zima ...

Zima je niečo iné. Zima je niečo staronové. Zima je niečo, na čo sme si, bohužial, zvykli. Permanentne. Všetko sa mení, keď sa zima ovinie okolo krku kamarátky jesene, a v jemnom rytme sťahuje svoje telo, aby smrť bola pomalá a krutá. Zima nemá s nikým zľutovanie. Je arogantná, vypočítavá, štipľavo mrazivá. Dostane sa úplne všade, aj tam, kde by sme ju nečakali. Tak napríklad v ľudskom srdci. Nemá zľutovanie ani so starými, ani s mladými, ani s tými starými, ktorí sa hraju na stredne starých. Pohŕda múrmi aj šatami, kašle ti na to, či si pripravený. Najradšej má moment prekvapenia, keď sa človek konečne po rokoch cíti šťastný. Vysaje to z neho a tým deklaruje svoju nezničiteľnú moc. Vezme si to, čo máš a nechá ťa prázdneho ako kuklu. Zima je koncom tvojej duše. Je to rozkoš a na jej konečnej sedí smrtka a fajčí tvoju cigaretu. Niekedy si myslíš, že to nič nie je, ale zima si nedá pokoj až kým nie si na železnom stole otvorený. Tvoj patológ len skonštatuje: "Zabila ho zima, nenašiel som jeho srdce."