V sérii mojich blogov vás presvedčím, že cesta na Pobaltie, ktoré máme "za rohom", nesklame ani namaškrtených cestovateľských dobrodruhov.
Skôr, ako sa vydáme spoznávať Starú Rigu, niečo z nedávnej histórie Pobaltia.
„Nežnú revolúciu“ so štrngajúcimi kľúčmi si pamätáme ešte mnohí, no počuli ste už niekedy o „Spievajúcej revolúcii“? Poďte s nami k našim pobaltským bratom v EÚ, tí si slobodu vyspievali.
Spievajúcou revolúciou sa označuje postupný nenásilný politický prevrat v Estónsku, Lotyšsku a Litve v rokoch 1988-1990, ktorý viedol k obnoveniu suverenity týchto troch štátov po období sovietskej okupácie. Politický prevrat začal skutočne originálne, demonštráciou spevom. Na tallinskom festivale v dňoch 10.-11. júna 1988 až 300-tisíc návštevníkov festivalu spievalo dovtedy zakázané vlastenecké piesne, čo spustilo na Pobaltí revolučný proces. Spoločným prejavom vyjadrenia nevôle voči sovietskej nadvláde bolo aj vytvorenie takmer 600 km dlhej živej reťaze v auguste 1989, vytvorenej dvoma miliónmi ľudí, ktorí spojili svoje ruky od Tallinu, cez Rigu, až do Vilniusu. Presne pred tridsiatimi rokmi dali tak symbolicky najavo svoju túžbu po nezávislosti, ktorú konečne dosiahli po rozpade Sovietskeho zväzu v roku 1991. Estónsko, Lotyšsko a Litva sú bližšie k západu a k nám od roku 2004, kedy sa stali členskými krajinami NATO a Európskej únie.
Naša štvorčlenná rodinná expedícia precestovala počas 18 dní Pobaltie autom. Prenajali sme si ho po prílete do Rigy a tam sme ho po viac ako dvetisíc kilometrovom okruhu troma krajinami aj vrátili. Hlavnú trasu, ktorú sme prešli, vidíte na mapke.
Zážitky budem opisovať chronologicky, no hneď v úvode stručne zhrniem pocity, s ktorými sme sa vrátili domov.
Na ceste sme „povyrástli“. Uvedomili sme si, že Slovensko nie je čo do ľudnatosti, až taká malá krajina. V nenápadnom, no sviežo zelenom a udivujúco čistom kúte Európy sú hneď tri krajiny, počet obyvateľov ktorých ani v súčte nedosahuje počet obyvateľov Slovenska.
Hoci Litva, Lotyšsko a Estónsko je "čoby kameňom dohodiť", pred cestou nám tieto krajiny splývali do jedného zahmleného celku. Príjemne nás prekvapili, majú čo ponúknuť. Pred cestou sme žili v tom, že krajiny sú si veľmi podobné. Nie je tomu tak, poľahky nás presvedčili a presvedčia aj vás, že každá z nich je jedinečná a neopakovateľná. A vo všetkých troch pocítite určitú špecifickú atmosféru, vďaka ktorej poznáte, že nie ste na západe, ani v Rusku, ale niekde úplne inde, kde ste doteraz neboli.
Viete si predstaviť milióny ľudových pesničiek, s ktorými sa môžete na Pobaltí stretnúť? Nepreháňam. Verte mi, nikde v Európe sa na takom malom kúsku zeme s tak pestrou zmesou rôznych kultúr a s toľkým folklórom, nestretnete. Ak niekde platí, že "Zem spieva", tak práve tu. Keď k tomu všetkému pripočítate prekrásny rozsiahly priestor s malou hustotou osídlenia, placatú sýtozelenú krajinu plnú lesov a jazier, úplne odlišnú od našich čoraz vyschnutejších polí a pahorkov, tri hlavné mestá s úplne rozdielnymi troma tvárami, zaujímavé architektonické pamiatky zo stredoveku, živý mix elegantných obchodov, galérií, reštaurácií a štýlových kaviarní, priateľských ľudí vždy ochotných podať pomocnú ruku, tak máte pádny dôvod spoznať Pobaltie bližšie.
Nazrite s nami do života trojlístka post-sovietskych krajín, ktoré obmýva Baltské more, definuje silná túžba po nezávislosti i výborná miestna kuchyňa. Začíname Lotyšskom a Rigou, kam sme prileteli spoločnosťou AirBaltic z Viedne.
Riga - pohľad do histórie. Keď sa chceme dozvedieť niečo o vzniku Rigy, musíme otočiť koleso dejín o viac ako 8 storočí dozadu. Územie súčasného Lotyšska bolo obývané etnickými skupinami Baltov, ktoré nesformovali tradičný stredoveký feudálny štát, ako tomu bolo v našich končinách, ale až do prelomu 12. a 13. storočia žili v samostatných kmeňových zväzoch. Najvýznamnejšími boli Kurši, Livovia, Latgali, Seli a Zemgali. Hlavne život Kuršov v 12. a 13. storočí bol plný vpádov na cudzie územia, plienenia a lúpenia.
V tomto období začali na územie dnešného Pobaltia prenikať križiaci, ktorí pochádzali zo stredoeurópskych a škandinávskych kráľovstiev a kniežatstiev. Nešlo tu iba o kresťanizáciu miestneho pohanského obyvateľstva, za ideologickým cieľom sa skrýval aj pragmatický cieľ, tým bolo mocenské ovládnutie týchto území, koristníctvo. Väčšina našich vedomostí o činnosti kresťanských misionárov na Pobaltí na konci 12. a v priebehu 13. storočia pochádza z dvoch súdobých kroník. Prvou z nich je Kronika Henricha Livónskeho, ktorý bol očitým svedkom udalostí, ktoré popísal v roku 1229. Historické zápisy pokračujú Livónskou rýmovanou kronikou, napísanou v rokoch 1290-97. O čom písali dejinní súčasníci?
Henrich Livónsky začína svoju kroniku rozprávaním o Meinhardovi, kanonikovi augustiánskeho kláštora v Segeburgu v Holštýnsku. Dostali sa mu do uší príbehy, ktoré rozprávali plavci a obchodníci, ktorí sa plavili hlbšie do vnútrozemia po rieke Daugave, aby obchodovali s pohanskými kmeňmi, hlavne s kmeňom Livov a Latgalov. Hoci bol Meinhard už starší muž s úctihodnými šedinami, mal guráž, odvážil sa vydať na cestu do tejto oblasti, aby tam šíril kresťanstvo. Niekoľkých Livov sa mu podarilo s veľkými ťažkosťami obrátiť na vieru a v dedine Uexkull (Ikskila) postaviť drevený kostol. Aby sa dokázal chrániť spolu s málo početným kresťanským táborom pred nepriateľstvom okolo žijúcich pohanských kmeňov, Meinhard priviezol z Nemecka kamenárov, a tí postavili v Uexkull kamenný hrad. Bola to prvá kamenná stavba na území Lotyšska. V roku 1186 bol Meinhard vysvätený za biskupa livónskej diecézy. Postavil ďalší kamenný hrad v neďalekom Holme (Salaspils), ale vďačnosti od pokrstených Livóncov sa nedočkal. Naopak, veľká časť pokrstených sa od viery odvrátila a ďalší pohania sa odmietali pokrstiť.
V roku 1196 znechutený biskup Meinhard zomiera a novým biskupom v Livónskej diecéze sa stáva Berthold z Brém. Keď sa pokúšal pokračovať v pokusoch obrátiť Livóncov na vieru, tí zorganizovali sprisahanie, s cieľom biskupa zavraždiť. Berthold nebol z tých, ktorí utekajú z bojiska, rozhodol sa podporiť misionárske úsilie vojenskou silou. Tajne odplával do Saska a do Livónska sa vrátil s nemeckými križiakmi. Dňa 24. júla 1198 došlo na území dnešnej Rigy v histórii k prvej bitke medzi Livóncami a križiackym vojskom, ktoré im prišlo nanútiť kresťanstvo. Boja sa zúčastnil na koni aj sám biskup. Kôň sa mu však splašil, tryskom sa dostal aj s Bertholdom na chrbte medzi ustupujúcich Livóncov. Tí biskupa prebodli kopijou a od zlosti roztrhali na kusy. Biskup Berthold tak bol jednou z mála obetí víťaznej bitky. Križiaci, ako odvetu za smrť Bertholda, zničili Livóncom polia a podpálili dediny. Vydesení Livónci sa zmenili na kajúcnikov a húfne sa hlásili ku kresťanstvu. Keď v prvých dňoch bolo pokrstených okolo 200 Livóncov, s presvedčením, že križiacka výprava sa skončila s úspechom, križiacke vojsko odplávalo domov. No len čo ich lode zmizli na obzore, Livónci vykonali rituálnu očistu a krstu sa zbavili. Kňazov, ktorí v Livónsku zostali, prenasledovali ako lovnú zver. Zdalo sa, že misionárskej činnosti v Lotyšsku je koniec.
Po Bertholdovi si sadol do biskupského kresla jeho synovec, Albert z Buxhovedenu z Dolného Saska. Nechcel skončiť ako strýko Berthold a tak do svojej diecézy dorazil na 23 lodiach s 500 križiakmi. Križiaci boli prijatí do služby na dobu 2 rokov, dotiahol ich sem sľub odpustenia hriechov (odpustkov) za vraždenie, ktorého sa dopustili na predchádzajúcich výpravách. Albert si rýchlo uvedomil, že sídlo jeho diecézy na hrade v Uexkull je príliš ďaleko od pobrežia proti prúdu rieky Daugavy a nemá dobrú strategickú polohu. Preto založil ďalší hrad na mieste malej rybárskej osady, kde sa Daugava vlieva do mora. Tak sa v roku 1201 začali písať dejiny mesta Riga.
Ja vám ponúkam estónsku legendu, podľa nej Riga vznikla úplne inak. Kedysi v dávnych dobách, keď Riga ešte vôbec nebola a cez Daugavu neviedli mosty, obrovský muž - Veľký Kristaps – prenášal na pleciach cez rieku ľudí na mieste, kde sa mesto teraz nachádza. Na pravom brehu Daugavy si postavil dom. Jednu noc ho zobudil plač, počul na ľavom brehu plačúce bábätko. Kristaps sa vybral za opusteným dieťaťom a chcel ho preniesť cez rieku. Uprostred rieky však dieťa oťaželo. Bolo také ťažké, že ho mocný Kristaps sotva-sotva odniesol na pravý breh a položil do postele vedľa seba. Ráno, keď sa zobudil, na mieste, kde predtým ležalo dieťa, bola veľká debna so zlatom. Tento poklad Kristaps ukrýval až do svojej smrti, a keď zomrel, z pokladu sa vybudovalo mesto. Prvé domy v Rige boli postavené tam, kde stával dom „Big Kristapsa“.
Ale vydajme sa na prechádzku, čakajú nás krásy najväčšieho mesta Pobaltia. Riga, so svojimi 650 tisíc obyvateľmi je srdcom Lotyšska, ktoré má necelé 2 milióny obyvateľov a plochu o 32% väčšiu, ako Slovensko. Skúste si to predstaviť, zatiaľ čo na Slovensku žije na štvorcovom kilometri 111 obyvateľov, v Lotyšsku je ich iba 31.
Vzhľadom na výbornú polohu hotela Liberty v ktorom sme ubytovaní, prehliadku Starej Rigy nezačíname tak ako väčšina turistov, na Radničnom námestí (Rátslaukumus), ale od Promenádneho parku Esplanáde a na Bulváre slobody. Táto časť mesta bola až do 18. storočia piesočnou dunou, ktorá tvorila vrch Kubes. (Vrch a vrch je rozdiel, v Pobaltí, rovinatom ako placka je vrchom všetko, čo prevyšuje okolie o 30 metrov.) Kubes bol vŕšok, na ktorom prebiehal v histórii prvý boj medzi križiakmi a pohanskými Lívmi, miesto, na ktorom v roku 1198 zahynul v boji nemecký arcibiskup Berthold. Keď sa v roku 1901 konala v Rige veľká priemyselná výstava bolo rozhodnuté, že sa na tomto mieste vybuduje mestský park.
Prehliadku začíname v pravoslávnom ortodoxnom Chráme Narodenia Krista, ktorý je dominantou parku.
Po Bulváre slobody sa vydávame smerom k mostu cez Rižský kanál. Ešte skôr sa však zastavujeme pri 51 metrov vysokom Pamätníku Slobody, stojacom uprostred bulváru. Bol postavený v 30 rokoch minulého storočia, na oslavu slobodného a nezávislého lotyšského národa, z celonárodnej zbierky „Pre vlasť a slobodu“. Postavili ho symbolicky na mieste, na ktorom bol v 1910 roku odhalený pomník ruského imperátora Petra I. Veľkého, na počesť 200 výročia pripojenia Rigy k Rusku. Jedna symbolika vystriedala druhú. Príbeh má aj pokračovanie. Loď odvážajúca odstránený pomník Petra I. do Petrohradu stroskotala a pomník sa doteraz nepodarilo nájsť.
Aby pomník unikol v dobách začlenenia Lotyšska medzi krajiny Sovietskeho zväzu zničeniu, bolo treba zmeniť symboliku. V novom sovietskom podaní, Milda predstavovala ruskú „osloboditeľku“ a v rukách nedržala lotyšské zeme, ale tri „oslobodené“ Pobaltské republiky: Lotyšsko, Litvu a Estónsko. A v Moskve boli spokojní. Výťahom v pomníku sa môžete dostať k päte bronzovej Mildy a okienkom sa rozhliadnuť z výšky po okolí.
Prichádzame k Rižskému kanálu, obteká centrum Starého mesta. Pôvodne to bola vodná priekopa, ktorá od 13. storočia chránila prístup k hradbám.
Z mosta sa na ľavej strane otvára pekný pohľad na veľkolepú budovu Lotyšskej národnej opery. Bola postavená ako divadlo v rokoch 1856-63 na mieste zrušenej bašty mestského opevnenia. Po požiari v 1882 roku bolo divadlo prestavané do dnešnej podoby.
Za Prašnou vežou prichádzame k Powder Tower - malému kúsku tehlovej steny so štvorcovou baštou Rámersa, to je všetko, čo zostalo z mestských hradieb, pochádzajúcich z 13. storočia. Rámers bol bohatý mešťan, ktorý v 13. storočí prispel značnou sumou k budovaniu mestského opevnenia.
Oproti hradbám sú po Vežovej ulici (Torna iela) roztiahnuté kasárne sv. Jakuba, postavené v roku 1695 pre potreby švédskych vojakov. Keď v roku 1710 vojsko Petra I. Veľkého dobylo Rigu, kasárne boli prestavané do dnešnej podoby. Ide o najdlhšiu stavbu v celej Starej Rige, dĺžka kasární je 237 metrov.
Švédska brána je najmladšou bránou v hradbách Rigy a je s ňou spojená jedna romantická legenda. Rižankám bolo zakázané stretávať sa so švédskymi vojakmi z kasární, ale jedna z nich si medzi nimi napriek tomu našla nápadníka, s ktorým sa pri bráne niekoľko mesiacov tajne schádzala. Zatiaľ čo on bral rande s krásavicou športovo, ona bola zaľúbená natoľko, že vojakovi navrhla svadbu. S tým však on nepočítal a rozmýšľal, čo urobiť, aby sa svadbe vyhol. A vymyslel. Keď dievčina prišla na stretnutie, vojaka nikde. Namiesto milenca, zachmúrení strážcovia poriadku stoja. V tej dobe bola zakázaná láska proti vôli rodičov ťažkým hriechom. A tak nahnevaní strážcovia nebohú dievku chytili a zamurovali pri prechode cez bránu. Pokiaľ sem o polnoci prídete, budete počuť jej šepot ako hovorí: „a stále ho milujem“. To však započujete iba v prípade, pokiaľ budete sami silno zamilovaní. Po jej vyznaní lásky vraj nasleduje chichot vojaka. Zlé jazyky hovoria, že sa to nechichoce vojak, ale že sem chichot dolieha z neďalekého Churchill Clubu. Ja som sem o polnoci neprišiel a tak pravdivosť legendy potvrdiť neviem. Poučenie dievčatám: „nenavrhujte vojakovi svadbu ak nechcete, aby vás zamurovali“.
Ten domček je katovňa, býval tu mestský kat. O malom okienku na domčeku sa rozpráva, že keď na ňom ráno našiel kat čiernu rukavicu, znamenalo to, že si musí nabrúsiť sekeru, v ten deň bude popravovať. Keď tam rukavica nebola, mal smolu, musel vytiahnuť metlu a zametať ulice, aj to patrilo k jeho povinnostiam.
Pokračujeme Pivovarskou ulicou (Aldaru iela), na ktorej sa nachádzal pivovar a obchody s pivom.
Neďaleko katedrály stojí v Hradnej ulici (Maza Pils iela) malebné zoskupenie trojice stredovekých domov, nazvaných Traja bratia. Každý z týchto domov bol postavený v inom storočí. Prvý dom sprava s bielym priečelím č. 17. bol postavený v gotickom slohu na konci 15. storočia a je najstarším dochovaným domom v meste. Hovorí sa mu "veľký brat". Všimnite si malé okienka. V tej dobe museli majitelia domov za okná, smerujúce do ulice, platiť „daň za svetlo“. Majiteľ domu s daniarmi „vypiekol“, malé okná, malá daň. Susedný žltý dom s č. 19. pochádza z roku 1646. Brat s č. 21. z roku 1718 je z trojice najmenším a najužším, v tej dobe sa platila daň podľa šírky domu. Dnes je v ňom múzeum architektúry. Zájdite za tento najužší dom a všimnite si schodisko, priliehajúce k domu zboku. Končí meter nad zemou. Vraj tak chcela pani domu. Viete prečo? To aby milenec mohol z neho rýchlejšie vysadnúť na koňa, pri návrate manžela.
Teraz je treba prejsť uličkami na veľkolepé Dómske námestie (Doma lakums), ktoré je srdcom aj dušou Starého mesta. Na priloženej mapke je to bod, označený ako Evangelická katedrála. Nebude problém Dómske námestie nájsť. Na toto námestie vedie 7 ulíc, v Rige sa hovorí, že všetky ulice v Starej Rige vedú na Dómske námestie. Odporúčam však najskôr vychutnať si atmosféru prechádzkou po rozprávkových uličkách, akou je napríklad ulička Rozenina (Rozena iela), má šírku 1,8 metra a je najužšou ulica Starého mesta.
Na ulici Obchodníkov (Tirgonu iela) sa v 13. storočí nachádzali vínne pivnice. Víno bolo v severských krajinách veľmi cenným tovarom, dali sa ním splácať aj dlhy. Tam kde sa napája Rozenina ulička na ulicu Haraburdia (Krämu iela), nájdeme štýlovú stredovekú vináreň „Rozengräls“, na tomto mieste stála vínna pivnica už v roku 1293.
Prichádzame na Dómske námestie. Najvýznamnejšou stavbou na námestí je Rižský dóm, zasvätený Panne Márii (na mape Evangelická katedrála). Je to najvýznamnejšia sakrálna stavba v baltských štátoch. S jeho stavbou sa začalo na príkaz biskupa Alberta v roku 1201 a od počiatku bol koncipovaný ako biskupská katedrála. Hrubá stavba s 2 metre hrubými múrmi zabrala 50 rokov. Potom sa na stavbe pracovalo ešte tak dlho, že sa tu zmiešali tri architektonické štýly: románsky, gotický a barokový. Typickú barokovú strechu získala veža v roku 1766 a od tej doby má stále svoju výšku 96 metrov. K chrámu prilieha kláštorný komplex s Krížovou chodbou. Aj tá pamätá svojho zakladateľa, biskupa Alberta. Dnes sa v nej nachádza dómske lapidárium, kde sú uložené najrôznejšie artefakty, vzťahujúce sa k histórii stavby, ako napríklad pôvodný medený kohút z kostolnej veže z roku 1595. Zatiaľ čo architektonické detaily arkád Krížovej chodby vykazujú jasné znaky románskeho slohu, interiér kostola je už vrcholne gotický, teda až na okenné vitráže z 19. storočia, ktoré zobrazujú slávne výjavy z lotyšskej histórie. V dóme sú pochovaní takmer všetci rižskí arcibiskupi, začínajúc biskupom Albertom, ktorý bol v nedostavanom kostole pochovaný v roku 1226. Najväčšou zaujímavosťou interiéru je obrovský organ, zhotovený v rokoch 1559-1601 a rekonštruovaný v 1884 roku. Je vysoký 25 metrov, má 6 768 píšťal s výškou až 10 metrov. V dobe zhotovenia to bol najväčší hudobný nástroj na svete.
Legenda o kráske a kominárovi - Skôr ako sa dostaneme na našej prechádzke Starou Rigou k Radničnému námestiu, na ulici Kaļķu iela nájdeme dom, ktorý má na vežičke kominára. Je spojený s legendou, hoci sa to vraj aj v skutočnosti presne takto stalo. Aj historici hovoria, že tento príbeh je absolútne pravdivý. Všetko sa odohralo v dome, kde žila rodina hrdinky legendy, na ulici Kaļķu, v samom centre Starej Rigy. Dom v ktorom sa to stalo, stále stojí na tomto mieste alebo nebol, ale v stredoveku mal jeden otec menom Tumshays Alus krásnu dcéru, krásnu Garumzyn. Otec dcéru doslova zbožňoval dcéru, sliedil za ňou, aby sa nezaľúbila do hocikoho a nestratila dievčenskú česť, chcel jej nájsť solídneho manžela. Tumshays strážil svoju dcéru v podkrovnej izbe, takže ju nikto nevidel bez povolenia otca. Stalo sa však, že sa v dome upchal komín a prísny otec bol nútený zavolať kominára. Prišiel mladý pohľadný muž, menom Zilays Dimants. Náhodou sa stretol na schodoch s krásnou Garumzyn a zahoreli k sebe na prvý pohľad veľkou láskou. Milenci sa začali stretávať. Každú noc mladík vyliezol pomocou svojho kominárskeho rebríka do druhého poschodia domu a potom vyššie, do izbičky dievčiny v podkroví, vyliezol na lane, ktoré mu spustila z okna jeho milá. Strávili takto veľa nocí v objatiach. No raz sa stalo, že otca zobudilo mňaukanie mačiek. Pozrel z okna a všetko pochopil. Kominár práve visel pred ním na lane. Vzal nožnice a lano rozstrihol. Kominár spadol z výšky na dlažbu a zabil sa. Nešťastná Garumzyn dlho nerozmýšľala a skočila z okna za svojím Zilaysom. Iba čierne mačky veselo mňaukali, že im vyšiel čierny skutok. Odvtedy vraj každú noc, presne o tretej hodine ráno, kedy zahynuli milenci na tomto mieste, počuť najskôr výkrik mladého muža, potom výkrik dievčaťa a za tým mňaučanie mačiek.
Dostávame sa na Radničné námestie (Rätslaukums), na ktorom sa už od 13. storočia rozkladá tržnica a odohrávajú sa tu všetky dôležite udalosti v živote mesta. Kedysi tu bol aj pranier a verejné popravisko. Na začiatku 2. svetovej vojny po bombardovaní v roku 1941 všetky domy na námestí vyhoreli a po vojne boli nahradené novostavbami. Počas Sovietskeho zväzu sa námestie volalo námestím Lotyšských strelcov a na pamiatku strelcov bola v roku 1970 postavená uprostred námestia ohyzdná budova Múzea strelcov. Obyvatelia ju volali aj "Čierna truhla". Dnes je v nej Múzeum okupácie. Budovu zahaľuje modrá plachta, múzeum je práve v rekonštrukcii. Naproti múzea stojí budova Radnice. Na tomto mieste stála radnica už v 14. storočí. V 1941 však zhorela, jej zvyšky boli odstránené a v roku 2003 bola slávnostne otvorená presná kópia pôvodnej radnice. Pred radnicou stojí 3,5 metra vysoká socha Rolanda. Je o nej prvá písomná zmienka z roku 1474, vtedy bola pôvodná drevená socha vymenená za sochu kamennú. Súčasná socha pochádza z roku 1894, kedy bola umiestnená uprostred námestia na studni s vodou. Lotyši sa pýšia tým, že na tomto mieste bol v 1510 roku postavený prvý vianočný stromček v Európe. Čo pripomína jednak pamätná doska v dlažbe a tiež asi meter vysoký kovový stromček.
Nie je to super nápad? Aj takýmto jednoduchým spôsobom sa vytvára u obyvateľov mesta pocit spolupatričnosti a hrdosti.
Bezpochyby, najkrajšou stavbou na Radničnom námestí je Dom Bratstva čiernohlavých. Píše sa o ňom už v roku 1334 ako o sídle legendárneho Bratstva čiernohlavých, čo bolo spoločenstvo mladých neženatých kupcov, nosiacich čierne klobúky a čierny odev, ako odkaz na svojho patróna Svätého Mórica (latinsky Mauritia), svätca tmavej pleti. Mauritius bol veliteľom legendárnej rímskej tébskej légie v 3. storočí, zloženej z kresťanov. Pred bojom dostali rozkaz obetovať pohanským bohom, ako to bývalo v rímskom vojsku zvykom, čo odmietli. Mauritiusa a jeho 70 vojakov nútili vzdať sa kresťanstva, no tí radšej umreli mučeníckou smrťou.Bratstvo čiernohlavých vzniklo a pôsobilo vedľa už existujúcich obchodných a remeselníckych združení, teda vedľa Veľkej a Malej gildy. Časom sa Dom Bratstva čiernohlavých stal miestom prijímania kráľov a vysokopostavených osôb, miestom bálov, koncertov a iných sviatočných udalostí. Takúto úlohu plní Dom Bratstva čiernohlavých dodnes.
Pripomeniem jednu skutočnú udalosť. Keď obnovené sochy umiestnili na fasádu, noviny Rigy Telegraph, pod záštitou noci, ukradli postavu Jednoty a nahradili ju sochou ich šéfredaktora. Keď ráno obyvatelia mesta objavili čo sa stalo, hodili sochu šéfredaktora novín do Daugavy, vzali redakciu novín Telegraf útokom a našli tam ukradnutú sochu Jednoty. Odvtedy sa medzi obyvateľmi Rigy hovorí – ak si kúpite noviny Telegraf, okradnú vás.
Keď navštívite Rigu a Dom Bratstva čiernohlavých určite potvrdíte, že Riga môže byť hrdá na skvele vykonanú rekonštrukciu tohoto historického objektu. Želanie, ktoré bolo kedysi napísané na bráne Domu Bratstva, sa do bodky splnilo. "Ja man kādreiz sagrūt būs, mani atkal celiet jūs !“ ("Ak jedného dňa padnem, zodvihneš ma!"). Kiež by sme aj my na Slovensku dokázali takto majstrovsky obnoviť naše pamiatky, napríklad Krásnu hôrku či Spišský hrad.
Od Domu Bratstva čiernohlavých sa vydávame ku Kostolu sv. Petra. Z akéhokoľvek miesta v Starej Rige je neprehliadnutelná jeho 123,5 metra vysoká veža. Zatiaľ čo Rižský Dóm Panny Márie bol stavaný z biskupskej iniciatívy ako biskupský kostol, Kostol sv. Petra bol stavený v 13. storočí ako mestský kostol, za peniaze kupcov a mešťanov. Po požiari v roku 1677 a následnej rekonštrukcii kostola bola znížená veža, pôvodne mala až 136 metrov. Kostol bol 29.6.1941, na deň sv. Petra a Pavla bombardovaný a úplne vyhorel. Zničil sa celý interiér a zrútila sa aj veža. Ležal v zrúcaninách a dlho sa riešilo, čo s ním bude. V roku 1966 bola zahájená oprava s cieľom vybudovania koncertnej sály a výhliadkovej veže. Teraz je kostol v rukách lotyšskej evanjelickej cirkvi. Výťah vás môže vyniesť až do výšky 72 metrov na výhliadkovú plošinu. Zhora sa otvára naozaj jedinečný výhľad na mesto, ktorý by si nikto nemal nechať ujsť. Tu každý pochopí, že historickú hodnotu mesta netvoria iba slávne chrámy, ale aj nespočetné množstvo starých farebných domov, ktoré sa dochovali vo väčšine krivolakých uličiek.
Od Kostola sv. Petra pokračujeme po Mäsiarskej ulici (Skärnu iela) k súsošiu Brémskych muzikantov z rozprávky bratov Grimmovcov. Spomínate si na túto rozprávku? Na dvore u sedliaka Georga žili: somár, ktorému už ubúdalo síl, starý pes, ktorý už bol na love k ničomu, mačka, ktorá už nevládala loviť myši, a starý kohút. Sedliakova zlá žena sa ich chcela zbaviť a tak sa zvieratká rozhodli radšej utiecť do Brém. V ich pätách sa vydala aj dcéra, ktorú macocha trápila a nepriala jej mládenca. Zažijú veselé dobrodružstvá. Súsošie, na ktorom osol na chrbte stojí nesie psa, mačku a kohúta, darovali Brémy Rige v 1990 roku, ako symbol priateľstva.
Dvaja dominikánski mnísi sa chceli za života presláviť a po smrti sa stať svätými a tak sa nechali zamurovať do malého priestoru v kostolnej stene. Malým okienkom im ľudia síce podávali jedlo a pitie, ale tento spôsob života mnísi dlho nevydržali a zomreli bez toho, aby sa dočkali od pápeža svätorečenia. Po stáročia sa na nich zabudlo, a až v roku 1848 našli pri rekonštrukcii kostola ich kostry, ktoré boli prenesené na cintorín. Na pamiatku tejto udalosti bolo obnovené zamrežované okno s krížom do ich cely smrti, ktoré tento príbeh dodnes pripomína.
Naša prechádzka pokračuje po ulici Richarda Wágnera (Riharda Vägnera iela) k Múzeu farmácie. Sídli v rokokovo upravených domoch č. 13. a 15., ktoré sú zaujímavou architektonickou pamiatkou. Okrem expozície farmácie, rozhodne odporúčam zoznámiť sa tu s históriou Rižského Čierneho balzamu. Tento horký bylinkový likér je gurmánskou špecialitou, po ktorej je v Rige veľký dopyt. Medzi ostatnými alkoholmi ho ľahko spoznáme podľa špeciálnych porcelánových fliaš. Po prvýkrát vyrobil „Balzam Kunce“ v roku 1752 rižský lekárnik Abrahám Kunce, a keď sa vďaka nemu v roku 1789 uzdravila ruská imperátorka Katarína Veľká, začal po ňom obrovský dopyt. Balzam si obľúbil aj Johan Goethe, volal ho „elixír mladosti“. Len do Ruska sa ho koncom 18. storočia exportovalo okolo 300 tisíc fliaš ročne. Aby mal balzam správnu chuť, je treba v balzame zamiešať 24 rôznych byliniek (pôvodne ich bolo až 32, ale 8 sa z pôvodných receptov nedá identifikovať). Jeho tajomstvo je pochopiteľne skryté v tajných receptúrach a výrobných procesoch. Rodina Kunce vyrábala Balzam Kunce až do roku 1940, kedy utiekli aj s celou technológiou do zahraničia. Pôvodný recept sa stratil a tak sa od roku 1960 vyrába Rižský Čierny balzam, na základe zistených neúplných informácií, v pôvodnom závode. O tom všetkom sa dozviete v Múzeu Farmácie, pretože prapôvodne bol balzam nielen alkoholickým suvenírom, bol liekom a bolo ho dostať iba na špeciálny lekársky predpis.
Náš dvojdňový prechádzkový okruh po Starej Rige končí pri vyústení Bulváru Slobody do okružného bulváru Zigfrida Annas Meierovica bulvaris, kde stojí náš hotely Liberty. Priamo „pod nosom“ máme dve zaujímavosti.
Žiadny návštevník Rigy ktorý sa tu ocitne nemôže prehliadnuť krásne štýlové stĺpové hodiny LAIMA v štýle art deco. Tieto hodiny sú ďalším symbolom mesta a inštalované boli na tomto mieste už v roku 1924, aby robotníci neprichádzali neskoro do práce. Čokoláda Laima je jeden z najžiadanejších rižských suvenírov, hneď po jantáry. Hodiny s reklamou na túto vynikajúcu rižskú čokoládu Laima prežili 2. svetovú vojnu, ale v roku 1960 bola reklama na čokoládu zmenená na slovo „Mir“. Do pôvodného stavu, v ktorom sú teraz, sa hodiny dostali v roku 2001. Dnes je to obľúbené miesto stretávania sa ľudí v Rige, stačí povedať „stretneme sa pri hodinách“ a každý hneď vie, kde.
Ďalšie naše kroky smerujú do secesnej štvrti
Secesia v Rige - Na začiatku 20. storočia, lotyšskí a ruskí architekti, hlavne Michael Einsenstein, vytvorili v eufórii národného romantizmu celé ulice výstavných domov. Z Rigy sa tak stalo krásne a tak trochu tajomné mesto. Keď so povie secesia, istotne si iba málokto spomenie na Rigu. S týmto hravým architektonickým štýlom na rozhraní 19. a 20. storočia väčšina ľudí spája Brusel, Viedeň, alebo Prahu. Riga je novoobjaveným secesným drahokamom, ktorý prichádzajú obdivovať turisti z celého sveta. Riga je jedným z najkrajších secesných miest, celkom 40% zástavby mesta, čo predstavuje okolo osemsto secesných stavieb, radí Rigu dokonca na prvé miesto v Európe. Secesia sa prejavuje predovšetkým vo výzdobe priečelí domov, od dekoratívnosti, až po prvky národného romantizmu, s motívmi lotyšského ľudového umenia. Jednou z najkrajších secesných ulíc je Albertova ulica, so svojim neopakovateľným súborom secesných stavieb. Autorom stavieb na tejto a priľahlých okolitých uliciach je v hlavne staviteľ Michael Eisenstein, baltský nemec, pochádzajúci z Petrohradu. Do Rigy pricestoval v roku 1893, vo svojich 20-tych rokoch a hneď sa pustil do práce. Do roku 1914 v Rige postavil 53 domov, ktoré sú právom radené k tomu najlepšiemu, čo secesia môže ponúknuť. Jeho stavby sa vyznačujú veľkou dekoratívnosťou a hravosťou, často používa k výzdobe fasád farebné, hlavne modré a červené obkladačky. Keďže bol Eisenstein veľkým milovníkom opery, ženské maskaróny na jeho fasádach vraj spodobňujú operné divy vtedajšej doby, ktoré vystupovali v rižskej opere. Pripomeniem, že Michaelovi Eisensteinovi sa v Rige v roku 1898 narodil syn Sergej, ktorý sa stal slávnym filmovým režisérom a tvorcom filmu "Krížnik Potemkin".
Niekoľko fotiek romantických secesných budov.
O histórii sa najviac dozviete v múzeu dekoratívneho umenia Riga Art Novue Centre na rohu Albertovej a Streleckej ulice, ktoré sa nachádza v byte, kde do roku 1907 žil a pracoval ďalší významný architekt, Konstantin Pēkšēns. Múzeum bolo otvorené v roku 2009 a na originálnom vybavení sa snaží demonštrovať životný štýl a bytovú kultúru práve na začiatku 20. storočia, pričom sa nezabudlo ani na obnovu pôvodnej maľby.
Riga je čarovné historické mesto s turbulentnou históriou, neprehliadnuteľnou architektúrou a jedinečnou atmosférou. Riga má nielen telo vytvorené gotickými vežami, secesnými skvostami a rôznofarebnými domčekmi v krivolakých uličkách, Riga má aj dušu, odohráva sa v nej chémia, ktorá na vás pôsobí, ktorá vás očaruje. To všetko som sa snažil zachytiť fotoaparátom. Ak sa mi to podarilo, ak ste začali uvažovať o tom, že sa do Rigy raz pozriete, dosiahol som cieľ.
V autopožičovni sme prevzali na 16 dní Škodu Octaviu. Ako prvé, odskočíme si na nej na breh Rižského zálivu pozrieť od Rigy 35 km vzdialený rezort Jūrmala s bielimi plážami a potom už vyrazíme so zastávkou v Sigulde (vstupnej bráne do národného parku Gauja s hradom Turaida) do estónskeho Tallinu. Na Tallin sa špeciálne tešíme. Zažijeme tam jedinečný estónsky festival spevu a tanca, ktorý sa dá svojim rozsahom v Európe ťažko s niečím zrovnať.
