Nedávno v Britskom múzeu vypukol škandál, na verejnosť sa dostal 16. augusta tohto roku. Múzeum vydalo šokujúce vyhlásenie. Pracovník, ktorého meno nebolo zverejnené, v priebehu dvoch desaťročí postupne kradol exponáty múzea, vrátane zlatých šperkov, drahokamov a cenného skla z obdobia od 15. storočia pred Kr. do 19. storočia nášho letopočtu. V tej súvislosti Hartwig Fischer, riaditeľ múzea, po ôsmich rokoch z funkcie odstúpil.
A to nie je všetko. New York Times a ďalšie noviny „čerstvo“ pripomenuli aj staršie hriechy. V roku 2002 bola z podstavca v Britskom múzeu odcudzená 2 500 rokov stará grécka mramorová hlava, v roku 2004 bolo ukradnutých 15 čínskych šperkov a v roku 2017 oznámilo Britské múzeum krádež diamantového prsteňa Cartier v hodnote 750 000 libier (vidíte ho v úvode na fotke hlavného obrázku).
Zahanbujúce a znepokojujúce odhalenia krádeží, ku ktorým dochádzalo počas desaťročí bez reakcie kompetentných, ešte viac podnietilo diskusiu o neschopnosti Britského múzea chrániť kultúrne artefakty z celého sveta. Ako konštatovali Gréci, tvrdenie Britského múzea, že sochy z aténskeho Parthenónu sú v Londýne bezpečnejšie chránené ako v Aténach, stratilo vo svetle škandálu dôveryhodnosť.
O akých sochách z aténskeho Parthenónu sa hovorí a prečo sú v londýnskom Britskom múzeu?
Moje rozprávanie o Parthenóne som v predchádzajúcom blogu
https://blog.sme.sk/vladimirbencik/cestovanie/ateny-pribeh-o-slavnom-parthenone-a-jeho-osude
končil výbuchom munície. Ten premenil v roku 1687 Parthenón na trosky. Tým sa ale jeho príbeh neskončil. Najzachovalejšie sochárske práce fenomenálneho sochára Phidiasa, krášliace kedysi fasádu najveľkolepejšieho gréckeho chrámu, najskôr skončili na dne Stredozemného mora, potom boli vystavené bez ladu a skladu v súkromnom londýnskom múzeu lorda Elgina a dnes sú „klenotom“ Britského múzea v Londýne. Existujú dve verzie príbehu ako sa tam dostali, britská a grécka. Ja som sa snažil nájsť čo najviac hodnoverných faktov z jednej i druhej strany konfliktu, tu je história.
Za všetkým je Thomas Bruce (1755-1841), 7. gróf z Elginu
V roku 1798 triumfujúci 28-ročný generál Napoleon Bonaparte prekročil Stredozemné more a 1. júla 1798 vystúpil na breh Egypta. Egypt v tej dobe patril pod Vznešenú Portu v Konštantínopole. Dňa 21. júla Francúzi zvíťazili v bitke pri pyramídach nad miestnymi mamelúkmi. Napoleonov triumf však trval len krátko. Britský admirál Horatio Nelson vystopoval v auguste francúzske námorníctvo a v bitke pri Níle v Abúkirskom zálive spustošil Napoleonovu flotilu. Turci zrejme poznali slovenské príslovie „Kde sa dvaja bijú, tretí zvíťazí“, a tak, aj pod vplyvom Nelsonovho víťazstva, 5. septembra 1798 vyhlásili Francúzsku vojnu.
Tu prichádza na scénu skúsený 32-ročný diplomat Thomas Bruce (1766-1841), 7. gróf z Elginu (ďalej len Elgin). Stáva sa "mimoriadnym veľvyslancom Jeho Britského Veličenstva pri Vznešenej Porte Selima III, tureckého sultána". Jeho hlavným poslaním bolo zabezpečiť dobré vzťahy s Turkami proti ich spoločnému nepriateľovi, Francúzom.
Vďaka bohatej manželke, Elginovci postavili v Škótsku veľkolepé vidiecke sídlo v antickom štýle a bolo ho treba náležite vyzdobiť. Architektom bol Thomas Harrison, vynikajúci architekt a vášnivý obdivovateľ gréckej klasickej architektúry. Elgina dôrazne nabádal, aby zabezpečil vyhotovenie nákresov gréckych antických pamiatok v Aténach a najmä "aby priviezol odliatky skutočných zachovaných starovekých artefaktov“.
Elgin teda pôvodne zamýšľal, že odliatky sôch z Akropoly budú zdobiť jeho vlastný dom. Pochopil že ich získanie nebude jednoduché, preto skúšal zapojiť do realizácie myšlienky aj britskú vládu. Navrhol, že ako veľvyslanec, bude „pracovať na získaní poznatkov o umení Grécka a na záchrane niektorých ich pozostatkov pred zničením." Požiadal britskú vládu o finančnú podporu tohto umeleckého úsilia. Žiadosť odmietli, ale Elgin aj tak pokračoval.
Pred odchodom z Anglicka, Elgin si v súlade s vtedajšou diplomatickou tradíciou vybral personál svojho veľvyslanectva. Ako sa neskôr ukázalo, vo vedľajšom Elginovom dobrodružstve, a tým bolo získanie sôch (pôvodne ich kópií), zohrali z personálu veľvyslanectva najdôležitejšiu úlohu tajomník Hamilton a kaplán Hunt. Mimo využitia týchto podriadených, Elgin uzatvoril súkromnú zmluvu s maliarom Lusierim, ktorý dostal za úlohu najať ďalších umelcov na pozície kresliča, architekta a odlievača. Na čele s Lusierim, bola zostavená skupina 6 ľudí platených Elginom, profesne schopných kresliť a vyrábať sádrové kópie sôch. Elgin prišiel do Konštantínopolu v novembri 1799, v auguste 1800 dorazil do Atén Lusieriho tím.
V roku 1800 boli Atény pomerne malé mesto s približne 10 000 obyvateľmi. Civilnú moc mal v rukách turecký vojvoda. Akropola bola vojenskou pevnosťou pod velením tureckého „disdara“ – veliteľa. Obývali ju tureckí vojaci a ich rodiny. Kaplánovi Huntovi a Lusierimu sa podarilo úplatkom získať od vojvodu a disdara povolenie na vstup na Akropolu, ale nemohli tam ani merať ani kresliť, pretože všetky objekty mali „vojenský charakter“, dokonca aj chrám Erechtheion so vzácnymi sochami dievčat podopierajúcich strop, hoci v tej dobe slúžil len ako hárem.
Získanie vládneho dokumentu - firmana
Lusieri a Hunt pochopili, že túto „blokádu“ v práci môže prelomiť iba presvedčivý firman, osmanský vládny dekrét z Konštantínopolu. Kaplán Hunt pripravil memorandum, jeho podpísaním by Turci povolili Elginovi plniť pôvodné ciele: kresliť, merať, postaviť lešenie a zhotovovať odliatky. Bola tu však aj nová požiadavka, že môžu robiť vykopávky, a „slobodne odniesť všetky sochy alebo nápisy, ktoré nezasahujú do diel alebo stien Citadely“.
Na začiatku boli ciele Elgina skromné, no ako sa hovorí, „narodil sa na šťastnej planéte“. Zahral mu do karát vývoj vo vojenskom konflikte s Francúzskom. V polovici júna 1801 spojené sily Britov a Osmanskej ríše, bok po boku, porazili Francúzov pri Káhire. Veľvyslanec Elgin pocítil v Konštantínopole víťazstvo na vlastnej koži, Osmani ho začali zasýpať darmi. A tak v júli 1801 podpísal najvyšší predstaviteľ Porty v Konštantínopole, Seged Abdullah, zástupca veľkovezíra Kör Jusufa Ziyaüddina veliaceho osmanskej armáde v Egypte, vládny dekrét - firman. Jeho text bol zhodný s memorandom, resp. žiadosťou pripravenou Huntom. Navyše, zmizla z neho výhrada o nezasahovaní do obranných prvkov tureckej pevnosti na Akropole.
Väčšina odborníkov študujúcich tento firman konštatuje, že je nejednoznačný. Elginovej skupine bolo síce dovolené kresliť, mohli stavať lešenie, odlievať a vykopávať, ale rozhodne nie odstraňovať pílením sochy z monumentu. Ďalšia nejednoznačná časť tohto povolenia znie: „Nikto by nemal zasahovať do ich lešenia, alebo náradia, ani im brániť v odnášaní akýchkoľvek kusov kameňa s nápismi, alebo figúrami“. Práve táto časť "v odnášaní", znie nejednoznačne a rozdeľuje pohľad dvoch strán konfliktu na ďalšie udalosti.
Povolenie teda neuvádzalo, že môžu odstraňovať sochy z budov, celý text smeroval k odnášaniu vykopávaných artefaktov. Ani sám Elgin nemal v úmysle drastické odstraňovanie sôch z Parthenónu, ako to vyplýva z jeho inštrukcií pracovnej skupine. To, že sa sochy začali odstraňovať, má na svedomí kaplán Hunt. On priniesol firman z Konštantínopolu do Atén, predniesol vojvodovi a disdarovi jeho „široký“ výklad a chytil sa riadenia prác.
Drancovanie Parthenónu
Hunt, ktorého pohltila nenásytná túžba po gréckych starožitnostiach, najal viac ako 200 gréckych robotníkov, ktorí začali na Akropole s vykopávkami. Dňa 31. júla 1801 sa stala rozhodujúca udalosť, Hunt dal pokyn na sňatie prvého metopu (mramorového reliéfu) z Parthenónu.
Tím pozostávajúci z tesára, piatich námorníkov a dvadsiatich Grékov teda vyliezol na Parthenón a pomocou žeriavov, píl a lán sňal prvú metopu. Svedkom tejto udalosti bol Edward Clarke, britský učenec a cestovateľ. Vo svojom diele Travels Part II. ju opísal takto. "Videli sme, ako sa tento krásny kus sochy zdvihol zo svojho miesta medzi triglyfmi: ale zatiaľ čo sa robotníci snažili dať mu polohu prispôsobenú línii zostupu, stroj uvoľnil pár priľahlých múrov a jemné masy pentelického mramoru sa s hromovým hlukom zrútili medzi ruiny.“ Nuž čo, zopár rozbitých šutrov, veď aj u nás sa hovorí „keď sa les rúbe, aj triesky lietajú“.
Barbarské drancovanie Parthenónu pokračovalo veľkým tempom. Robotníci boli slušne zaplatení a na svoje si prišli aj vojvoda a disdar. Hunt napísal Elginovi do Konštantínopolu, že "niet jednotlivca, ani medzi úradníkmi Porty, ani medzi Grékmi v meste, ktorí by sa medzi sebou nepretŕhali v uspokojovaní vašich želaní.“ Elgin bol nadšený, do Atén poslal 12 píl na odstraňovanie sôch a reliéfov. Napísal, že „teraz zdá sa, že naše úsilie sľubuje úspech presahujúci naše najhorlivejšie nádeje“.
Preprava demontovaných sôch do Londýna predstavovala problém. V septembri 1801 sa pri ostrove Kythéra potopila loď "Mentor", Elginova vlastná malá bárka, s niektorými z najkrajších sôch Parthenónu. Až v lete ďalšieho roku sa podarilo väčšiu časť sôch z mora vytiahnuť a dopraviť do Londýna. Nadšenci na dne mora pri Kythére hľadajú zvyšky sôch dodnes.
Odstraňovanie sôch Elginom bolo nepochybne vandalské, Parthenón sa strácal pred očami a menil na ruiny. Takto ho videl o štyri roky neskôr Edward Dodwel a Simone Pomardi.
Kaplán Hunt dostal od veľvyslanca Elgina ďalšiu úlohu, mal tajne skontrolovať stav tureckých pevností v Grécku. V skutočnosti Elgin očakával, že Hunt získa pri putovaní po Grécku pre neho ďalšie mramorové „suveníry“, čo sa aj podarilo. Z historického hľadiska boli po Akropole zaujímavé Mykény. Elgin už netrochárčil, vraj si začal robiť zálusk aj na demontáž a odvoz kompletného vstupu do mykénskej pevnosti, na slávnu Bránu Leva. Iba veľká vzdialenosť tejto pamiatky od mora bránila Elginovi v rozvoji tejto myšlienky. Ďalším bombastickým plánom Elgina bol odvoz do Británie celého Hefaistovho chrámu stojaceho nad Aténskou agorou, ale veľkolepé plány z večera do rána stroskotali.
Medzi Francúzskom a Spojeným kráľovstvom bola v roku 1802 v Amiens podpísaná mierová zmluva. Preto sa Elginova misia „mimoriadneho veľvyslanca“, po dvoch rokoch, skončila. Elgin odcestoval v januári 1803 z Konštantínopolu do Anglicka aj so svojou rodinou. Rozhodli sa cestovať najkratšou cestou, cez Francúzsko. Medzitým však bola mierová zmluva zrušená a vojna pokračovala. Napoleon vydal osobitný dekrét, vyhlásil v ňom všetkých Britov na území Francúzskej republiky za vojnových zajatcov. Elgin s manželkou sa dostali do väzenia a boli v ňom tri roky, až v lete 1806 sa dostali do Londýna.
Pri odchode Elgin rozpustil tím umelcov, okrem lojálneho Lusieriho. Ten za pomoci gréckych robotníkov, v koristníckej činnosti v prospech Elgina pokračoval. Podarilo sa mu napríklad odstrániť jednu zo šiestich Karyatíd (postáv dievčat) držiacich strop Erechtheionu, nahradil ju tehlovým stĺpom. V roku 1805, turecký guvernér, ale aj nový britský veľvyslanec, Lusierimu akúkoľvek demontáž sôch zakázali. Mohol iba zbierať vázy, mince a drobné starožitnosti. Zameral sa hlavne na vykrádanie pohrebiska Kerameikos.
Vybaviť loď ktorá by zbierku sôch a ďalších starožitností dopravila do Londýna, bol pre Lusieriho, počas pretrvávajúceho vojenského konfliktu, neskutočný problém. Menšiu časť zbierky sa podarilo Lusierimu presunúť v roku 1804, no najviac artefaktov dorazilo do Londýna vojenskou loďou, v 68 debnách, až v máji 1812.
Elginovo súkromné múzeum
Už pred odchodom za veľvyslanca do Konštantínopolu mal Elgin dlhy, ale teraz boli obrovské. Rozviedol sa s manželkou a jeho zdravotný stav sa dramaticky zhoršil. Kvôli "reumatizmu" mal neustále bolesti hlavy a liečil sa výparmi ortute. Až tak, že mu to vraj deformovalo nos, musel podstúpiť plastickú operáciu. Opustili ho všetci bývalí spoločníci, okrem tajomníka Hamiltona, urobil ho kurátorom „Elgin Marbles“ (Elginových Mramorov). Tak nazvali súkromné múzeum v dome na rohu ulice Park Lane a Piccadilly, v ktorom Elgin v roku 1807 vystavil svoju zbierku.
Umelecká obec bola nadšená, veď vystavené diela boli originály, oveľa lepšie a hodnotnejšie ako repliky gréckych diel, ktoré v Louri zhromaždil Napoleon. Hamilton a Elgin propagovali zbierku rôznymi spôsobmi. V múzeu napríklad zorganizovali niekoľko boxerských zápasov. Športovci stáli nahí medzi sochami v rôznych pózach, aby umelci a návštevníci mohli porovnať antické telá mramorových sôch s vyšportovanými telami živými.
Nie všetci Briti však s nadšením tlieskali sochám. Najtvrdšej kritiky sa Elgin dočkal od v tom čase neznámeho mladého básnika Byrona. V roku 1809 prišiel Byron do Atén a zostal tam takmer dva roky. Vídaval Lusieriho, strážiaceho neodoslanú časť zbierky. Byron pozdvihol kritiku počinu Elgina na emocionálnu úroveň romantického nacionalizmu. Podľa Byrona, Elgin nezničil a neukradol iba hmotné pamiatky, ale zničil a okradol aj grécky ľud. Gréci po stáročiach útlaku hľadali svoju identitu, čo Byron predstavil v 2. speve eposu Childe Haroldova púť, vydanom v marci 1812. Hrdina Harold sedí medzi troskami Parthenónu a je vydesený z jeho znesvätenia. Uvažuje nad tým, že Turci aj Góti plienili Atény, ale to nie je nič v porovnaní s Elginovým barbarstvom. Prakticky cez noc sa kniha stala bestsellerom a Byron slávnym.
Ďalšieho útoku od Byrona sa Elgin dočkal v básni Kliatba Minervy. Báseň „venovaná Elginovi a napísaná na mieste činu“ hovorí o tom, že Elgin bude „za života nenávidený a ani v prachu omilostený“. To sa aj stalo, keďže neskôr sa jeho meno stalo synonymom kultúrneho rabovania. V polovici devätnásteho storočia sa objavil výraz „elginizmus“. Tak sa označovalo "odnášanie kultúrnych pokladov z jednej krajiny do druhej (zvyčajne do bohatšej)."
Nielen Byron burcoval proti konaniu Elgina, aj ďalší spisovatelia a dejatelia ho označili za lúpežníka. Napríklad John Eustace, autor knihy Klasická cesta po Taliansku, vyhlásil, že Elginovo konanie bolo "zločinom proti všetkým vekom a generáciám."
Elgin nevedel čo má so zbierkou robiť, pretože jeho dlh rástol, prenájom priestorov a údržba zbierky nebola lacná. V roku 1809 musel svoje "múzeum" zatvoriť, sochy putovali späť do debien.
Odpredaj zbierky britskej vláde
Elgin začal jednať s britskou vládou o odpredaji zbierky. V roku 1811 mu premiér Spencer Perceval ponúkol za ňu 30-tisíc libier. Elgin si vyrátal že jeho náklady boli viac ako dvojnásobné a ponuku odmietol. Urobil zle, vtedy to bola cena za menšiu polovicu mramorových artefaktov. Väčšia časť, ako vieme, prišla v 68 debnách do Londýna až o rok neskôr. Bola to "posledná korisť z krvácajúcej krajiny", ako to nazval Byron v Childe Haroldovej púti.
„Elginove mramory“ boli predané britskej vláde v roku 1816 po tom, ako o tejto otázke rokoval výbor Dolnej snemovne. Ten zvážil spôsob ich nadobudnutia, ich hodnotu a význam ich kúpy ako verejného majetku. Ako prvý v rozprave vystúpil poslanec Sir John Newport. O lordovi Elginovi sa vyjadril: "Ctihodný lord využil tie najneospravedlniteľnejšie prostriedky (t. j. podplácanie) a dopustil sa tých najhanebnejších lúpeží. "
Napriek ďalším vážnym pochybnostiam, ktoré vyjadrili viacerí poslanci a svedkovia, najmä pokiaľ ide o to či je britský veľvyslanec oprávnený využiť svoje postavenie na získanie starožitností od vlády pri ktorej je akreditovaný, bolo prijaté vysvetlenie Elgina. Parlament rozhodol, že sochy sa kúpia za znalcom odporúčanú cenu 35 000 libier, že zostanú spolu a budú vystavené v Britskom múzeu. To dodnes tvrdí, že "Elginove mramory" sú v jeho legálnej a riadnej držbe.
Boj o artefakty – Komu patria sochy z Parthenónu a kde by mali byť vystavené?
Pod pojmom „Elginove mramory“ sa skrývajú všetky mramorové artefakty, ktoré preniesol Elgin z Grécka do Londýna v rokoch 1802-1812. Sochy z Parthenónu, najmä o ich vrátenie bojujú Gréci, sú iba časťou „Elginových mramorov“, veľmi dobre ich špecifikuje nasledovný obrázok.
Kto dnes vlastní sochy Parthenónu? Sú majetkom súčasných Grékov, Britov alebo celého sveta? Vieme že existuje Program o ochrane svetového kultúrneho a prírodného dedičstva, bol prijatý na konferencii UNESCO 16. novembra 1972 v Paríži. Do zoznamu svetového dedičstva a UNESCO-m chránených pamiatok je od roku 1987 zapísaná aj „aténska Akropola a jej pamiatky“. Podľa UNESCA, „Elginove mramory“ teda patria celému svetu. "Pritiahnuté za vlasy", minikúsok z nich patrí mne i vám. Potiaľto to rešpektujú aj Gréci. Názory sa rozchádzajú v tom, kde by mali byť originály vystavené.
Hoci je legálnosť Elginovho pôvodného nadobudnutia mramorov sporná, Britské múzeum tvrdí, že je po ich kúpe britskou vládou od lorda Elgina, pred takmer 190 rokmi, ich právoplatným vlastníkom. Múzeum nemá v úmysle vrátiť artefakty do Atén. Akoby aj, „mramory sú klenotom v našej korune“, tak sa vyjadril riaditeľ múzea Hartwig Fischer, pred svojim odstúpením po vypuknutí škandálu s krádežami v múzeu.
Pri posudzovaní právnych sporov okolo „Elginových mramorov“ sa ukazuje pravdivosť starého príslovia: „dvaja právnici, tri názory“. Ja nie som právnik a nebudem tu rozvádzať argumenty jednej či druhej strany. Jedno viem isto, originály artefaktov z Parthenónu by mali zaujať miesto v Múzeu Akropoly v Aténach, tam patria. Rozhodujúce pre mňa v spore je to, že fenomenálny Phidias ich nestvoril ako samostatné sochy. Boli neoddeliteľnou súčasťou starovekého Parthenónu, a ten stojí v Aténach. Stačí si pozrieť predchádzajúci obrázok, pedimenty, metopy a vlysy boli súčasťou fasády, srdcom Parthenónu. Opisovali históriu Aténčanov, oživovali chladný mramor stavby. Pre mňa je to argument nad všetky iné.
Ak navštívite Britské múzeum a prezriete si rozložené artefakty sôch, uvidíte chaos, sochy bez "pozadia", uvidíte srdce bez tela ktorému kedysi patrilo. Až v spojitosti s telom Parthenónu môže srdce ožiť a začať rozprávať všetky tie grécke mýty o narodení Atény, o jej víťazstve nad Poseidonom po ktorom sa stala patrónkou Atén, o ďalších gréckych bohoch, o grécko-perzských vojnách, amazonkách, kentauroch,...
Myslím že tak to cítia aj Gréci, často priamo v Britskom múzeu protestujú a žiadajú "znovuzjednotenie mramorov", návrat ukradnutého kultúrneho dedičstva.
Protesty Grékov v Britskom múzeu sú časté, jeden z ďalších, ktorý verejnosť šokoval, si môžete pozrieť, či skôr vypočuť, na videu:
https://www.keeptalkinggreece.com/2020/02/11/parthenon-marbles-students-british-museum-protests/
Karyatídy boli sochy šiestich mladých žien, držali strop verandy v chráme Erechtheion na Akropole. Majú svoj spoločný príbeh. Mesto Caryae stálo v grécko-perzských vojnách na strane Peržanov a Aténčania ho vyplienili. Ženy nesúce bremeno na hlave predstavujú zotročené ženy z mesta Caryae, odtiaľ názov „Karyatídy“. Jedna zo šiestich originálov sôch Karyatíd, „samozrejme“ tá najzachovalejšia, je súčasťou „Elginových mramorov“. Socha bola unesená z Akropoly a ako vidíte na predchádzajúcom obrázku, stojí doslova nedôstojne v Britskom múzeu, osamote, ako kôl v plote. Kladiem si otázku: "akú má pre návštevníka vypovedaciu hodnotu pohľad na samostatne stojacu Karyatídu v Britskom múzeu?" Žiadnu. Bola sem prenesená bez zázemia, bez príbehu, ten zostal v Aténach. Takých mramorových sôch je na svete viacero. Rovnakú úlohu by v Britskom múzeu plnila aj kópia originálu.
Ako vníma Karyatídy návštevník múzea v Aténach?
Torzá originálov piatich spolupútnic tej unesenej londýnskej Karyatídy, zotročených žien z mesta Caryae s rovnakým osudom, sú vystavené a chránené v Múzeu Akropoly v Aténach. Za ich šiestou sestrou musíte ísť do Britského múzea v Londýne.
Návštevník príde do múzea spravidla po predchádzajúcej prehliadke Akropoly, veď múzeum stojí priamo pod ňou. Už videl Parthenón, Erechtheión a Niké. Dokonca Akropolu s Parthenónom vidí zároveň s originálmi sôch, cez okno múzea. Už vie kde boli tie krásne sochy v životnej veľkosti, metopy a vlysy, umiestnené. Na fasáde Parthenónu mali "Elginove mramory" pevné miesto a svoju úlohu, a mali by ju plniť aj dnes. Mali by pripomínať grécke mýty, legendy, hrdinstvá, víťazstvá predkov, ... na mieste kde sa zrodili.
To isté platí o Karyatídach v chráme Erechtheion. Tento najposvätnejší chrámový komplex Aténčanov bol dokončený v roku 406 pred Kr.. Veranda dievčat v ňom bola postavená vedľa hrobky úplne prvého aténskeho kráľa Cecropsa. Postavy Karyatíd, vysoké 2,25 metra, boli vytvorené z jediného bloku mramoru, vrátane hlavice tvaru koša, na ktorej spočíva strop balkónu. Paže dievčat chýbajú, nezachovali sa. Zachovali sa však ich rímske kópie v Hadriánovej vile v Ríme. Podľa nich sa predpokladá, že Karyatídy v Erechtheione mali na rukách náramky v podobe hadov a v ruke držali misku na modlitebné dary.
Keď si prehliadnete Erechtheion na Akropole, sochy Karyatíd, zrazu nie sú pre vás iba pekne opracovaným mramorom, rozprávajú príbehy. V Erechtheione prinášali Aténčania obete starovekému kráľovi; v podzemnej komore pod Karyatídami žil posvätný had ktorého kňažky kŕmili medovým koláčom. Na tomto mieste súťažila Aténa s Poseidonom o to, kto bude patrónom mesta. Poseidon tu svojim trojzubcom vytvoril studňu s prameňom vody, bola však slaná. Aténa zasadila na tomto mieste olivovník prinášajúci Aténčanom úžitok a stala sa tak patrónom mesta. V tomto chráme stála posvätná drevená socha bohyne Atény, pochádzala z mykénskych dôb, vraj spadla z neba. Socha bola tak dôležitá, že dávala chrámu meno, Aténčania nehovorili o chráme Erechtheion, ale o chráme Atény, ochrankyni mesta. Tu v chráme končil každoročne poriadaný veľký Panathénsky festival a sprievod kráčajúci po Panathénskej ceste. Alebo Karyatídy nie sú zotročené ženy, ale sú súčasťou Panathénskeho sprievodu? Tak hovorí iný príbeh.
Dá sa písať o ďalších a ďalších mýtoch, legendách a životoch, ktorými prešiel Erechtheion spolu s Karyatídami. Tak ako Parthenón, aj tento chrám utrpel väčšie škody pri Elginovom rabovaní, ako pri delostreleckom ostreľovaní osmanskej pevnosti Benátčanmi.
Pieseň Tzivaeri, ktorú spievali pred sochou unesenej Karyatídy školáci z Kréty, je o ukradnutom dieťati ktoré uniesli do cudzej bohatej krajiny. Text piesne je naozaj priliehavý: "Žiaľ, môj drahý, môj voňavý kvet teraz prináša radosť v cudzej krajine, jemne, nežne a ticho. ... Preklínam ťa, cudzia zem, ty a tvoj blahobyt, jemne, jemne a potichu“.
Myslím že ďalšie slová sú zbytočné.
Informácie som čerpal hlavne z:
videa Smarthistory: Who owns the Parthenon sculptures?
článku Izidora Janžekoviča: The Elgin Marbles: Legitimate Expatriation or Urgent Repatriation?
