Leonardo da Vinci alebo Vincent Van Gogh? Rembrandt alebo Salvador Dali? Raffael alebo Pablo Picasso? Monet alebo Auguste Rodin? Ak sa spýtate historikov umenia, kto bol najväčšími umelcom všetkých čias, nedohodnú sa. Napriek tomu sa už 500 rokov jedno meno pohybuje na vrchole zoznamov takmer všetkých: Michelangelo di Lodovico Buonarroto Simoni, bol dostatočne slávny na to, aby ho história poznala len podľa krstného mena.
Mladosť Michelangela
Michelangelo sa narodil v roku 1475 v malom toskánskom mestečku Caprese. Krátko na to sa rodina presťahovala do florentského Settignana, presláveného sochármi a kamenármi. Kamenárova žena Michelangela dojčila, keďže jeho matka bola chorá a skoro umrela. Ako sám neskôr hovoril, „od svojej dojky som pil mlieko zmiešané s mramorovým prachom“. A tak nečudo, že v každom kameni videl už v mladosti ukrytú sochu, stačilo ju vyslobodiť. Mal bezhraničný talent. Tvrdil že nie je architektom, no postavil ikonickú kupolu na Bazilike sv. Petra a opevnil pevnostným múrom Florenciu, nebol básnikom no zostalo po ňom vyše 300 básní, vyhlasoval že nie je maliarom, ale vytvoril slávne fresky v Sixtínskej kaplnke. Cítil sa byť iba sochárom, a tak z mramoru „vyslobodil" odobratím prebytočných častí úžasnú "Pietu", "Dávida", "Mojžiša",... Ako sa hovorí, bol človekom kúzliacim „božími rukami“.
V sochárstve a maliarstve vytvoril nový ideálny typ postavy, s dokonalými telesnými tvarmi, dospel k tomu tajným štúdiom anatómie tiel ľudí ktorí zomreli v kostolnej nemocnici. V umeleckých kruhoch hovorili o jeho dielach, že sú „terribilità“ (také veľkolepé a plné emócií, že naháňajú strach). Z tejto myšlienky „terribilità“ vznikol umelecký štýl nazývaný manierizmus.
Jeho ohromujúce umelecké diela navždy zmenili smerovanie umenia a viedli k tomu, že ho súčasníci nazvali "il Divino" - božský. A skutočne, svojim rovesníkom musel pripadať bližšie k Bohu než k človeku, veď majstrovské diela vytváral počas takmer 89-ročného života, čo je úctyhodný vek aj v 21. storočí, nieto ešte v Taliansku 16. storočia, keď sa priemerná dĺžka života pohybovala okolo 50 rokov.
Svoj talent začal rozvíjať už ako 12-ročný, v najbohatšej a najmocnejšej rodine vo Florencii, Mediciovcoch. V Záhrade svätého Marka mali akadémiu, kde sa stretávali najslávnejší filozofi, básnici a umelci, aby sa podelili o svoje myšlienky. Práve na dvore Mediciovcov vyštudoval nielen maliarstvo a sochárstvo, ale tiež filozofiu a históriu. Naučil sa písať poéziu a v určitom momente sa videl byť nielen sochárom, ale aj básnikom. Umelci v dobe renesancie potrebovali mať hlbokú znalosť viery, z Michelangela sa stal oddaný katolík – františkán.
Mediciovci boli významnými mecenášmi umenia. V dome Medici a v sochárskej dielni podporovanej Lorenzom Nádherným, bol ako ryba vo vode, všetkých tu uchvacoval svojím talentom. Treba vedieť, že mladý Michelangelo, už ako učeň vo florentskej dielni, sčasti aby preukázal svoj talent, ale hlavne z ekonomických dôvodov, začal vytvárať kópie antických sôch, vydávajúc ich za originály. Pre jeho mecenášov bolo oveľa výhodnejšie predávať sochu ako starú antiku, než ako artefakt mladého a neznámeho umelca.
Tak sa stalo, že Michelangelom vyrobená soška „Spiaceho Amora“ bola v snahe dodať jej starší vzhľad najskôr "patinovaná" miernym otlčením, „pochovaná“, a potom ako archeologický nález „objavená“, a predaná kardinálovi Raffaelovi Riario ako originál z rímskych čias. Po odhalení podvodu sa kardinál sám chcel osobne stretnúť s 21-ročným Michelangelom, ktorý autorstvo potvrdil.
Prvý pobyt Michelangela v Ríme a vytvorenie „Piety“
Takto, cez skvele zhotovený falzifikát, Michelangelo sa v roku 1496 dostal do kontaktu s kardinálom a rímskym umeleckým prostredím. Nasledujúci rok ho kardinál Jean de Bilhères, francúzsky vyslanec pri Svätej stolici, poveril vytvorením sochy Panny Márie, smútiacej nad mŕtvym telom syna Ježiša. Dielo ponesie názov „Pieta“ a má byť prvým, ktorým si autor urobí renomé po celom Ríme. Aj v zmluve medzi Michelangelom a kardinálom sa píše, že „Pieta“ má byť: „krajšia než akékoľvek iné mramorové dielo v Ríme a taká, že ju iný majster našej doby nepredčí“.
Michelangelo sa v zmluve zaväzuje, že sochu zhotoví za rok. Na skulptúre pracuje vo dne v noci. So sviečkou na klobúku (iné svetlo vtedy neexistovalo) prechádza po jednotlivých častiach opracovaného mramoru a sopečným sklom ho brúsi a brúsi, aby sa náležite leskol. Práve kvôli lešteniu sa dokončenie súsošia pretiahne takmer o rok. Majstrovské dielo vysoké 174, široké 195 a hlboké 69 cm, je v jubilejnom roku 1500, bez ceremónií, vystavené v neveľkom kostole Santa Petronilla, stojaceho vedľa starej Konštantínovskej baziliky.
Súsošie ihneď všetkých fascinovalo a vzbudilo senzáciu. Ako umelecký šperk, v roku 1517, „Pieta“ bola prenesená do novobudovanej Baziliky svätého Petra, kde sa dá vidieť dodnes. Denne je obdivovaná tisíckami pútnikov a turistov. Iba v rokoch 1964-66 opustila Vatikán, na dva roky bola zapožičaná na svetovú výstavu v New Yorku.
Tu je 3D model „Piety“, môžete ju uvidieť z rôznych uhlov: https://sketchfab.com/3d-models/pieta-f302564ee44d4b5bbee56d0162b409b5
Tých „Piet“ s rovnakou témou, s ktorými sa môžeme stretnúť v kostoloch a múzeách, sú stovky. Znalci umenia sa zhodujú v tom, že „Pieta“ 23-ročného génia Michelangela je odlišná od všetkých iných a vysoko ich prevyšuje dynamikou, jemnosťou línií, plastickým stvárnením tvarov tela a záhybov látok. A hlavne ich prevyšuje vnesením myšlienky a citu do kameňa. Vďaka „Piete“, Michelangelo sa okamžite dostal do centra pozornosti. Historik Giorgio Vasari, žijúci v 16. storočí, píšúci biografie talianskych umelcov, o tomto diele napísal: „Je to zázrak, že z beztvarého kamenného kvádra sa dalo vytesať niečo také dokonalé, čo by aj príroda sotva dokázala vytvoriť lepšie, a to s použitím skutočného ľudského tela."
S týmito vedomosťami, naštudovanými pred cestou do Ríma, vstupujeme do Baziliky sv. Petra a stojíme pred „Pietou“. Presnejšie, delí nás od nej asi 6 metrov, a navyše, je za nepriestrelným sklom. Bola určená do menšieho prostredia, v obrovskej Svätopeterskej bazilike sa takmer stráca.
Prečo je „Pieta“ za nepriestrelným sklom? Stalo sa tak potom, ako ju v roku 1972 vandalsky poškodil istý duševne chorý Austrálčan. S výkrikmi: „som Ježiš Kristus, vstal som z mŕtvych“, pätnásťkrát udrel kladivom do nosa a prstov Márie, kým sa ho podarilo zastaviť. Poškodenie bolo vážne, ale socha bola starostlivo a dôkladne zreštaurovaná.
Aj na vzdialenosť ktorá ma delí od súsošia, cítim emotívnu silu, nehu a lásku, s akou Mária drží vo svojom lone telo mŕtveho Krista, práve zložené z kríža. Skalný výbežok, na ktorom sedí Bohorodička, znázorňuje horu Kalváriu. Michelengelovi sa podarilo vložiť do kameňa nevídanú prirodzenosť, obe telá sa prelínajú s dojemnou intimitou. Je to presne tak ako tvrdia znalci umenia, Michelangelova „Pieta“ nezobrazuje iba jediný okamih, trúchlenie nad smrťou. Zobrazuje život a smrť, jedno i druhé. Keď sa pozriete na súsošie, nevnímate iba nárek matky nad zmučeným telom dospelého syna. Zahľadíte sa do tváre Panny Márie a zistíte, že vyzerá príliš mlado, nie ako matka 33 ročného syna. Ďalšie čo vám udrie do očí, sú nezachované proporcie. Telo Krista, telo dospelého muža, v porovnaní s telom matky, malo by byť oveľa väčšie. Michelangelo práve týmito anomáliami pridelil trúchliacej Márii aj druhú funkciu, na soche citovo pôsobí aj ako matka dieťaťa. Majster bol tak chytrý, že zkreslil veci ako blázon. Neexistuje žiadny iný spôsob, pri ktorom by pri zachovaní proporcií tiel dosiahol takúto prirodzenú polohu mŕtveho tela, extrémnu symboliku a emotívnu silu. Dielo naozaj útočí na city, núti k zamysleniu a vyvoláva súcit.
Porovnajte Michelangelovu „Pietu“ s iným, vtedy bežným spracovaním témy. Pozrite sa napríklad na „Pietu“ namaľovanú jeho súčasníkom – Peruginom (učiteľom Raffaela). Pravidlá vrcholnej renesancie kládli dôraz na dodržanie proporcií a vyváženosť. Perugino sa pravidel skalopevne držal, proporcie tiel na jeho obraze sú vyvážené. No musel to urobiť za cenu, že telo mŕtveho Krista držia a podopierajú až traja ľudia. Stráca sa tým akákoľvek intimita, neha a dynamika.
Všetci pred Michelangelom sa snažili dodržiavať pravidlá a zrazu je tu génius Michelangelo ktorý si uvedomuje, že porušením pravidiel môže v skutočnosti dať zobrazenej téme hlbší zmysel, vložiť do obrazu či sochy väčšiu emotívnu silu.
Dielo sa však nezaobišlo bez kritiky, najmä kvôli mladému veku, v ktorom je zronená Mária zobrazená. Michelangelo to zdôvodnil takto: „Sviežosť a kvet mladosti sa u nej zachovali nielen prirodzeným spôsobom, ale možno aj prispením Božím, aby sa svetu dokázalo trvalé panenstvo a čistota Matky. U Syna to nebolo treba, skôr naopak, ak sa malo ukázať, že Syn boží vzal na seba ľudskú podobu a že okrem hriechov podliehal všetkému, čomu je vystavený obyčajný človek.“ Extrémnu mladosť matky v porovnaní s jej synom zvolil Michelangelo teda práve preto, aby čo najlepšie vykreslil jej čistotu.
Je tu ešte jedna zaujímavosť, z diaľky ju neuvidíme, „Pieta“ je jediné dielo pod ktoré sa Michelangelo podpísal. Na ramennej páske (šerpe) Panny Márie možno vidieť podpis "MichealAngelvs Bonarotvs florentinvs Faciebat", teda: „Michelangelo Buonarroti Florenťan ju vytvoril".
Životopisec Ascanio Condivi prináša o podpise príbeh. Pred „Pietou“ stáli dvaja ľudia a obdivovali sochu. Michelangelo si vypočul ich rozhovor. Diskutovali aj o tom, kto je tvorcom toľkej nádhery. Jeden z nich vyslovil názor, že to bol sochár Christoforo Solari. Mladého, a v tej dobe medzi verejnosťou ešte málo známeho Michelangela to rozľútostilo natoľko, že sa do kaplnky v noci vkradol a vyrezal svoje meno na šerpu. Žiadne iné svoje dielo už potom nepodpísal, považoval to za slepú márnivosť.
Michelangelo sa vracia do Florencie a vytvára „Dávida“
Zatiaľ čo Michelangelo "vyslobodzuje" v Ríme z kameňa slávnu „Pietu“, v jeho srdcu blízkej Florencii fanatický dominikánsky kňaz Girolamo Savonarola zúrivo bojuje proti rodu Mediciovcov a skazenej cirkvi. Súčasťou je aj boj proti „prebytku umenia“. Ničia sa všetky predmety považované za necudné, prepychové, nepotrebné, teda aj obrazy, sochy, ... Savonarolovi sa podarilo zmocniť vlády a vytvoriť z Florencii štát s prísnymi mravnostnými zákonmi. Pápežovi Alexandrovi VI. však Florencia neodolala. V máji 1498 skončil Savonarola pri „skúške ohňom“ na hranici a jeho popol v rieke.
Vďaka dojímavej kráse vytesanej v „Piete“, 25-ročný Michelangelo získal v Ríme veľkú reputáciu, "z noci na deň" sa stal najslávnejším a najlepšie plateným umelcom toho obdobia. Napriek tomu sa rozhodol vrátiť do Florencie. Po vyvádzaní Savonarolu bolo potrebné vo Florencii oživiť umenie. V auguste 1501 mu Opera del Duomo (katedrála vo Florencii) zverila zhotovenie kolosálnej sochy biblického hrdinu Dávida. Mala byť prvou zo série veľkých sôch, ktoré mali byť umiestnené vo výklenkoch katedrály vo výške približne osemdesiat metrov nad zemou.
Michelangelo mal k dispozícii iba opustený blok mramoru, ležiaci už 40 rokov pred katedrálou. Pred ním sa už dvaja sochári pokúšali z tohto kusa mramoru vytesať Dávida, no kvôli "taroli", početným nedokonalostiam materiálu, ktoré by mohli ohroziť statiku diela výnimočných rozmerov, od zmluvy odstúpili. Michelangelo výzvu prijal.
Na soche skrytej za dreveným lešením, aby dielo nikto nevidel pred dokončením, neúnavne pracoval často v tom istom oblečení a stále v tých istých topánkach, tri roky. V januári 1504 bola socha “Dávida“, s výškou 4,10 metra (bez podstavca) a vážiaca päť ton, odhalená pred komisiou Opery del Duomo a Gonfaloniérom Florentskej republiky Pierom Soderinim. Dielo okamžite vzbudilo úžas a údiv, také veľkolepé a výnimočné bolo.
Opera del Duomo zadala Michelangelovi v zmluve náboženskú tému boja Dávida s Goliášom, ale nikto nepredpokladal takú prekvapivú interpretáciu. Mladý a urastený Dávid je zobrazený s mierne zachmúrenou tvárou, s prakom prehodeným cez plece. Michelangelo vytesal z kameňa nahého muža so svalnatou postavou, žily na jeho rukách a ramenách sú veľmi viditeľné, zvýraznené gestom zvierania kameňa a praku. Jeho ruky a hlava sa zdajú byť neprimerane veľké k jeho telu, a to pravdepodobne preto, že ich Michelangelo považoval za vizuálne dôležité pre divákov, ktorí mali sochu vidieť zdola, od vchodu do katedrály.
Michelangelo zachytil biblického hrdinu v momente jeho sústredenia pred stretnutím s obrom. Ako sa zhodla komisia umelcov (bol medzi nimi aj Leonardo da Vinci): „Napätie mladého pastiera je zobrazené s intenzívnym výrazom očí, stiahnutými svalmi a zdvihnutými žilami, v momente vrcholného sústredenia pred činom. Skvelou voľbou Michelangela bolo zobrazenie úplne nahého Dávida, vyzbrojeného nielen prakom a kameňom ktorým zrazí k zemi Goliáša, ale aj pevnou vierou v Boha, racionalitou a intelektom.“
Po dokončení sochy sa ukázalo, že jej rozmery a váha bránia jej umiestneniu na pôvodne zamýšľané miesto, t. j. na strechu florentského dómu. Krása diela, jeho veľkoleposť a predovšetkým symbolický význam Dávida pripravujúceho sa na porážku Goliáša, robili zo sochy hodnotu, ktorú bolo potrebné ukázať všetkým Florenťanom zblízka, a nie z diaľky, zo strechy kostola.
Po zhliadnutí hotového diela sa výbor rady rozhodol umiestniť „Dávida“ na absolútne prestížne miesto, pred Palazzo Vecchio, radnicu na námestí Piazza della Signoria. Rozhodnutie umiestniť sochu na námestí urobilo z „Dávida“ symbol mesta a slobody Florenťanov. "Dávid" sa okamžite stal predstaviteľom hodnôt Florentskej republiky - hrdosti, odvahy a cnosti. Za jeho zhotovenie dostal Michelangelo 900 zlatých dukátov, čo vraj bolo viac ako zarobil Leonardo da Vinci za celý život.
Michelangelova socha „Dávida“ je hodnotená ako jedno z najcennejších umeleckých diel na svete. Na námestí pred radnicou zostala až do júla 1873, keď sa rozhodlo o premiestnení diela do interiéru Accademia di Belle Arti, aby sa zabránilo jeho ďalšiemu poškodeniu vandalmi a atmosférickými vplyvmi. Ani v galérii nebola socha v bezpečí. V 1991 roku florentský šialenec Piero Cannata preliezol cez ľahké zábradlie, a kladivom zničil špičku prsta na ľavej nohe sochy. "Dávid" neskončil po tomto vandalskom čine za nepriestrelným sklom brániacim dokonalej viditeľnosti, tak ako "Pieta" vo Vatikáne, chráni ho odnímateľná, dva metre vysoká krištáľová zástena. Keďže "Dávid" stojí na podstavci, dominuje galérii a je dobre viditeľný. Rovnaké bezpečnostné opatrenia boli prijaté aj v prípade ďalších šiestich Michelangelových majstrovských diel na chodbe múzea.
Je socha Dávida pornografiou?
V roku 1847, aby sa správne vybralo vhodné miesto na premiestnenie mramorového „Dávida“, veľkovojvoda Toskánska Leopold II. poveril Clementeho Papiho, aby vyrobil presnú kópiu sochy. Tak bola zhotovená najskôr forma a potom aj dva sádrové odliatky „Dávida“. Jeden z nich poslal Leopold II. kráľovnej Viktórii do Londýna, ako dar. Traduje sa, že keď kráľovná videla „Dávida“ po prvý raz, bola taká šokovaná jeho nahotou že zvolala: „žiadny sex, sme Angličania, treba s tým niečo urobiť“. A tak na zamaskovanie Dávidovej škandalóznej (?) mužnosti bol zhotovený rozmerovo odpovedajúci figový list. Ním sa po zavesení na háčiky zakrývali genitálie biblického hrdinu. Figový list sa používal výlučne pri návštevách členov kráľovskej rodiny, alebo vysokej aristokracie. Poslednou panovníčkou ktorá využívala túto prudérnu „výsadu“, bola kráľovná Mary (1867-1953), stará mama Alžbety II.. Očiam bežných návštevníkov - a návštevníčok - nebolo nič skryté.
Sochu „Dávida“ a tiež sádrový odliatok figového listu, môžeme uvidieť v múzeu Victorie a Alberta v Londýne.
Bývalá nemecká kancelárka Angela Merkel si ťažkú hlavu z nahého "Dávida" nerobila. Taliansky premiér Matteo Renzi zorganizoval 23. januára 2015, na záver dvojstranného nemecko-talianskeho summitu, tlačovú konferenciu v Galleria dell'Accademia vo Florencii v sugestívnom prostredí, medzi Michelangelovými sochami, s "Dávidom" stojacim hneď za rečníckymi pultami. Nebola to jediná významná medzinárodná akcia, ktorá sa pri soche "Dávida" odohrávala. Michelangelov "Dávid" je dielo, ktoré vo svete symbolizuje Taliansko.
Možno ste zaregistrovali aféru o ktorej informovali naše médiá pred mesiacom. Školská rada v meste Tallahassee na Floride prinútila riaditeľku tamojšej školy Hope Carrasquillovú rezignovať. Hlavnou príčinou bolo, že v dostatočnom predstihu neinformovala zákonných zástupcov šiestakov o „kontroverznom“ obsahu hodiny umenia. Po tom, čo „bez prípravy“ žiakom ukázala fotografiu sochy "Dávida" s odkazom na ďalšie svetoznáme diela ako Michelangelovo "Stvorenie Adama" či Botticelliho "Zrodenie Venuše", traja rodičia pohoršene protestovali. Tvrdili, že náplň hodiny ich potomkov rozrušila, jeden z nich dokonca spojil obrázok "Dávida" s pornografiou. Riaditeľka s dvadsaťsedemročnou praxou musela zo školy odísť. Svet sa na tom baví, historici sú zdesení z toho kam spoločnosť kráča a múzeum s „Dávidom“ si mädlí ruky, pretože návštevnosť, hlavne školských exkurzií, v múzeu stúpla.
Riaditeľka Gallerie dell’Accademia Cecilie Hollbergová v rozhovore pre BBC nešetrila tvrdými slovami. „Veď hovoríme o koreňoch západnej kultúry a Dávid je vrchol krásy. Ak niekto tvrdí, že socha má niečo spoločné s pornografiou, absolútne nepochopil obsah Biblie a nemá znalosti o renesančnom umení. Hovoriť o renesancii bez ukázania Dávida, nespornej ikony tohto historického obdobia, by nemalo zmysel. Odvolaná riaditeľka školy by mala byť odmenená a nie potrestaná!“
Na Slovensku v ťažení proti nahote a pornografii nezaostávame, aj my máme svojho "Savonarolu". Nemenovaný nezaradený poslanec Národnej rady SR sa zrejme inšpiroval príkladom zo školskej rady v meste Tallahassee. Na prerokovanie predložil pred mesiacom návrh, ktorým chce novelizovať mediálny zákon. Cieľom je, aby sa Slováci dostali k pornografickému obsahu len ak o to písomne požiadajú a v žiadosti s úradne overeným podpisom potvrdia, že majú 18 rokov. Toto bláznovstvo nie je aprílový žart. Čo keď nás v budúcnosti do Slovenskej národnej galérie, bez úradne schváleného oprávnenia na pozeranie porna, vôbec nevpustia?
Michelangelov druhý pobyt v Ríme – zákazka na zhotovenie mauzólea pre pápeža Júliusa II., a senzačné objavenie súsošia "Laokoón"
Píše sa rok 1503, Juliao de la Rovere bol zvolený za pápeža pod menom Július II.. Ambiciózny, bojovný a obávaný, ale taktiež muž činu, ktorý sa rozhodol zmeniť Vatikán. Jeho pontifikát sprevádzajú neustále politicko-vojenské manévre aj veľké mecenášske diela, ktorých cieľom bolo obnoviť veľkosť Ríma z cisárskej minulosti.
Sláva, ktorú Michelangelo dosiahol hlavne „Pietou“ a „Dávidom“, neunikla ani pápežovi. Ten ho v marci 1505 pozval do Ríma a vyzval, aby vytvoril jeho vlastný pohrebný pomník, ktorý mal byť umiestnený v Bazilike svätého Petra. Obaja sa čoskoro dohodli na kolosálnom projekte mauzólea, mal mať okolo 40 sôch. Michelangelo rýchlo urobil náčrty samostatne stojaceho mauzólea a získal od pápeža finančné prostriedky, aby mohol ísť do Carrary po mramorové bloky, ktoré chcel použiť.
Keď sa Michelangelo po vyčerpávajúcich 8 mesiacoch práce v lomoch vrátil do Ríma obťažkaný mramorom a očakávaniami, urobil trpké zistenie, jeho mamutí projekt už pápeža nezaujímal. Zdá sa totiž, že ostatní umelci na rímskom dvore, možno motivovaní závisťou alebo jednoduchým strachom že budú vytlačení z bohatých pápežských zákaziek, zosnovali proti Michelangelovi sprisahanie. Presvedčili pápeža, aby upustil od projektu hrobky, a podporoval iné projekty. Július II. zmenil svoje plány, uprednostnil projekt Baziliky svätého Petra a prípravu vojenských operácií v Umbrii a Emílii-Románii.
Michelangelo sa niekoľkokrát pokúšal presvedčiť pápeža, aby mohol na zhotovení veľkolepého mauzólea pokračovať, no márne. Obmäkčiť pápeža nepomohla ani účasť Michelangela na senzačnom objavení majstrovského diela rhodských sochárov – „Laokoóna“.
V 16. storočí pripomínal Rím jedno veľké zborenisko. Ale nie všetko boli trosky, pod sutinami sa z času na čas objavili aj vzácne diela antiky. Na začiatku roku 1506 objavili robotníci pri prácach na kopci Esquiline krásne mramorové súsošie s hadmi. Michelangelo, ktorý sa zúčastnil senzačného nálezu, v ňom okamžite spoznal sochu kňaza Laokoóna a jeho synov, o ktorej písal Plínius Starší. Podľa tohto filozofa a spisovateľa žijúceho v 1. storočí n.l., socha „Laokoón“ bola najkrajšia zo všetkých sôch, ktoré vlastnil cisár Titus. Nález takejto významnej sochy nemohol uniknúť pozornosti Júliusa II.. Keď Michelangelo sochu identifikoval ako 15 storočí starú antiku, pápež ju okamžite kúpil a dal vystaviť na nádvorí sôch vo Vatikáne (Cortile delle Statue), čím sa stala základným prvkom zbierky Vatikánskych múzeí. Písal som o tom viac v blogu:
https://blog.sme.sk/vladimirbencik/cestovanie/rim-tajomstva-vatikanskych-muzei-1-cast
Historici a znalci umenia predpokladajú, že mramorový „Laokoón“ vystavený vo Vatikáne, bol zhotovený v 1. stor. n.l. neznámym sochárom podľa bronzového originálu z 2. stor. pred Kr.. Stratený bronzový originál je pripisovaný rhodským sochárom Antenodorovi, Agesandrovi a Polydorovi.
Súbeh udalostí, v ktorých sa história „Laokoóna“ prelína s históriou Michelangela a legendárnou slávou sprevádzajúcou sochára už v jeho umeleckých začiatkoch, viedol k vzniku prinajmenšom bizarnej teórie. Obhajuje ju hlavne americká vedkyňa Lynn Cattersonová, výskumníčka z Kolumbijskej univerzity. Vyslovila a obhajuje tézu, že skutočným autorom slávnej skupiny sôch „Laokoón“, nachádzajúcej sa vo Vatikánskych múzeách, je Michelangelo. Podľa nej ju zhotovil a zakopal do zeme počas svojho prvého pobytu v Ríme, aby ju neskôr našiel ako starú a cennú antiku. Nebol by to Michelangelov prvý falzifikát, vieme, že svoju kariéru v Ríme rozbehol cez sfalšovaného „Spiaceho Amora“.
Jedným z argumentov podporujúcich teóriu o falzifikáte, je až príliš „renesančný“ vzhľad sochy a tiež história o pravej ruke kňaza Laokoóna. Pri náleze súsošia ruka chýbala. V blogu som písal o súťaži sochárov na návrh tvaru ruky. Michelangelo navrhol dorobiť Laokoónovi v lakti ohnutú ruku, aby tak zdôraznil zúfalstvo kňaza pri boji s hadmi. Porota vybrala iný návrh, inú pózu, Laokoóna so zdvihnutou a úplne natiahnutou rukou. Taká neohnutá ruka bola potom Laokoónovi pridaná. Neskôr sa pôvodná ruka našla a pri rekonštrukcii sochy v roku 1957 bola na soche inštalovaná. Jej tvar je úplne zhodný s tým tvarom, ktorý predpokladal a navrhoval, ako jediný z umelcov, Michelangelo. Nie je to podozrivé?
Ťažko sa dnes dozvieme pravdu. Jedno je isté, ak by Lynn Cattersonová mala pravdu, Michelangelov „Laokoón“ by bol nepochybne najväčším podvodom v dejinách umenia.
Michelangelov útek z Ríma a zmierenie s pápežom
Michelangelo žil počas roku 1505 v nádeji, že hrobka Júliusa II., obsypaná sochami, bude jeho životným dielom, vloží doň všetku svoju predstavivosť a energiu. Tým väčšie bolo jeho sklamanie, keď v marci 1506 pápež tento projekt nečakane stopol. Michelangelo, keď si pýtal peniaze na pokračovanie prác na hrobke, bol neľútostne vyhodený. To ho neodradilo, aj naďalej sa domáhal u pápeža potvrdenia poverenia na stavbu mauzólea. U priaznivcov stavby Baziliky sv. Petra, na čele s Bramantem, vznikli obavy zo zastavenia veľkolepého projektu, ktorý ich mal živiť dlhé roky. Začali proti Michelangelovi, všetkými možnými prostriedkami, bojovať. Ten, obávajúc sa o svoju fyzickú bezpečnosť, musel opustiť Rím. V jednom zo svojich zápiskov píše: "s'i' stare a Roma penso che fussi fatta prima la sepoltura mia, che quella del Papa" (keby som bol zostal v Ríme, myslím, že by sa najprv vykonal môj pohreb, a nie pápežov).
Naštvaný, utiekol z Ríma do Florencie, odkiaľ napísal pápežovi: „ Ja som si nezaslúžil byť vyhodený z paláca ako nejaký zločinec. Pokiaľ si jeho sviatosť neželá ďalej počuť o pohrebnom monumente, ja ruším svoje záväzky a nemám v úmysle prijímať ďalšie“.
Július II. zahájil ďalší grandiózny projekt, tým bola stavba novej baziliky, ktorá mala fascinovať svet a upevniť pozíciu Ríma ako centra kresťanstva. Projekt baziliky vytvoril Donato Bramante, pápež bol ním nadšený. Dominantnou mala byť kupola podobná na kupolu Panteonu. V apríli 1506 bolo miesto stavby baziliky vysvätené. Aby Július II. získal na stavbu financie, začal predávať odpustky za ľudské hriechy. Bol to kolosálny projekt ktorému sa začalo hovoriť „ôsmy div sveta“. Pápež netušil, že sa tento projekt stane najdlhším, najzložitejším a najkontroverznejším v histórii kresťanstva.
Len niekoľko týždňov od zahájenia stavby začali problémy, stavebné práce spôsobili otrasy zeme a poškodenie Sixtínskej kaplnky. Našťastie, nástenné maľby od najväčších majstrov zostali nepoškodené: Boticelliho príbeh o Mojžišovi, Perugginov Život Ježiša, ... ale problém bola klenba. Hlboká prasklina preťala krásnu maľbu s hviezdnou oblohou.
Pre Bramanteho, hlavného architekta na stavbe Baziliky sv. Petra a jeho priateľa Raffaela, ktorý dostal od pápeža Júliusa II. zákazku na maľovanie fresiek v jeho domove vo Vatikánskom paláci, bola mega-popularita Michelangela tŕňom v oku. Potom ako sa Bramantemu podarilo presvedčiť pápeža zastaviť projekt stavby mauzólea, čo viedlo Michelangela k opusteniu Ríma, pokračoval v intrigách voči úspešnému konkurentovi, teraz už spolu s Raffaelom. Poškodenie stropu Sixtínskej kaplnky im prišlo vhod. Vedeli že Michelangelo sa prezentuje ako sochár a maľby fresiek odmieta. Práve preto Bramante presvedčil pápeža, aby prácami na oprave Sixtínskej kaplnky, vrátane maľovania nového stropu, poveril Michelangela. Očakával, že Michelangelo zákazku odmietne, čím nadobro vypadne, ako konkurent, z okruhu „vatikánskych“ umelcov. Druhou možnosťou bolo, že zákazku prijme a ako nemaliar, vyláme si na nej zuby.
Pápežovi sa typ na Michelangela pozdával, pozval ho, aby prišiel z Florencie do Ríma. Ten však odmietol prísť, pretože bol v minulosti zneuznaný. Pápež dal strop staticky zabezpečiť Bramantemu, ten spútal kaplnku reťazami a dlhú prasklinu zaplátal novými tehlami. Hviezdne nebo však mal podľa pápeža nahradiť novou maľbou len a len Michelangelo. Začali spory, málokedy v histórii došlo k stretnutiu tak silných charakterov, akými boli Július II. a Michelangelo. Michelangelo so svojím zložitým a vrtošivým temperamentom mal s Júliom II. trýznivý vzťah "lásky a nenávisti". Pápež sa rozhodol vyvinúť nátlak priamo na florentskú signoriu a bol to práve gonfalonier Pier Soderini (zákazník pri tvorbe „Dávida“), ktorý presvedčil Michelangela, aby sa s Júliom II. zmieril. Sochára presviedčal argumentom, že jeho odmietavý postoj a nepriateľstvo s pápežom by mohlo spôsobiť nebezpečenstvo pre mesto: "Nechceme viesť vojnu s pápežom a ohroziť náš štát."
Zmierovacie stretnutie sa uskutočnilo koncom roka 1506 v Bologni, meste, ktoré pápež práve dobyl tým, že ho odobral rodine Bentivogliovcov. Michelangelo zákazku na vymaľovanie stropu Sixtínskej kaplnky nakoniec prijal, a začal to brať ako umeleckú výzvu.
Z obsahu ďalšieho blogu
Michelangelo Buonarroti, hoci sa necítil byť maliarom, vyšiel z komplotu, ktorý proti nemu zosnovali Bramante a Raffael, víťazne. Bravúrne sa zhostil úlohy a pokryl klenbu Sixtínskej kaplnky neskutočne krásnymi freskami. Neskôr namaľoval rovnako majstrovsky, na oltárnej stene kaplnky, „Posledný súd“. Vďaka jeho freskám, Sixtínska kaplnka je najväčším umeleckým a kultúrnym pokladom Vatikánu, absolútnym zázrakom, jedným z najkrajších, najobdivovanejších a najnavštevovanejších diel na svete. Vstúpim do nej, a Michelangelove fresky opíšem, v ďalšom blogu.
Pôjdem tiež po stopách Michelangela pri pri prácach na hrobke Júliusa II., pápež prikázal v testamente umelcovi, že musí náhrobný pomník dokončiť. Stalo sa tak až po 40 rokoch. Viete prečo má ústredná socha pomníka, ktorou je biblický „Mojžiš“, na hlave rohy? Dozviete sa to.
V roku 1546, keď mal Michelangelo sedemdesiat rokov, dostal jednu zo svojich najdôležitejších úloh, stal sa architektom na stavbe kupoly Baziliky svätého Petra. Všestranný Michelangelo navrhol a staval obrovskú kupolu, symbol mesta Ríma, aj o tom sa dozviete viac v ďalšom blogu.
Bramante zamýšľal postaviť na ľavej a pravej strane priečelia Baziliky, veže zvoníc, namiesto toho sú tam dnes hodiny. Všimli ste si, sú akoby pokazené, neukazujú rovnaký čas a viete prečo? Ak nie, poviem.
