vyrábal. Napríklad na ulici Hang Bun boli vyrábané rezance, v Hang Ma papierové výrobky, v Hang Gai výšivky a hodváb, v Hang Thiec pracovali klampiari, v Hang Bac boli a sú klenotnícke dielne, vôňu z ulice Hang Lan Ong cítiť už z diaľky, predávajú sa tu liečivé prípravky z rastlín, .... (Hang je v preklade niečo ako „tovar“). Do 15. storočia, na mieste dnešnej Starej štvrte Hanoja, pôsobilo 36 cechov remeselníkov. Odtiaľ pochádza historický názov Starej štvrte - „36 ulíc“. Remeselníci sem prichádzali zo vzdialených kútov krajiny a prinášali svoje rituály a tradície. Každý remeselný cech uctieval svojho patróna a vynaložil časť zisku na postavenie chrámu. Mnohé sa zachovali dodnes.
Pre nepripraveného človeka zvyknutého cestovať po Európe, môže byť situácia s ktorou sa stretne v uličkách starého Hanoja, šokom. Ale toto je skutočná Ázia, vriaca, kypiaca, ale zároveň úplne „nepriateľská“ voči európskym „nováčikom“.
Viete prečo sa vám zdá, že všetci Vietnamci kričia? Rovnako ako väčšina jazykov juhovýchodnej a východnej Ázie, aj vietnamský jazyk je „tónový“. To znamená, že pre každú slabiku existuje šesť rôznych tónov, ktoré môžu zmeniť význam frázy. Vietnamci nekričia, pri reči musia dávať dôraz na tóny.
Každý dom na prízemí v Starej štvrti Hanoja je vybavený obchodom, jedálňou, malým servisom, alebo prevádzkou. V dome, za obchodom či podnikom, kde činnosť často prebieha na ulici, je malý sklad tovaru. Nad tým, na poschodí, je spálňa, kuchyňa a kúpeľňa. Šírka fasády domov je iba 2-4 metre. V dobe keď sa domy stavali, daň za dom bola závislá od jeho šírky. Hĺbka domu pritom limitovaná nebola, dosahuje 20-40 metrov. Preto sa sarkasticky takýmto domom hovorí aj „domy - potrubia“.
Všetky takéto malé stravovacie zariadenia sú veľmi mobilné. Ráno sa vyloží na ulicu malý hlinený sporák s vrecom uhoľných brikiet, prípadne sa rozloží vatra pod hrncom ryže, ako na obrázku a šikovná Vietnamka dokáže nakŕmiť veľa hladných ľudí. Jedlo sa pripraví za pár minút a preto je vždy čerstvé. Varí sa iba toľko, koľko sa zje. Neskoro večer, keď už niet záujemcov, kuchyňa s plastovými stolmi a stoličkami sa zbalí a po jedálni na ulici nezostane ani stopy.
Nech vás neprekvapí, že rovnaký sortiment výrobkov nájdete v niekoľkých, vedľa seba stojacich, obchodoch. Pre Vietnamcov to nie je prekvapujúce, celá pointa je v tradícii. Tradícia hovorí: „podnikateľ musí mať obchodných partnerov“.
Hanojská Stará štvrť je vždy plná aktivít. Živiť sa musia aj tí, ktorí nebývajú v prízemných bytoch a nemôžu využívať k podnikaniu ulicu pred dverami do svojho bytu. Takí, ponúkajú tovar na ulici pred nočným trhom Dong Xuan. A nielen tam, celá Stará štvrť je jedným veľkým trhoviskom, na ktorom neplatia žiadne pravidlá či obmedzenia. Vpravo je trh, vľavo je trh, zabočíte na inú ulicu, aj tam je trh,...
Na cestu do Vietnamu som sa pripravoval dôkladne a mal som z Vietnamu aj predchádzajúcu skúsenosť, preto ma v Starej štvrti Hanoja neprekvapilo takmer nič. No čosi predsa len. Možno to bolo spôsobené sviatkom lunárneho Nového roku, dvere do bytov Vietnamcov zostávali otvorené do ulice a priam vyzývali, aby okoloidúci do nich nahliadli. A tak som nazeral do exkluzívnych bytov (fotky niektorých prikladám), i do tých menej exkluzívnych, ktorých bola väčšina. Pre nás je nezvyčajné takéto odhaľovanie súkromia.
Vo Vietname sa na sviatok Nového roku, tak ako u nás, rodinní príslušníci obdarúvajú navzájom. Okrem toho si novoročné darčeky (zvyčajne potraviny či alkohol v slávnostnom balení), vymieňajú navzájom aj vietnamské rodiny, kamaráti i známi. Najtradičnejším darom však ostávajú červené obálky s peniazmi pre šťastie, ktoré sa v prvý deň nového roku rozdávajú deťom. Vraví sa vo Vietname, že ak v tento deň uvidíte dieťa, bez ohľadu na to, či ho poznáte alebo nie, mali by ste mu dať obálku so symbolickou čiastkou. Dieťa vám na oplátku zaželá všetko najlepšie do nového roku. Na juhu sa tejto tradícii vraví Lì xì, na severe Mừng tuổi.
Tak ako u nás na šťedrovečernej večery, aj pri večery Vietnamcov na sviatok Tet hrá dôležitú úlohu jedlo. Najtypickejším jedlom, ktoré sa kladie na sviatočný stôl, je ryžový koláčik Bánh Chung. O jeho príprave som písal v blogu https://blog.sme.sk/vladimirbencik/cestovanie/hanoj-s-bliziacimi-sa-sviatkami-lunarneho-noveho-roku-je-coraz-veselsi-a-exotickejsi
Pri Bánh Chung, vietnamské hodovanie rozhodne nekončí. Ďalšou novoročnou delikatesou je napríklad vietnamská šunka Cha, alebo lepkavá ryža Xôi gấc z mladého chlebovníku, ktorej jasná červená farba symbolizuje novoročné šťastie. K tomu všetkému si Vietnamci radi pochutnajú aj na rôznych zaváraninách – nakladanej cibuľke, mrkve, či cesnaku.
Čo ešte dodať k odfotenému a napísanému?
V Starom Hanoji je chaos obklopený exotickou krásou. Áno, Stará štvrť je mimoriadne hlučná; áno, aj preplnená motorkami; áno, je aj špinavá a podmienky stolovania na ulici sú často nehygienické ... ale nie je to dôvod, prečo prichádzame do iných miest a krajín? Ochutnať, počuť, vidieť ako bije srdce iného mesta? V Hanoji život kypí a vrie, hanojské srdce bije!
Chrámy "posvätného kvarteta"
Cisár Lý Thai To bol múdrym vládcom. Pochopil, že okrem budovania mocných múrov pevnosti Tchang Long, ktoré ochránia kráľovstvo pred armádami votrelcov, treba budovať aj chrámy, ktoré ochránia jeho mesto pred zlými duchmi. A tak dal na všetkých štyroch svetových stranách, pri vchodoch do mesta (dnes Starej štvrte), vybudovať chrámy, uctievajúce štyroch rôznych ochrancov. Chrámy dnes tvoria „posvätné kvarteto“. Týmito štyrmi chrámami v Hanoji sú:
Chrám Bach Ma (Hang Buom Street): známy ako Východná brána;
Chrám Quan Thanh: známy ako Severná brána;
Chrám Kim Lien (Phuong Lien Ward): známy ako Južná brána;
Chrám Voi Phuc (Cau Giay Ward): známy ako Západná brána;
Chrám Bach Ma – „Východná brána“
Chrám Bach Ma z 11. storočia, ukrytý v srdci starej hanojskej štvrte (ulica Hang Buom), je najstarším chrámom v starom Hanoji. Je zasvätený Longovi Do, božstvu východu, aby chránil mesto od zlých duchov, postupujúcich z východnej strany.
Vzlietajúceho draka stojaceho na korytnačke, sme videli už v Chráme literatúry. Korytnačka, na ktorej drak stojí, symbolizuje múdrosť. Cisár Lý Thai To videl v sne vzlietajúceho draka, preto mesto ktoré založil, nazval Tchang Long – mesto Vzlietajúceho draka.
K bielemu koňovi na oltári chrámu Bach Ma sa viaže takáto legenda:
"Keď Lý Thai To porazil a vyhnal z krajiny čínsku armádu, prisnil sa mu sen. Biely kôň, ktorý sa mu vo sne zjavil, svojimi kopytami označil na brehoch Červenej rieky nebažinatú oblasť, ktorá by bola najvhodnejšia na stavbu kráľovského sídla. Cisár prijal radu od bieleho koňa. Citadelu Tchang Long postavil na tom mieste, ktoré mu označil kopytami biely kôň. Na počesť bieleho koňa a jeho dobrej rady, Lý Thai To dal postaviť chrám Bach Ma".
Chrám Quan Thanh – „Severná brána“
Rovnako ako Bach Ma, aj chrám Quan Thanh bol postavený za vlády cisára Lý Thai To (vládol 1010 – 1028). Dal ho postaviť na oslavu založenia nového hlavného mesta svojho kráľovstva – Thang Long a tiež preto, aby chrám chránil mesto pred zlými duchmi, ktorí by ho chceli napadnúť od severu. Preto chrám zasvätili božstvu severu - „Tran Vu“.
Štvrtý deň v Hanoji – Pondelok 27.01.
Skôr, ako sa dnes presunieme z Hanoja do Dračej zátoky (Halong Bay) na ostrov Cat Ba, navštívime slávnu pagodu Tran Quoq. Od jazera Navráteného meča, pri ktorom bývame, je vzdialená 3 kilometre. Míňame chrám Quan Thanh a prichádzame k jazeru West Lake. So svojou dĺžkou pobrežia 17 km a rozlohou 500 ha je najväčším sladkovodným jazerom v hlavnom meste a obľúbenou rekreačnou oblasťou.
Pagoda Tran Quoq
Tak ako je Bach Ma najstarším vietnamským chrámom, Tran Quoq je najstaršou vietnamskou pagodou. Bola postavená v 6. storočí na príkaz cisára Ly Nam De - legendárneho vládcu štátu Anname. Jeho predkovia sem utiekli z Číny. Pagoda bola pôvodne postavená na brehu Červenej rieky, v dedine Hoa, budúcom predmestí budúceho hlavného mesta Hanoj. Pôvodne niesla názov Khai Quoq – „Založenie štátu“. V 15. storočí sa jej názov zmenil na An Quoq, čo znamená „Mierumilovný štát“. Po sérii silných záplav ktoré pagodu poškodzovali, v roku 1615 bola premiestnená na malý ostrovček v jazere West Lake a nainštalovaná na základy, ktoré zostali z paláca dynastie Ly. Zároveň dostala dnešný názov Tran Quoq – „Ochrana štátu“. V súlade s míľnikmi v histórii krajiny, menili sa aj želania obyvateľov spojené s touto svätyňou a teda aj jej názov.
Šťastie vietnamských mŕtvych, závisí od „banky podsvetia“
Podľa čínskej, vietnamskej a thajskej budhistickej viery, aj vo svete mŕtvych, v podsvetí, sú potrebné peniaze. Podľa budhistického presvedčenia, duša so smrťou človeka neumiera, naďalej existuje v inom svete. Obyvatelia tohto záhrobného sveta, rovnako ako živí, potrebujú peniaze. Duchovia však nepotrebujú peniaze z nášho sveta, oni potrebujú „ducha peňazí“. A ten sa vytvorí spálením špeciálnych, rituálnych peňazí, „peňazí podsvetia“. Čím viac peňazí im živí príbuzní do „banky podsvetia“ pošlú, tým sa budú mať duše mŕtvych lepšie.
A je tu ešte jeden dôvod, prečo treba páliť rituálne peniaze. V tradičnej vietnamskej mytológii, každý, kto zomrie, skončí v podsvetí, na akomsi „podzemnom dvore“, kde podstúpi súd. Tam sa rozhodne, či skončí v podsvetí (pekle), alebo pôjde do neba (nirvány), alebo sa znovuzrodí v iných svetoch. Rituálne peniaze potrebujú duše na „úplatok“ pánovi pekla Yanlo-wanovi, aby im počas súdneho procesu pomohol vyhnúť sa trestu.
Vietnamci vnímajú „peniaze podsvetia“ bez štipky humoru. Neodporúča sa dávať rituálne peniaze živým ľuďom, ani ako vtip. Veď ani my by ste sa netešili, keby nám niekto daroval pohrebný veniec. Zároveň sa verí, že spaľovanie skutočných peňazí, prináša nešťastie.
Z výroby rituálnych bankoviek a celého procesu ich spaľovania, stal sa veľký biznis. Nepoznám údaje za Vietnam. Ročný obrat odvetvia, ktoré sa tým zaoberá v Číne, predstavuje dve miliardy amerických dolárov. Odhaduje sa, že počas osláv lunárneho Nového roku, v Číne sa spáli viac ako tisíc ton rituálnych bankoviek.
Pokrok sa ani v tejto oblasti zastaviť nedá. V móde sú už nejaký čas „kreditné karty banky podsvetia“. Po spálení takejto rituálnej kreditnej karty Visa, alebo Mastercard, duch môže bezpečne cestovať v posmrtnom živote s bankovou kartou tak, ako cestoval za živa.
A vývoj ide ďalej. Spomínate si, ako sme počas minuloročného Sviatku všetkých svätých zapaľovali sviečky a kládli vence na hroby našich blízkych, na virtuálnych cintorínoch? Našu návštevu cintorína počas lockdownu nahradil klik na webe. Aj Vietnamci dnes dokážu kliknutím na web poslať peniaze do „banky podsvetia“. Na obrazovke uvidia, ako sa nimi zakúpené rituálne peniaze, v piecke zvoleného chrámu, menia na popol. Technika žiaľ ešte nedospela do štádia, aby sa na obrazovke počítača objavil aj ďakujúci duch mŕtveho príbuzného.
Cesta na ostrov Cat Ba
Zakúpený lístok platí na 4 dopravné prostriedky: na autobus do mesta Haiphong, ďalší autobus na cestu v Haiphongu od centra do prístavu k lodi, potom na rýchloloď z pevniny na ostrov a tiež na ďalší autobus, ktorým sa dostaneme v Cat Ba z prístavu, až priamo pred náš hotel. Prekonáme tak vzdialenosť 165 km.
Obdivovali sme časovú presnosť, s akou naväzovali na seba všetky štyri dopravné prostriedky, ktorými sme z Hanoja, až k hotelu Sea Pearl na Cat Ba, cestovali. Vzdialenosť 165 km sme prekonali pri troch prestupovaniach, pohodlne, za 4,5 hodiny.
Zisťujeme, že hotely sú mimo sezóny absolútne prázdne, turistov niet. Mesto Cat Ba (najväčšie mesto na ostrove), má 3000 obyvateľov. Vyzerá to tak, že s nami to bude, najbližšie dva dni, 3003.
U Francúza Paula, ktorý žije tri mesiace vo Vietname a tvári sa ako sprievodca, pretože k podnikaniu vo Vietname nič nepotrebuje a úraduje v reštaurácii, objednávame si za 3,2 milióna Dongov (120 EUR) program pre 3 osoby na dva dni. Prvý deň to bude celodenná plavba loďou v Dračej zátoke, spestrená plavbou na kajakoch, návštevou jaskyne a dediny na vode. Druhý deň nás s Michalom čaká fyzicky náročná cesta po Národnom parku, návšteva farmy so zvieratami a plavba loďou do ďalšej jaskyne.
