Držíme jej palce.

Obchod je prázdny, aj keď doňho vstúpili už dve desiatky ľudí. Od pokladne sa však vinie dlhý rad všetkých, čo od otvorenia vstúpili do obchodu. Ona, pri jedinej pokladni, v strese z prvého dňa v práci. Mladá milá svetlovlasá predavačka, za ňou malý guľatý zástupca dozerajúci na jej prvý deň. Na všetkých zostávajúcich 7 pokladniach svieti červená. Všetky pohľady z dlhého radu smerujú k nim. Svetlovláska v uniforme obchodu rýchlo berie tovar, skenuje, ale ako naschvál ruka sa skoro vždy zastaví v otázniku pred klávesnicou.Chlieb -ktorý to je, počet kusov pečiva – tu, storno, platba kartou, tovar, skener neberie, napísať dlhé číslo a znovu. On, cíti, že pohľady pozerajú na neho. Sedí jej za chrbtom opretý o vedľajšiu pokladňu, opravuje ju a sem – tam kradmo mrkne očami na rastúci rad. Čo je to za nápad školiť v sobotu ráno pri jedinej pokladni nového zamestnanca ?! Otázka visí vo vzduchu. Príkaz je príkaz – beží mu hlavou. Vedúca rozhodla, nástup a školenie novej je teraz. Rad sa vlní tak, aby aj posledný lepšie videl, čo sa vlastne deje. Modré montérky striedajú predo mnou kabát prehodený na župane, športový úbor, zimnú bundu a ošumelý kabát staršieho pána. Za mnou rad pokračuje a končí až niekde za regálom. Pozeráme dopredu, na seba navzájom. Čas beží a vonku vytrvalo sneží. Nikto nič nepovie, ale ticho je pokojné. Niektorí sa usmievajú. Malé veci, napadá mi. Môžeš si vybrať kam sa pridáš. Pozerám okolo, nikto nefrfle ani nehromží. Tvárime sa, že nič. Sme s ňou. Držíme jej palce.