V pondelok 3. januára sme mali možnosť zasmiať sa pri televízore na českej komédii – „Velká sázka o malé pivo“. Hviezdil v nej, v dobe natáčania (1981), ešte „svieži“ Oldřich Kaiser. Námetom komédie bol skutočný realitný podvod, v 1931 roku ho spáchal istý Jozef Harry Jelínek z Vlašimi.
Z neúspešného študenta medicíny Harry Jelínka sa stal celkom úspešný motocyklový pretekár a legendárny podvodník. K slávnemu kúsku s Karlštejnom ho inšpiroval knieža Lobkowitz, cez motocykle mali k sebe blízko. Keď sa v roku 1931 Jelínek stretol na zámku v Roudnici u Lobkowitzov s americkým milionárom Chickelsom, ktorý v Čechách túžil kúpiť nejaké staré šľachtické sídlo, Lobkowitz nahral Jelínkovi „na smeč“. Oslovil ho vetou: "Pán barón, a vy by ste Chickelsovcom svoju rodovú nehnuteľnosť Karlštejn nepredali?" Novopečený "barón" Jelínek bez mihnutia oka námet brilantne rozohral. Z vtipu sa stal reálny podvod, ktorý dlho zabával celé Česko-Slovensko.
Američana pozval Jelínek na "svoje rodové sídlo“ Karlštejn na večeru. Kastelánovi hradu nahovoril, že hrad potrebuje uzatvoriť kvôli filmovému nakrúcaniu. Najal si divadelníkov, obliekol ich do kostýmov a vysvetlil im, aké predstavenie majú zahrať. Sám v ňom vystupoval ako majiteľ Karlštejnu, štátneho majetku s nevyčísliteľnou hodnotou. Američan, omámený rozprávkovou ponukou, naletel. Podpísal kúpnu zmluvu a vytiahol 30-tisíc dolárov, ako zálohu za kúpu.
Keďže milionár Chickels bol „žuvačkovým kráľom“, nejaký čas lietal v oblakoch pri predstavách, ako sa bude jeho Karlštejn skvieť na obaloch amerických žuvačiek. O niekoľko dní sa Chickels znova stretol s Jelínkom v chorvátskom Splite. Podvodník potreboval iba pár hodín na to, aby Američanovi predal za 10-tisíc dolárov jachtu, ktorú mal sám prenajatú. Až keď sa majiteľ jachty začal domáhať vrátenia plavidla, Chickels začal preverovať, ako je to s Karlštejnom. Aby si nepoškodil povesť úspešného podnikateľa, vraj trestné oznámenie na Jelínka vôbec nepodal.
A Harry Jelínek pokračoval v podvodoch úspešne ďalej. Onedlho predal inému naivnému Američanovi električkovú trať č. 1. v Prahe. Podplatil istého električkového sprievodcu Nowaka, aby ho oslovoval „pán riaditeľ“, a keď električka dorazila na konečnú stanicu, Nowak ukázal americkému záujemcovi horibilnú tržbu, ktorú vybral od cestujúcich. V skutočnosti mu väčšinu peňazí dal do kabely vopred sám Jelínek. Tým že sa vydával za majiteľa električkovej trate, podarilo sa mu od naivného amerického podnikateľa vyinkasovať za jej predaj 4-tisíc dolárov. Z dôvodu hanby, vraj ani v tomto prípade k súdnemu procesu nedošlo. Tieto historky boli dlho hitom nielen našej Česko-Slovenskej, ale aj svetovej tlače.
Menej známe je, že rovnaké „gule“, ako Harry Jelínek, mal aj slovenský podvodník Ladislav Šarközy. Film o predaji Karlštejnu mi pripomenul jeho príbeh z Brhloviec. Možno vás zaujme. Stal sa v roku 1934 a píše sa o ňom v dedinskej kronike. Keďže moji rodičia boli v Brhlovciach učiteľmi a mama zároveň kronikárkou, príbeh o hľadaní zlata som v detstve čítal hádam stokrát. Žiadny producent ho nesfilmoval, iba v novinách vyšiel pred rokmi o ňom článok z pera Dobroslava Hrubého. Text z novín doplním o niektoré moje poznatky, veď v Brhlovciach som prežil detstvo.
Miesto deja
Dejiskom príbehu bol kaštieľ a kostol v Brhlovciach (vtedy Horných). Jedna aj druhá stavba sú neveľmi vzdialené, to ako aj ďalšie podrobnosti, budú pre dej nášho príbehu dôležité.
Kaštieľ v neskorobarokovom štýle nechal vystavať bohatý kremnický banský majster, richtár, šľachtic a mecén Anton Körmendy. Štyri roky potreboval na rozvoj územia, ktoré mu dala rakúsko-uhorská cisárovná Mária Terézia a na vybudovanie celého areálu (1752-1756). Pozval si k tomu talianskych majstrov. Kaštieľ má tri podlažia pod úrovňou terénu a dve podlažia nad zemou. Nedávno mu po rekonštrukcii strechy pribudlo obývateľné podkrovie. Dlhý je 32 a široký 14 metrov. Dnes je v súkromných rukách a verejnosť sa doň nedostane.
V 50.-60. rokoch minulého storočia sme, ako dobrodružstva chtiví chlapci, podnikali výpravy do podzemia kaštieľov a do podzemných chodieb v Brhlovciach a Žemberovciach. Aj v Dolných Žemberovciach vlastnili Körmendyovci majetok a vybudovali kaštieľ. Verím dodnes, že medzi kaštieľmi existovala podzemná spojovacia chodba, ktorá pokračovala ďalej do Bátoviec.
Neskorobarokový kostol Svätého Jána Krstiteľa v Horných Brhlovciach, s pôdorysom v tvare gréckeho kríža, bol postavený v rokoch 1760-1762. Aj jeho stavbu inicioval bohatý Körmendy, pôvodne slúžil ako kaplnka v blízkosti jeho kaštieľa. Na výzdobe interiérov si Körmendy dal záležať. Oslovil chýrneho rakúskeho barokového maliara Antona Schmidta a nechal ním vyzdobiť nielen interiéry nezachovaného farského kostola Blahoslavenej Panny Márie v Kremnici, ale aj kaplnky v Brhlovciach, dnes kostola Sedembolestnej Panny Márie. Oltár v kostole zasvätenom patrónke Slovenska je skromnejšou podobou toho šaštínskeho, aj preto Brhlovčania hovoria kostolu Malý Šaštín. Ústredným motívom oltára je Pieta. Mimoriadne cenný je súbor obrazov od Antona Schmidta, znázorňujúci zväčša udalosti okolo Veľkej noci. Od hlavného oltára vpravo aj vľavo sú do steny vyhĺbené dve kaplnky. Uprostred kostola bola veľká kamenná platňa. Zakrývala vchod do rodinnej krypty Körmendyovcov.
Dve senzácie
V nedeľu 1. júla 1934, hodinu predpoludním, zažili Brhlovčania, práve sa schádzajúci na pobožnosť, dve zriedkavé udalosti. Do dediny prišlo osobné auto. To bolo v ospalej dedinke prvé prekvapenie. Druhé nasledovalo. Vystúpilo z neho päť neznámych mužov. Vošli na kostolný dvor a potom do kostola.
Z kostola sa po chvíli návštevníci vrátili na dvor. Požiadali veriacich, aby im umožnili zostať samým v kostole, lebo si chcú skopírovať staré obrazy. Nepochodili. Preto šli k správcovi školy Weissovi do kaštieľa. Predstavili sa ako úradníci pamiatkového úradu z Bratislavy. Chcú vraj čosi vedieť o Brhlovciach . Ján Weiss im vyrozprával ich dejiny. Keď vyslovil meno Bory (boli majiteľmi panstva pred Körmendyovcami) spozorneli a na ich tvárach bolo jasne badať spokojnosť a úľavu. Správca si to nevedel vysvetliť, no nevyzvedal. Asi po pol hodine sa rozišli. Návštevníci s tým, že odchádzajú späť do Bratislavy, pán Weiss sa pobral do kostola.
Za čestné slovo päť miliónov
Keď sa skončila pobožnosť, správcu prekvapilo, že namiesto na ceste do Bratislavy sú neznámi opäť pred kostolom. Jeden z nich sa predstavil ako Juraj Ruhig. Rozhovor a ďalší chod udalostí mohol prebiehať nejako takto:
„Pán správca, chcete byť šťastný?
Kto by si to neželal?
Dobre, potom pozorne počúvajte! Ešte dnes vám dáme päť miliónov korún v zlate, ak nám poskytnete pomoc a dáte čestné slovo, že plány ktoré vám teraz ukážeme, nikomu, ani vlastnej rodine, nevyzradíte“.
Ján Weiss prisľúbil, bol zvedavý o čo ide. Medzitým došli z kostola do správcovho bytu. Jeho žene sa Ruhig predstavil ako advokát a továrnik. Dodal, že chce kúpiť kaštieľ a prestavať ho na sanatórium. Keď sa správcová vzdialila, položil Ruhig na stôl fotografiu pôdorysu kostola a kaštieľa, plány a starý testament s už ťažko čitateľnými slovami a číslicami. Tvrdil, že podľa dokumentov je pod hlavným oltárom veľký poklad. Sú to zlaté kremnické mince v dvanástich truhliciach, o hodnote osemnásť až dvadsať miliónov. Plán ukazoval podzemné chodby, vedúce z kaštieľa do kostola. V podzemí pod oltárom bolo treba kladivom udierať po múroch. Na mieste, kde bude ozvena, potom vytiahnuť tri tehly. V testamente majiteľ pokladu Bory sa priznáva k nepeknému skutku. Mal dvoch tureckých sluhov. Tí vykopali tajnú chodbu a uložili zlato. Aby nevyzradili tajomstvo, jedného z nich potom zastrelil a druhého otrávil.
Vtedajší majiteľ kaštieľa bol Adolf Šroufek a František Blažek. Ruhig na správcu naliehal, aby u nich vybavil povolenie na prehliadku objektu, no bez vyzradenia dôvodu. Potom ich uspia práškom roztopeným vo víne a rozdelia sa o korisť.
Namiesto toho Weiss potajomky upovedomil žandárov, farára a ľudí s tým, aby kostol ustrážili. Dedinčania poslúchli, vzali do rúk vidly a strážili kostol. Keď návštevníci zbadali nahnevaný dav pred kostolom, od prehliadky ustúpili. Pobrali sa do Levíc.
Spolok piatich
V Leviciach vyhľadali advokáta doktora Steinera. Tomu sa už naozaj predstavili a tak vieme, že to boli Juraj a Marcel Ruhigovci, Róbert Frankl, Štefan Koterec a Ladislav Šarközy. Na tom, že sa dali dokopy, má veľkú zásluhu levický hoteliér. Raz sa mu Šarközy zdôveril, že objavil starú knihu, v ktorej sa píše o poklade a testamente Boryho. V Bratislave vraj objavil starú pani, ktorá bola dedičkou po Boryovcoch. Keďže bola chudobná ako kostolná myš, dedičstva, a aj toho ukrytého pod zemou, sa v prospech Šarközy za neveľkú sumu zriekla. Sám však nemal financie na jeho objav. No a hoteliér poradil bratislavských mecenášov.
Sme znova v Leviciach v kancelárii doktora Steinera. Naši piati ho žiadajú o pomoc pri hľadaní pokladu. Nevyhnal ich, nechceli to zadarmo. Posiela koncipienta na četnícku stanicu, aby poskytla ochranu pri hľadaní a odvoze pokladu. Nazad, do Brhloviec, už odchádzajú siedmi. So strážmajstrom a mestským policajtom. Ale ani tých ľudia strážiaci kostol vidlami, do kostola nepustili. A tak sa obrátili so žiadosťou o povolenie na farára Váradiho v Žemberovciach. Dostali ho. Je večer desať hodín, pán farár presviedča svoje ovečky. V noci potom pátrači vstupujú do kostola a otvárajú vchod do krypty.
Virguľa ožila pred oltárom
Kladivá oťukávajú podzemné múry v krypte. Na jednom mieste naozaj počuť iný – dutý zvuk. Netrpezlivo uvoľňujú a vyberajú tehly. Lampáše osvetľujú ďalší priestor. Namiesto pokladu je v ňom rakva niektorého z Körmöndyovcov. Žemberovský pán farár nesúhlasí s ďalším búraním krypty. Preto odchádzajú pokúšať šťastie do kaštieľa. Aj tam sa k nim obrátili chrbtom.
Na ďalší deň pokračujú, bezvýsledne. Ruhigovi začínajú pochybovať o pravosti plánov a testamentu. Upozorňujú Šarközyho, že ak rýchlo neprídu žiadúce výsledky, nechajú ich posúdiť odborníkom. Šarközy sa zaprisahal. Zlato tu musí byť. Ak farár zakázal pátrať v krypte, treba v okolí kaštieľa objaviť tajný vchod, z ktorého je takisto prístup k pokladu.
Znie to neuveriteľne, no jeho spoločníkov mamona opantala natoľko, že štvrtého júla skutočne najali štyroch robotníkov a nechali ich kopať v okolí kaštieľa a potom v záhrade. Denný zárobok kopáča bol pätnásť korún. A ako sa píše v kronike, kopáči skutočne objavili pri kaštieli priestor v podzemí. Nedočkavý Ruhig do jamy skočil. Keď ho vytiahli, „ľudským zlatom umazaný bol“, bola to totiž žumpa. V záhrade medzi kaštieľom a kostolom bola samá jama, no výsledok nikde. Netrpezlivo teda priberali na kopanie ďalších ľudí. V konečnej fáze sa v zemi rýpali pätnásti. Ich práca vyvolávala zvedavosť v širokom okolí. Diváci prichádzali z okolia na vozoch a tí majetnejší, z Levíc, aj autami. Domáci neboli o nič lepší. Kronikár napísal: „nie jeden chlap zahodil na poli kosu, žena doma varechu, len aby videli poklad“.
Šiesteho júla dostali pátrači znova povolenie vstúpiť do krypty. Výsledok ich námahy bol opäť zbytočný. Znervózneli, ich výpady voči Šarközymu boli čoraz častejšie a ostrejšie. Vtedy sa prejavil ako majster, namiesto obrany prešiel do útoku. S chladnou hlavou vyhlásil, že úspech neprišiel preto, lebo od neho nekúpili celý plán. Jeho hlavnú časť ešte má. Potenciálni majitelia zlata s odkúpením nových dokumentov od Šarközyho súhlasili. Dali si iba podmienku, že sa písomne vzdá nároku na podiel z nájdeného zlata. Po predstieranom zdráhaní nakoniec súhlasil, vyplatili mu ďalších sedemtisíc. Zobral ich a elegantne sa vzdialil do levického hotela Denk a odtiaľ zdúchol do neznáma.
Nádej ešte nezomrela, Bratislavčania najali dvoch prútikárov, prišli až z Viedne. S prútikmi pochodili okolie kaštieľa a kostola, aj vnútrajšok budov. V kostole pred hlavným oltárom sa ich prútiky skrútili. Brhlovčania však už kopať v kostole nedovolili. Veď všetko navôkol aj tak pripomínalo zákopy z bojiska.
Hľadanie zlata v Brhlovciach skončilo fiaskom
Po pätnástich dňoch pátranie zastavili, stálo obrovské peniaze. Škoda vznikla aj na kostole. Pôvodne mal murovanú vežu s tromi zvonmi. Kopáčske práce spôsobili, že jej statika bola narušená a preto vežu museli odstrániť. Miesto nej bola vedľa kostola postavená drevená zvonica, ktorá stojí dodnes. A Šarközy? Dostal sa pred súd. Vysvitlo, že kedysi ako maliar pracoval pri oprave kaštieľa. Vtedy si zadovážil rôzne údaje o kaštieli a kostole. Stačilo vymyslieť príbeh o truhliciach plných zlata, dať ho spolu s nákresmi kaštieľa a kostola na pergamenový papier a prejsť po ňom teplou žehličkou. Listy papiera zožltli, dostali správnu patinu historického dokumentu a pôsobili dôveryhodne. Našiel dôverčivým majetných ľudí, a pomocou sfalšovaných dokumentov ich presvedčil, že sa nemajetná pozostalá po Boryovcoch vzdala zlata v jeho prospech. Zlatokopi mu skočili na lep. V kronike sa nepíše o tom, či a ako bol podvodník Šarközy potrestaný.
Slávny Harry Jelínek a Šarközy boli na svoju dobu legendárnymi podvodníkmi. Ibaže v porovnaní s aktérmi dnešných daňových podvodov, zoči-voči prípadom tunelovania, korupcie, ekonomických machinácií a káuz ktoré charakterizujú súčasnosť, boli iba obyčajnými učňami. A je ešte jeden podstatný rozdiel, zatiaľ čo podvody Jelínka a Šarközyho boli svojim spôsobom vtipné a dali sa o nich natočiť veselohry, s aktérmi dnešných podvodov sú často spojené drámy.
Poklady v Brhlovciach
Truhlice plné zlata pod kostolom skryté nie sú, no zato tento malý kostolík skrýva iné poklady, umelecké. Súbor malieb Antona Schmidta zo 60. rokov 18. storočia patrí k tomu najlepšiemu, čo je dnes z jeho diela známe. Donedávna boli obrazy v dezolátnom stave a vyžadovali si promptnú záchranu. Reštaurátorský ateliér v Bratislave časť prác vykonal, na záchranu nástenných malieb na klenbách chýbajú peniaze. Chválihodnou je snaha občianskeho združenia Nostra heredita (Naše dedičstvo), ktoré sa snaží o záchranu kostolíka a cenných obrazov v ňom.
Bolo by nosením dreva do lesa písať o tom, že sa Brhlovce stali známymi domácim aj zahraničným turistom vďaka na Slovensku ojedinelému typu tzv. skalných obydlí, vysekaných v mäkkej tufovej hornine. Ich súbor v uliciach Šurda a Dolina vyhlásila v roku 1983 vláda SSR za pamiatkovú rezerváciu. Hoci je oficiálne kamenná ulica iba jedna, kus brhlovského tufového kameňa sa nájde v každom dome dediny.
Ak sa do Brhloviec dostanete vedzte, že zaujímavou nie je len pamiatková rezervácia ľudovej architektúry, expozícia Tekovského múzea - Skalné obydlia v uličke „Šurda“. Tých obytných a hospodárskych priestorov vytesaných do tufu je v Brhlovciach viacero. Môžete ich uvidieť z cesty, pri prechádzke obcou.
Za dúpäncami, podzemnými úkrytmi vytesanými do tufu, v ktorých sa Brhlovčania ukrývali pred Turkami, sa musíte vybrať za dedinu. Kde ich treba hľadať? Viac sa o nich dočítate v mojom blogu o dúpäncoch "Turci idúúú 3/3":
Tak ako povedal spisovateľ Čapek: „Dejiny nie sú len dejinami pokroku, veľkých činov a veľkých ľudí, ale tiež ľudskej hlúposti“. Príbeh z dejín o hľadaní zlata v Brhlovciach, na základe sfalšovaných dokumentov, patrí medzi také. Keď sa do Brhloviec, neveľkej obce neďaleko Levíc dostanete a budete obdivovať skalné obydlia či úkryty pred Turkami, spomeňte si naň.
