V predošlom blogu sme sa lúčili kúpaním sa v podzemnom jazere (cenote) s kedysi veľkým mayským mestom - Cobou. Popri cenote a krokodílovi, najväčším zážitkom bolo vyštveranie sa na najvyššiu pyramídu Yucatánu, 42 metrov vysokú Nohoch-Mul. V Chichén-Itzá výstup na pyramídu nehrozí, po rekonštrukcii sa už na Kukulkánovu pyramídu nesmie.
CHICHÉN-ITZÁ
Priznám sa, na slávnu mayskú „trosku“ Chichén-Itzá, hoci bola zaradená medzi sedem novodobých divov sveta, teším sa najmenej zo všetkých piatich stredovekých mayských pamiatok v našom programe. Nemám slávne trosky rád, sú opozerané tak, ako vzácne koberce po ktorých šľapú davy ľudí. Platí pravidlo, ten kto priletel do letoviska Cancún, chce uvidieť Chichén-Itzú a potom hovorí, že pozná Mexiko. Chichén-Itzá je najvyhľadávanejšia archeologická lokalita Mexika, každoročne ju navštívi asi 1,4 milióna ľudí. Z Cancúnu je to sem iba niečo cez 100 km. Živo si viem predstaviť, čo nás čaká vo vnútri, prekrikujúci sa turisti a dotieraví predajcovia suvenírov. No čo už, jeden zo siedmich divov sveta treba vidieť. So vstupenkou dostávame na ruku žltý pásik s dátumom, to aby sme sem neprišli nebodaj aj zajtra. Hor sa do mayského sveta!
Pyramídový komplex Chichén-Itzá začal budovať mayský kmeň Itzá v polovicii 6. storočia. Dovtedy obývali územie o niečo južnejšie, žili na území Hondurasu, Belize a Guatemaly, na juhu Mexika. A práve okolo roku 600 sa presídlili na sever a usadili sa na Yucatánskom polostrove. Prečo k sťahovaniu Mayov došlo, dodnes nevieme. Za nimi sem na konci 10. storočia napochodovali bojovní a múdri Toltékovia, obsadili mesto a dali mu konečnú podobu. Toltékov sem priviedol zvrhnutý toltécky kráľ Tiópiltzin. Itzovia ho prekrstili na Quetzalcoata - Kukulkána, čiže Opereného hada a urobili z neho boha Slnka a nebies. Kukulkán bol patrónom vedomosti, vzdelania a umení, bol akýmsi kultúrnym hrdinom. Teda Chichén-Itzá je u mňa „Kukulkánovo“.
V polovici 11. storočia sa Chichén-Itzá stala hlavným mestom toltéckeho mestského štátu. Mestské štáty na území Yucatánu medzi sebou bojovali. Armáda troch mestských štátov Mayapan, Uxmal a Itzmal v roku 1178 porazila Chichén-Itzú a čiastočne zničila mesto. To na rozdiel od ostatných mayských miest, nikdy nebolo úplne opustené a zabudnuté. Španieli ktorí prišli kolonizovať Centrálnu Ameriku využívali Chichén-Itzú ako jedno zo svojich stredísk. Pri "poľudšťovaní" Mayov, arcibiskup de Landa "úradoval" aj v Chichén- Itzá. Vieme už o ňom, ako dôsledne pálili knihy Mayov a keby v 16. storočí mal k dispozícii buldozér, tak iste zrovná zo zemou aj všetky svätyne pohanov. Našťastie sa tak nestalo.
V roku 1814 mesto navštívili cestovatelia John Stephens a Frederick Catherwood a zhotovili nákresy najvzácnejších stavieb. Od roku 1900 sa výskumu Chichén-Itzá venoval slávny americký archeológ Edward Thompson, prezývali ho aj "Schliemann Centrálnej Ameriky".
Najvýznamnejšou stavbou archeologického parku je Kukulkánova pyramída. Španieli ju nazvali El Castillo (El Castillo sme už mali: označuje zámok, hrad alebo pevnosť). Obdivovaná majestátna deväťstupňová stavba je určite najznámejšou mexickou mayskou pamiatkou. Nechýba hádam na žiadnom prospekte cestovných kancelárií, ktoré vás chcú do Mexika a na Yucatán nalákať. Pri štvorcovej základni s hranou 55 metrov je Kukulkánova pyramída 30 metrov vysoká.
Vo vnútri El Castillo sa skrýva ešte jedna staršia pyramída, pyramída Červeného Jaguára s červeným jaguárím trónom. Túto pyramídu postavili pre svoje božstvo koncom 6. storočia Mayovia. Toltékovia menšiu pyramídu neskôr obostavali a zasvätili svojmu bohovi Kukulkánovi.
Zvláštny pocit, pôsobí na nás mystika prostredia. Ak sa sem do Chichén-Itzá k palácom vybudovaným panovníkmi a veľkňazmi pre uctenie bohov dostali v minulosti ľudia z hlbokej džungle a prihovoril sa im kňaz z Kukulkánovho chrámu na vrchole pyramídy, museli byť poriadne z toľkej veľkoleposti posratí (prepáčte - slušnejší výraz som nenašiel).
„Ťapi-ťapi ťapušky, išli mačky na hrušky,....“ Každý sprievodca turistickej skupiny má zapísané do scenára, že svoju skupinu pred Kukulkánovou pyramídou roztlieska. Aj my podliehame takémuto nutkaniu, funguje to. Skutočne, odraz zvuku od pyramídy je evidentný. Sprievodcovia ťapkajúcim nadšencom tvrdia, že sa ozvenou nevracia zvuk tlieskania, ale zvuk vtáčika Quetzal. Jeho perie používali Mayovia na výzdobu slávnostných odevov svojich kráľov. Mayovia to mali pri stavbe premyslené. Viem si živo predstaviť veľkňaza stojaceho pred svätyňou na vrchole pyramídy, ako sa svojím mohutným hlasom znásobeným ozvenou prihovára bohom, dvíhajúc do neba srdce nejakého obetovaného nebožtíka.
Špička pyramídy bolo u Mayov posvätné miesto. Aj na vrcholku El Castillo je obradná sieň, chrám. Keby sme sa tam dostali, tak uvidíme obetný oltár a Jaguárý trón. Čo robili Indiáni v chrámoch? Najviac chrámov slúžilo na zabíjanie obetí bohom. Obeťami boli zvieratá i ľudia zatratení bohom, napr. vojnoví väzni. No neboli jediní, často sa rituálny odchod z tohoto sveta bral u Indiánov ako česť, najrýchlejší spôsob dostať sa k bohu.
Schody Kukulkánovej pyramídy vedú nahor po všetkých štyroch stranách a sú orientované presne do štyroch svetových strán. Vystúpiť po nich nahor po rekonštrukcii pyramídy však už turista nesmie. Počet všetkých schodov na každom zo schodíšť je 91. Spoločne s tým posledným stupňom pri vstupe do horného Kukulkánovho chrámu, dáva nám to všetkým známe číslo 365 (4 x 91 = 364 + 1 = 365). Na vrcholku pyramídy je umiestnených 52 dosiek, presne toľko, ako týždňov v roku.
Hlavné severné schodisko sa líši od ostatných, má zábradlie, ukončené dole pri zemi haďou hlavou. Táto pyramída bola vybudovaná a osadená do svetových strán tak precízne, že v deň rovnodennosti (21. marca a 23 septembra) vrhá pyramída od zapadajúceho slnka postupujúceho po oblohe tieň na zábradlie takým spôsobom, ako keby had, symbol plodnosti, liezol z horného chrámu dolu na zem, aby ju oplodnil. Divadelné predstavenie trvá 3,5 hodiny a vždy ho sleduje obrovský dav. Nuž iba málo stavieb na svete má dušu. Možnosť preveriť si tento úkaz sme nemali. Slnko síce pripeká parádne, ale do 21. marca je ešte ďaleko.
Archeologický park Chichén-Itzá nie je tak rozsiahly, ako v prípade mesta Coba. Jeho prehliadku začíname na juhu areálu. Zaujímavou stavbou je Observatórium, inak tiež El Caracol, čiže Slimák. Nazvali ho tak Španieli kvôli špirálovitému tvaru vnútorného schodiska, je ako ulita slimáka. Zostáva nezodpovedanou otázkou, či ide naozaj o mayské observatórium, o miesto, odkiaľ Mayovia pozorovali hviezdnu oblohu, tento názor prevláda.
O ohromných astronomických znalostiach starých Mayov nemôže byť pochýb. Prišli k svojim znalostiam vlastnou usilovnosťou? Alebo im ktosi napovedal? Kto vie, možno práve z tejto kupoly určovali mayskí kňazi podľa postavenia hviezd a planét začiatky konania osláv a rituálov, alebo vhodný čas na sejbu a začiatok zberu kukurice. Človeku je smutno pri predstave, ako bieli dobyvatelia z Európy likvidujú mayské knihy, aj tie s vedeckými a astronomickými poznatkami nebývalej hodnoty s tvrdením, že ide o knihy rúhačské.
Ak naozaj Mayovia tento komplex používali ako observatórium, ide o najstaršiu hvezdáreň na svete. Aj táto stavba pochádza z obdobia spolužitia Mayov s Toltékmi, Mayovia samotní kruhové stavby nestavali.
Veľkolepou stavbou je ihrisko pre hru pelota, rituálnu mayskú hru na uctenie Slnka. Toto ihrisko bolo v mayskom svete asi ihriskom "olympijským", má vo svete Indiánov najväčšiu plochu, pri dĺžke 160 metrov zaberá plochu 7 000 štvorcových metrov. Zvislé bočné steny sú 8,5 m vysoké. Úlohou hráčov bolo prehodiť 4 kg vážiacu kaučukovú loptu cez otvor v kamennom kruhu bez pomoci rúk a nôh. Kruh do ktorého bolo treba trafiť je tu umiestnený poriadne vysoko, až 7,25 m nad zemou. Priemer kruhu je o hodne menší ako ten, ktorý sme videli včera v Cobe.
Hru hralo na každej strane sedem hráčov. Sprievodca skupiny ku ktorej sme sa prilepili pri prehliadke tvrdil, že sa o hráčov starali počas tréningového obdobia tak, ako dnes o rockové hviezdy. Boli to všetko muži z vyšších spoločenských kruhov. Lopta symbolizovala Slnko. Prehodenie lopty cez kruh znamenalo prekonanie temnoty. Hráči museli udržovať loptu v neustálom pohybe, pretože hra svetla a tieňov sa nikdy nezastaví. K tomu účelu mohli použiť iba lakte, kolená a bedrá. Hra musela mať vždy svojho víťaza, pretože svetlo nad tmou vždy zvíťazí. Samotná hra bol vlastne náboženský obrad, končiaci obetovaním. Dodnes nie je známe, či boli popravení víťazi, alebo porazení. Náš sprievodca tvrdil, že zvíťazili obaja, víťazi i porazení. Víťazi preto, lebo si privlastnili majetky porazených a porazení, lebo boli obeťou pre bohov. A byť bližšie, k bohom, bola pre Mayov najväčšia česť. Tejto verzii som náchylný veriť.
Určite najtajomnejším miestom z celého Chichen-Itza je posvätná studňa - cenote. Studňa ku ktorej práve smerujú naše kroky dala dokonca meno celému komplexu pyramíd a palácov, pretože Chichén-Itzá sa prekladá ako „v ústach studne Itzá“. Od Chrámu Jaguárov sem vedie cesta, po ktorej sa tiahla v dobe sucha procesia mayských kňazov a ľudu k Svätej studni, aby tu uzmierila hnev boha dažďa Čaka. Privádzali zo sebou obete, ktoré mali Čaka uzmieriť, mladé dievčatá a chlapcov. Obete sa museli predstaviť Čakovi náležite ozdobené. Preto sa krátko po vyslobodení tejto studne z porastu džungle v 19. storočí rozpútal hon na poklady. Dnes majú ozdobné predmety vytiahnuté zo studne rovnakú archeologickú hodnotu, ako poklad Tutanchamóna. V čom je rozdiel? Faraónovo zlato bolo uložené do hrobu pri múmii za dôstojného ticha. Oproti tomu zlato na dne Svätej studni ležalo pri kostrách mladých ľudí, ktorých najprv mučili. Mučením vyvolávali nárek obetí, tichá smrť sa mohla zdať Čakovi nedôstojná, nepostačujúca na prejavenie jeho milosti. Jedine nárek obetí zaručoval dážď. Pokúsila sa nejaká obeť stiahnuť so sebou kňaza? Medzi veľkým množstvom lebiek detí sa vraj našla iba jediná lebka starého muža, žeby kňaza?
Vo svojej "Správe o záležitostiach na Yucatáne" arcibiskup de Landa s hrôzou popisuje, ako boli do temnej vody v studni hádzané živé deti, muži i ženy. Dlho túto informáciu nikto nebral vážne. Tak ako Schliemann o Tróji, aj Thompson uveril legende. Urobil si potápačský kurz a zorganizoval expedíciu s cieľom preskúmať Svätú studňu Mayov. Pri potápaní do kalnej vody v skafandri sa mu nedarilo, dokonca si pri rýchlom vynorení poškodil sluch. V roku 1904 sa rozhodol použiť menej inteligentný spôsob, vydrancovať dno studne bágrom. Výsledok, nielen v podobe kostier obetí, ale aj vyťažených zlatých ozdôb a predmetov, dostavil sa okamžite. Thompsonovi sa podarilo väčšiu časť cenností tajne vyviezť do Ameriky. Preto si rozhádzal vzťah s vládou Mexika a tá mu vstup do Chichén-Itzá nadobro zakázala.
A nielen sledovala dianie, aj pracovala. Vraj stihla ošetriť medzičasom pľuzgier na nohe nejakej Američanky. Lepšie povedané, podala jej zo svojej príručnej lekárničky náplasť. A potom nech niekto hovorí, že slovenské zdravotníctvo zaostáva za tým americkým.
UXMAL
Večer sa podľa plánu ubytovávame v hotely „Resort Maya“. Tak ako vždy, zobúdzam sa o dve-tri hodiny skôr, ako zvyšok našej "cestovky". Uvarím si kávu, prezerám fotky a ak je možnosť tak ako tu, vyliezam na balkón. Už za ranného šera vidím v opare nad džungľou rysujúci sa vrchol pyramídy. Presne na takúto idylku som pri objednávaní hotela cez internet skočil. Hotel „Resort Maya“ a izba ktorú máme, sú viac ako slušné.
Ráno sa nám zo susedného balkóna prihovorili Česi. Štrnásťčlenná skupina potápačov sa vybrala do Mexika zaplávať si v mori so žralokmi a vychutnať si podzemné rieky, spájajúce cenoty. Sú plní dojmov. Dozvedáme sa, že žraloky pri Tulume iba krúžili okolo nich, väčšiu skupinu potápačov držiacich sa spolu vraj nenapadnú. Ďakujem pekne, až zase taký adrenalín nemusím.
K pyramídam sa z nášho hotela dá dostať chodníkom cez džungľu, trvá to iba 40 minút. My sa rozhodujeme pre auto, chodenia v mayskom areály bude dnes až-až.
Od 6. storočia n.l. začali mayské mestá v nížinách juhu z neznámych príčin rýchlo upadať. Takmer všetky strediská boli opustené a rýchlo sa na ne zabudlo. Ich stopy zmizli v džungli. Iná situácia bola na Yucatáne. Tu došlo v rozmedzí rokov 800-900 n.l. vďaka hospodárskemu rozvoju k nebývalému rozkvetu menších miest. Mayský kmeň Čontalov vybudoval po príchode z juhu mesto Uxmal do takej rozlohy, že sa stalo hlavným mestom oblasti.
Názov Uxmal pochádza z mayštiny a znamená „tri krát prestavovaný“. My už vieme, že pyramídy a chrámy sa často dostavovali a prestavovali. Hocikedy bola pyramída obostavaná novou, väčšou pyramídou, alebo sa jednoducho nadstavilo na pyramídu tak ako v tomto prípade, nové poschodie. Mayovia stavali svätyne a pyramídy vtedy, keď im to prikázal kalendár. Riadili sa 52 ročnými cyklami podľa takzvaného chrámového kalendára. Ten sa opakoval a začínal znova vždy, keď sa s ním prekryli údaje občianskeho kalendára. Takýmto spôsobom odmeňovali bohov za to, že sú stále nažive, že nenastal koniec sveta a tak podobne.
Vystúpiť na pyramídu sa žiaľ už nedá, teda komu áno a komu nie. Vybavil si to režisér Mel Gibson a natočil na schodisku pyramídy krvavé scény filmu „Apocalypto“. Čím ale Čarodejníkova pyramída každého prekvapí, to sú jej guľaté zaoblené rohy, má oválnu základňu. Takáto pyramída je v mayskom svete jedinečná, nemá chybu. Predstavte si, že pôvodne mala červenú omietku, ale o tú už vekmi prišla. Červená oválna pyramída, tak to teda muselo byť voľakedy ešte "inakšejšie kafé".....
Nemôžem si odpustiť, zoznámim vás s povesťou, ktorá sa viaže k Čarodejníkovej pyramíde. Akási čarodejnica sa rozhodla sedieť na vajci, z ktorého sa vyliahol trpazlík. Aby sa mohol stať kráľom, musela mu čarodejnica dopomôcť k tomu tak, že za jedinú noc postaví pyramídu a vyhrá tak súťaž nad doterajším vládcom. Podarilo sa. Vtedy bola asi Čarodejníkova pyramída menšia, pretože sa tvrdí, že táto tu skrýva v sebe päť svojich menších predchodkýň. Prečo až päť, keď Uxmal (oxmal) znamená „trikrát“, netuším. Mayovia ako vieme, počítať vedeli. Možno mali špatnú pamäť. Alebo si po tretej prestavbe mysleli, že ďalšia už nebude.
Našim pohľadom sa odkrylo priečelie Veľkej pyramídy. To s neodkrytou stenou tejto pyramídy zápasí mačetami trojica Mexičanov. Na pyramídu sa vystúpiť môže, tak vybehneme na vrchol. Samozrejme, po dosť strmom schodisku, lepšie je pridržiavať sa rukami. Schody sú úzke, sú užšie, ako vysoké.
Ani v Uxmale nechýba neodmysliteľné ihrisko na pelotu. Potom ako sme včera videli v Chichén-Itzá najväčšie ihrisko na pelotu na Yucatáne, toto uxmalské nám pripadá ako ihrisko pre druhú ligu. Je dlhé iba 50 metrov a navyše, celé je akési čudné. Kamenné otvory do ktorých bolo dostať loptu sú umiestnené v strednej, zvýšenej časti ihriska, pričom pod zvislou stenou je naklonená plošina. Teda zo zeme bolo treba najskôr dostať loptu na šikmú plochu a potom trafiť do kamennej obruče. Podľa mňa existovalo niekoľko variácií hry pelota, viacero variácií cesty k jedinému cieľu, podhodiť bohu Čaku useknuté hlavy.
K typickým stavebným znakom Uxmalu patria „štvorhrany“. Sú to štvorhranné budovy na nízkej plošine, vystavené okolo obrovského nádvoria. Najznámejším štvorhranom v Uxmale je Štvorhran mníšok. Pomenovanie dostal podľa toho, že štyri stavby s mnohými menšími miestnosťami obkľučujúce námestie pripomínajú kláštor. Eleganciu Štvorhranu mníšok vytvárajú priečelia budov, prekrásne zdobené bohatými reliéfmi, znázorňujúcimi predovšetkým boha Čaka a opereného hada Quetzalcoalta.
Mayovia verili, že bohovia sú lační po ľudskej krvi. Najviac sa cenila krv vysoko postavených osôb. Každý panovník Mayov kŕmil bohov nielen krvou obetí, ale aj svojou. Narezávali si genitálie ostrím z obsidiánu alebo chrbticou raje. Krv, ktorú nechali nasiaknuť do suchej kôry potom spaľovali. Verili, že takýmto spôsobom sa krv dostane do nebies. Toltékovia boli pri rituálnych vraždách ešte krutejší ako Mayovia, no všetko to krutosťou prekonali Aztékovia.
Aztékovia zaviedli niečo ako „pásovú výrobu potravy“ pre boha vojny Huitzilopochtla. Obete museli vystúpiť po schodoch k svätyni. Ležiace na chrbtoch ich upevnili ku kamennému oltáru, obsidiánovým nožom im rozsekli hrudník a vytrhli ešte bijúce srdce. To uložili na kamennú misku a ponúkli najdôležitejším hosťom ako najcennejší pokrm. Aj vládca Aztékov Montezuma ponúkol dobyvateľa Cortésa ľudskými srdciami.
Po vytrhnutí srdca z hrude posúvali mŕtvolu na „spracovanie“ po schodoch na nižšie poschodia, tam kúskovali končatiny a z tváre zdierali kožu, aby z nej urobili masku. Dole na konci schodiska sa konala žranica, počas ktorej sa jedlo mäso z obetí, „dochutené“ korenistou omáčkou. Toto všetko je historický fakt, pri písaní ktorého sa mi krúti v žalúdku večera z predvčerajšieho dňa.
Deň plný zážitkov končí. Videli sme neuveriteľné archeologické skvosty v Chichén-Itzá a Uxmal, dodnes hypnotizujúce archeológov a turistov. V ďalšom blogu navštívime Múzeum čokolády, uvidíme tajomné mayské mesto Palenque s hrobkou a kráľovským palácom najvýznamnejšieho panovníka predkolumbovskej Ameriky - kráľa Pakala. Dozvieme sa, prečo ho spájajú s kozmonautami. No a "pohovoríme si" so stádom opíc Vreštiakov, ktoré k nám do bungalova v džungli prišli na návštevu. Cestujte s nami.
