Hádam neexistuje turista na svete, ktorý by nenavštívil hlavné mesto Talianska, alebo aspoň o jeho návšteve nesníval. Rím je mesto s bohatou históriou, kultúrou a bezkonkurenčným množstvom pamiatok, ktoré sú jedinečné na svete, a preto ho navštevujú zvedavci z celej planéty. Na klasickú otázku, čo treba vidieť v Ríme, existuje len jedna správna odpoveď: "Všetko". Ale, bohužiaľ, na to jednoducho nebolo dosť času ani pri našom sedemdňovom pobyte Večného mesta, takže sme si museli bolestivo vybrať to najdôležitejšie, najzaujímavejšie a najhodnotnejšie, čo sme chceli vidieť.
Naše sedemdňové spoznávanie mesta, pri ktorom sme prešli za pamiatkami 105 kilometrov, sme začali tam kde Rím vznikol, na Palatíne, s blízkym Koloseom a Forum Romanum.
Palatín a založenie Ríma
Palatín je z hľadiska histórie najdôležitejším rímskym pahorkom, má prívlastok „srdce rímskych dejín“. Na svahu Palatína sa podľa legendy nachádzala Lupercale, bájna jaskyňa, v ktorej vlčica zahrievala a kojila mýtické dvojčatá: Romulusa a Remusa. Podľa legendy, boli synmi kňažky Rey Silvie a ich otcom bol boh Mars. Keď kráľa Numitora, starého otca dvojčiat, zvrhol v Alba Longa jeho brat Amulius, uzurpátor v obave o svoju moc nariadil svojim vojakom, aby deti zabili. Tí ich však zo súcitu vložili do košíka a nechali odplávať v rieke Tiber. Košík s nimi vyplavila rieka na breh pod Palatínom. Vlčica, ktorú prilákal plač detí, ich odvliekla do svojej vlčej nory/jaskyne na hore Palatín. Tam ich dojčila, kým ich nenašiel pastier, ktorý si ich prisvojil a spolu so svojou ženou vychoval.
Romulus a Remus, potom ako vyrástli v zdatných mladíkov, zatúžili založiť mesto v miestach, kde boli vychovaní. Spor nastal však v tom, čie meno bude mesto niesť. Dohodli sa, že vyčkajú na znamenie z letu vtákov, cez ktorých bohovia vyjadria svoju vôľu. Romulus zostal na Palatíne a Remus odišiel na susedný pahorok Aventinus. Len čo Remus zaujal svoje stanovisko, objavilo sa na oblohe šesť supov. Keď zvesť o víťazstve oznamoval Romulovi, nad Palatínom sa objavilo dvanásť supov, a tak nárok na víťazstvo si robili obidvaja bratia. Jeden z titulu prvenstva a druhý z titulu väčšieho počtu vtákov. Na vymedzenie nového mesta Romulus zapriahol bieleho býka a vyoral pluhom hranice okolo Palatínskeho vrchu. Prisahal, že zabije každého, kto sa pokúsi prekročiť hranicu jeho mesta. Remus nerešpektoval Romulom vytýčené hranice a s opovrhnutím ich prekročil. Brat nebrat, Romulus ho zabil a stal sa prvým a jediným kráľom Roma Quadrata, mesta štvoruholníkového pôdorysu na Palatíne. Podľa starovekej historiografie sa tak stalo 21. apríla 753 pred Kr. Ale aj po Remusovi tu zostala stopa. Na mieste, kde bol po neželanom prekročení hranice mesta Romulom zabitý, bol postavený chrám zasvätený Marspiterovi, bohu strážiacom Palatín, ako varovanie a pripomienka toho, čo sa stane tomu, kto sa odváži vtrhnúť na územie. Remusova obeť mala zaistiť šťastnú budúcnosť mesta. Keď Romulus zomrel, jeho otec Mars ho vyniesol do neba a od tej doby bol uctievaný ako Quirinus.
Od legendy k histórii
V skutočnosti to bolo so založením Ríma menej romantické. Na prelome 8. - 7. storočia pred Kr. splynulo 7 sídlisk Latinov a Sabinov, rozložených na siedmich pahorkoch, do jednej osady či federácie Septimontium (Sedemhorie) – základu mesta Rím. V 7. stor. pred Kr. sa Ríma zmocnili Etruskovia. Zanechali tu po sebe najstarší Jupiterov chrám, prvé obranné mestské múry a Cloaca maxima (Veľkú stoku), čo bol krytý kanalizačný systém na odvodnenie močarísk. Etruskí králi tu vládli od roku 616 do roku 510 pred Kr., keď po ich vyhnaní vznikla Rímska republika, riadená senátom.
Po krátkej moci diktátora Júliusa Caesara a jeho násilnej smrti, prevzal v roku 27 pred Kr. vládu nad Rímom jeho synovec Octavianus, ktorý prijal titul Augustus (Vznešený) a stal sa prvým cisárom. Za jeho vlády sa z mesta dosiaľ budovaného prevažne z tehál, stáva reprezentatívny stred ríše – vznikajú paláce, fóra, kúpele a iné budovy, hlavným materiálom sa stal mramor. V tejto dobe mal Rím asi 1 milión obyvateľov.
Požiar veľkej časti mesta za Nera (Neróna) v r. 64 n. l. a najmä v r. 80 viedol k úplnému prebudovaniu Ríma. Najväčším stavebným dielom bolo Koloseum – Amfiteáter Fláviovcov, postavené v r. 72 – 80 n.l.. Okolo r. 117, za cisára Trajána, sa dosiahol najväčší rozsah Rímskej ríše, ktorej moc sa prechodne upevnila počas panovania cisára Konštantína (306 – 337).
Po rozdelení ríše v r. 395 na Západorímsku a Východorímsku (Byzantskú), stratil Rím význam a svoj niekdajší lesk. Nasledovali pustošivé vpády germánskych kmeňov, v r. 410 mesto dobyli Vizigóti a r. 455 Vandali. Veľkému pustošeniu bol Rím vystavený najmä v bojoch medzi byzantským cisárom Justiniánom a Ostrogótmi v r. 536 – 552, kedy bola zničená väčšina antických pamiatok v meste. Vyľudnený a napoly zrúcaný Rím získal význam až v r. 754 vzostupom moci pápežov, ktorí ho získali ako svoje sídlo a hlavné mesto pápežského štátu.
Koloseum
K návšteve Kolosea, Palatína a Forum Romanum sme použili online z domu pred cestou zakúpené vstupenky. Vyhli sme sa tak dlhým radom pri pokladniciach. V hlavnej turistickej sezóne môžu byť vstupenky na daný deň vypredané. Jednotná vstupenka platí na všetky tri miesta. Na vstupenke je vyznačený presný čas na vstup do Kolosea, v našom prípade je to 09:50 hod. Palatín a Forum Romanum môžeme po Koloseu navštíviť počas nasledujúcich 24 hodín.
Koloseum je najväčší antický amfiteáter na svete. Bol vybudovaný v rokoch 72-80 n.l. počas vlády Fláviovcov, od ktorých prevzal meno „Amphiteatrum Flavium“. Meno „Koloseum“ mu bolo dané až začiatkom stredoveku. Dôvodom bol „kolos“ - obrovská pozlátená bronzová socha, ktorá sa nachádzala v jeho blízkosti. Bola postavená v prvej polovici 1. storočia n. l . a predstavovala cisára Nera v podobe boha.
Nero bol cisárom Rímskej ríše v rokoch 54–68 n.l. Na trón nastúpil ako 17-ročný a jeho vláda sa vyznačovala neskonalou tyraniou. Oproti Palatínu si dal postaviť Domus Aurea, „Zlatý dom“ s otáčavou jedálňou a jednomíľovým stĺporadím. Vstup do neho chcel „okrášliť“ svojou vlastnou kolosálnou sochou. Samozrejme, chcel aby bola vyššia ako niekdajší 32 metrov vysoký, Rhodský kolos, považovaný za jeden z divov antického sveta. Okolo roku 65 n.l. pozval do Ríma gréckeho sochára Zénodórosa a ten sochu, zobrazujúcu Nera ako boha, vytvoril. Jej podoba sa zachovala iba na minci z tej doby. Bronzový obor zobrazoval cisára, ktorý držal v pravej ruke striebornú guľu predstavujúcu zem, teda svet, a v ľavej ruke meč, ako znak nadvlády nad svetom. Na hlave mal korunu s lúčmi. Socha stála na 11 metrov vysokom podstavci obloženom bronzom, takže bola o dobrých 10 metrov vyššia, ako kolos na Rhodose.
Keď sa Vespasianus stal v roku 69 n.l. cisárom po despotovi Nerovi (ten si vrazil dýku do krku potom, ako sa proti nemu vzbúrili légie), rozhodol sa upevniť svoju moc. K tomu prišiel so zaujímavým ťahom – zbúrať nenávidený Nerov palác, ktorý spolu s parkom zaberal 120 hektárov centra Ríma a z jeho ruín postaviť grandiózny amfiteáter pre zábavu ľudí. Amfiteáter postavili za 8 rokov otroci, ktorí boli privedení do Ríma po vojenských víťazstvách Vespasiana v Judei. Podľa historických záznamov, na výstavbe Kolosea pracovalo okolo 100 tisíc otrokov.
Nenávidený Nero prišiel aj o svoju kolosálnu sochu. Spomienku na Nera mnohí nenávideli. Vespasián sochu nezničil, ponechal ju na svojom mieste, ale hlavu kolosálneho Nera premenil na všeobecného boha Hélia. Telo vyzliekol z cisárskej tógy a odstránil meč.
Keď cisár Hadrián staval Chrám Venuše a Romy (chrám bol poslednou pohanskou kultovou stavbou na Rímskom fóre), socha mu prekážala. A tak okolo roku 128 n.l., bolo potrebné gigantickú sochu, vo vztýčenej polohe, premiestniť. Akciu dostal na starosť architekt Decrianus, premiestnenie sochy za pomoci 24 slonov zvládol.
Ďalšiu výmenu hlavy na soche, tentokrát pre zmenu za svoju, zariadil cisár Commodus (161-192 n.l.). Ten sa pýšil telesnou zdatnosťou, trpel utkvelou predstavou že je prevtelením mýtického siláka Herkula. Socha sa teda stala Herkulom s cisárovými črtami tváre.
Po smrti Commoda, cisári dynastie Severovcov opäť zmenili sochu na boha Helia. Posledná písomná zmienka o existencii sochy je uvedená v rukopise Chronografia z roku 354 n.l.. Pravdepodobne bola zničená počas vyplienenia Ríma Vizigótmi v roku 410. Zo sochy dodnes zostali iba viditeľné základy podstavca.
Amfiteáter Koloseum a gladiátori
Prevádzka Kolosea začala v roku 80 n.l. veľkolepými hrami, ktoré trvali sto dní. Vtedy mala budova iba prvé dve vonkajšie poschodia s tromi vnútornými radmi stupňov. Po smrti Vespasiána, vo výstavbe pokračoval jeho starší syn, cisár Tito. Mladší syn Vespasiána, cisár Domician, tento amfiteáter dokončil do takého vzhľadu, v akom ho z časti vidíme dnes. Domician vošiel do dejín nielen ako cisár ktorý dal Koloseu konečný tvar, ako prvý z cisárov sa nechal oslovovať ako Dominus et Deus, čiže "Pán a Boh". Domician bol ešte väčším tyranom, ako Nero. Za jeho vlády nastalo opäť prenasledovanie kresťanov, ktorí boli zväčša odsúdení na ukrižovanie, alebo na predhodenie zvieratám v aréne.
Budova má elipsovitý tvar, s vonkajšími rozmermi 188x156 metrov a výškou 49 metrov. Podobne ako na dnešných štadiónoch, každý kto vstupoval do Kolosea dostal vstupenku, zodpovedajúcu číslu nad jednou zo vstupných brán. Na lístku boli uvedené aj povinné trasy, vedúce k jednotlivým úrovniam sedadiel. Miesta pre verejnosť (cavea) boli rozdelené podľa spoločenskej triedy. Hľadisko bolo rozdelené na päť sektorov oddelených chodbami. Miesta najbližšie k aréne boli vyhradené pre senátorov. Patricijovia (vyššia spoločnosť) obsadzovali tribúny nad senátormi, zatiaľ čo najvyšší sektor, známy aj ako summa cavea, bol určený pre plebejcov. Komplex bol navrhnutý tak, aby nielen kontroloval davy ľudí, ale aj zabezpečil ich pohodlie. Koloseum malo 110 pitných fontánok a dve dostatočne veľké toalety pre veľké publikum. Koloseum malo tiež zaťahovaciu strechu. Počas horúcich dní sa nad horným poschodím rozprestieral záves nazývaný velárium, ktorý chránil divákov pred slnkom. Velárium obsluhovali námorníci rímskeho námorníctva, ktorí boli umiestnení v hornej časti portika Kolosea. Podlaha arény bola z dreva posypaného pieskom. Pod arénou sa nachádzalo hypogeum, rozsiahla sieť tunelov a chodieb, ako aj pivnice, ktoré sú dodnes viditeľné v strede budovy. Pivnice slúžili ako priestory pre otrokov a vojnových zajatcov posielaných do boja na smrť, gladiátorov, zbrane, vybavenie na hry a klietky pre zvieratá. V budove sa nachádzali výťahy ovládané kladkami a lanami, ktoré viedli z hypogea priamo do arény cez padacie dvere.
Rozlišovali sa rôzne kategórie gladiátorov: secutor - prenasledovateľ; retiarius - vyzbrojený sieťou; hoplomachus - ktorý používal ťažké zbrane.
Vľavo na mozaike vidíme secutora, ako zasadzuje smrteľný sek neviditeľnej postave; druhý secutor, menom Mazicinus, leží krytý štítom pod údermi retiaria Alumnusa. Ďalšia postava, podľa zbroje identifikovaná ako hoplomachus, práve smrteľne zranila retiaria Callimorfa. V pozadí menšia mladá postava je interpretovaná ako podnecovateľ, alebo ako samotný víťazný gladiátor.
Mozaika, ktorá sa našla v roku 1834 medzi pozostatkami cisárskej vily na Via Consolare Casilina, zobrazuje epizódy z gladiátorskych zápasov. Sú tu zobrazení konkrétni gladiátori s menami: Purpureus, Baccibus, Astacius, Astivus. Sú zobrazení v rôznych postojoch, niektorí víťazne, v okamihu, keď zasadili smrteľný úder, iní blízko smrti. Vyžaruje z nich pot, odvaha, utrpenie. Na rôznych miestach obrazu možno vidieť grécke písmeno Ø Theta, iniciálu slova thánatos, alebo smrť. Táto ikona naznačuje, že gladiátor bol zabitý. Objavujú sa tu aj lorari, otroci, ktorí mali v starovekom Ríme za úlohu biť svojich druhov koženými bičmi, aby ich podnietili k práci, v tomto prípade k boju.
Názov bojovníkov v aréne je odvodený od „gladia“, malého krátkeho meča, ktorý sa často používal v zápasoch. V Koloseu sa mohli odohrávať rôzne typy predstavení: „munera“ – zápasy medzi gladiátormi, „venationes“ – zápasy s dravou zverou a dokonca aj „naumachie“ – simulované námorné bitky, po zavodnení arény amfiteátru. Naumachie si vyžadovali úplnú vodotesnosť arény a hĺbku vody okolo dvoch metrov. Boli príliš drahé, pretože lode a všetka námorná munícia boli extrémne drahé, no verejný efekt takýchto predstavení bol kolosálny. Najslávnejšou námornou bitkou zostala Titova rekonštrukcia boja lodí medzi Corinzi a Corciresi. Pamäti týchto krvavých predstavení sú zapísané v antických spisoch a informujú nás o bojoch až 10.000 gladiátorov a 11.000 kusoch štvanej dravej zvere, ktoré Traján použil pri príležitosti hier na počesť víťazstva nad Dákmi.
Každý cisár sa snažil s veľkými nákladmi zorganizovať tie najpôsobivejšie podujatia, na ktorých sa zúčastňoval čo najväčší počet gladiátorských škôl, bojovali trpaslíci, predvádzali sa nové a neznáme divoké zvieratá, inscenovali sa historické rekonštrukcie zobrazujúce víťazstvo Ríma nad jeho nepriateľmi, stále krvavejšie a veľkolepejšie rozsudky mučenia, .... Skrátka, vždy sa cisár snažil zinscenovať niečo, čo ešte nikdy predtým nikto nevidel, aby ohromil a získal si priazeň divákov. Traduje sa, že pred bojom gladiátori prechádzali v aréne pod tribúnou cisára, keď bol prítomný, a kričali: "Ave Caesar, morituri te salutant.", t. j. "Ave Caesar, tí, ktorí majú zomrieť, ťa pozdravujú. (Caesar – v rímskom cisárstve titul panovníka).
V spoločnosti starovekého Ríma, ktorá povýšila odvahu na najvyššiu cnosť, gladiátori stelesňovali najvyššie hodnoty impéria a predstavovali vzor pre všetkých Rimanov: vzor hrdinu, nadčloveka, a preto sa niektorí z nich stali skutočnými hviezdami, obdivovanými mužmi a žiadanými ženami. Skutočnosť, že títo muži riskovali svoje životy v aréne, posilňovala ich mužný imidž.
Vedeli ste že v rímskych arénach nebojovali len muži? Existujú dôkazy aj o ženských gladiátorkách. Na rozdiel od mužov, väčšina gladiátoriek neboli otrokyne, cudzinky alebo chudobné občianky, ktoré boli nútené chopiť sa zbrane za peniaze alebo z donútenia. Gladiátorkami sa stávali ženy dobrovoľne, z vášne a túžby po sláve.
Gladiátori najúspešnejší v bojoch boli milovaní masami, užívali si luxus a stali sa celebritami. Paláce sa zdobili mozaikami s bojmi gladiátorov, na verejných miestach viseli ich portréty, predávali sa kalendáre a spomienkové predmety s víťaznými bojovníkmi, stávali sa sexuálnymi symbolmi svojej doby. Gladiátorov milovali aj ženy bohatých plebejcov, mnohé boli ochotné urobiť čokoľvek pre lásku gladiátora. Ako Eppia, senátorova manželka, opustila svojho manžela a utiekla s hrdinom z arény. Historické záznamy hovoria, že gladiátor Paris poplietol hlavu aj Domitii Longine, manželke cisára Domiciana, práve toho ktorý dokončil stavbu Kolosea. Zašlo to až tak ďaleko, že Domitia nechala Domiciana zavraždiť.
V rímskej medicíne sa vyskytlo veľa výstredností. Zatiaľ čo krv mŕtvych gladiátorov a ich pečeň sa používala na výrobu lieku pre epileptikov, krv poranených víťazov bola vzácnejšia, predávala sa a pila ako afrodiziakum. Lekárska teória s rozdielnymi účinkami krvi porazených a víťazných gladiátorov mala svoju logiku :-).
V rímskych časoch bolo mydlo vzácnosťou, preto sa športovci čistili tak, že si telo natierali olejom a pomocou nástroja nazývaného strigil zoškrabávali odumreté kožné bunky, ako aj pot a špinu. Za normálnych okolností sa všetka táto špina jednoducho vyhodila, ale to nebol prípad gladiátorov. Naškrabaná špina a odumretá koža z ich tiel sa balila do fliaš a predávala ženám ako viagra. Okrem toho, táto zmes sa často pridávala do krému na tvár, ženy krém používali v nádeji, že sa stanú pre mužov neodolateľnými.
Atraktívny brutálny šport prinášal prestíž a nebývalú popularitu. Lákal rímskych občanov nielen do radov divákov, ale aj medzi bojovníkov v aréne. Gladiátormi, ktorí sa cvičili v k tomu zriadených školách, sa dobrovoľne stávali aj ľudia z bohatších vrstiev. Najväčšia a najznámejšia gladiátorská škola bola v Ríme, "ludus magnus", hneď vedľa Flaviovho amfiteátra. Túžba po sláve bola veľká. Jej protiváhou bola dehonestácia v spoločnosti. Áno, podľa rímskeho práva sa všetci protagonisti pôsobiaci vo svete zábavy, ako boli gladiátori, vozotajovia, herci, ... dostali do spoločensky podradného postavenia. Stratili všetky občianske práva a nemohli robiť žiadnu verejnú kariéru.
Amfiteátre boli centrom krutej zábavy Rimanov, pri ktorej hynuli ľudia i zvieratá, celé stáročia. Až v roku 404 boli zápasy gladiátorov zakázané. Prispela k tomu smrť kresťanského mnícha, neskôr známeho ako svätý Telemachos. Ten vošiel do arény a pokúsil sa zastaviť boj. Čo nasledovalo, je predmetom niekoľkých verzií. Podľa jednej, prefekt Ríma nariadil gladiátorom, aby mnícha zabili. Podľa inej verzie, rozvášnený dav, ktorý sa tešil na krvavé gladiátorské divadlo, mnícha ukameňoval. Kresťanský cisár Honorius bol ohromený umučeným mníchom a vydal historický zákaz gladiátorských zápasov.
Stredovek a novovek zanechali na amfiteátri silné jazvy: bol vyplienený počas vpádu barbarov, potom bol zmenený na pevnosť, skazu dovŕšilo v roku 1349 silné zemetrasenie, pri ktorom sa zrútila južná stena amfiteátra. Veľká budova sa zmenila na zdroj stavebného materiálu. Hlavne v 17. storočí spôsobili členovia rodu Barberini, na základe úradov a právomocí ktoré získali, na Koloseu stavebnú spúšť a škody väčšie, než by mohol spôsobiť vpád barbarov. Z tých dôb sa traduje výrok v latinčine: „Quod non fecerunt barbari, fecerunt Barberini“, ktorý v doslovnom preklade znamená "Čo nerobili barbari, robili Barberini" a vzťahuje sa práve na tieto rabovačky.
Aj na stavbu Palazzo Barberini, ktorý je dnes využívaný ako Národná galéria, bol použitý v prevažnej miere stavebný materiál odobraný z Kolosea.
Ak ste navštívili Koloseum, iste ste si všimli štvorcové otvory, ktorými sú posiate steny a stĺpy paláca. Dostali ste odpoveď, k čomu slúžili? Vysvetlenie je jednoduché, boli v nich bronzové spony navzájom spájajúce travertínové kvádre.
V Koloseu zostali po odstránení bronzových spôn spájajúcich travertínové kvádre tisíce prázdnych štvorcových otvorov. Pápež Maffea Barberini, známy ako Urban VIII., dal rozpálenými pecami bronzové spony roztaviť. Kov z Kolosea použil na výrobu kanónov do Anjelského hradu. Je vlastne zázrak, že sa Koloseum pri zemetraseniach úplne nerozpadlo.
Aj známy barokový baldachýn v Bazilike Svätého Petra, zhotovený slávnym Berninim, je vyrobený z bronzu získaného z Kolosea.
Takto to pokračovalo s devastovanín až do polovice 18. storočia, kým sa Koloseum nedostalo pod ochranu pápeža Benedikta XIV. Ten prehlásil miesto za sväté, pretože tu boli mučení prví kresťania.
Dnes je Koloseum najznámejšou archeologickou pamiatkou a symbolom Ríma, uznávaným po celom svete, a zároveň najnavštevovanejšou pamiatkou v Taliansku! Je to tiež najväčší rímsky amfiteáter na svete a v roku 1980 bol vyhlásený za svetové dedičstvo UNESCO
Talianskej vláde a kompetentným organizáciám pribúdajú vrásky na čele, Koloseum sa totiž nakláňa. Kedysi bolo postavené v priehlbine umelého jazierka, ktoré bolo napájané starovekým prítokom z rieky Tiber a bolo umiestnené v strede záhrad Nerovho Domus Aurea. Južná časť Kolosea, ktorá bola v minulosti najviac postihnutá zemetrasením, spočíva na mäkkom podloží z riečnych sedimentov. Dnes je južná časť už o 40 cm položená nižšie, ako severná časť, s pevnejším podložím.
A tak je tu na mieste otázka, splní sa staroveké proroctvo napísané v latinsky písanom Mirabilia Urbis Romae - sprievodcovi po Ríme pre turistov a pútnikov? Sprievodcovská brožúra vznikla okolo roku 1140 a jej autorom je zrejme nejaký kanovník svätopeterskej kapituly. Obsahuje aj rôzne legendy o Ríme a proroctvo vyslovené v 6. storočí anglickým vedcom Bedom Venerabilisom (Bedom Ctihodným). "Pokiaľ stojí Koloseum, stojí aj Rím; keď padne Koloseum, padne aj Rím. Keď padne Rím, padne aj svet".
My sme Koloseum navštívili práve počas ničivého zemetrasenia v Turecku a Sýrii, ktoré si vyžiadalo vyše 45-tisíc obetí. Do pesimizmu neupadáme, opúšťame Koloseum a mierime na ďalšie skvelé miesta: Forum Romanum a Palatín. Ale o tom až v ďalšom.
