Dvaja muži, súčasníci. Súčasne zasadali, jeden v štátnej rade, druhý v parlamente novej republiky, ktorá vznikla na troskách štátu zrodeného zo zvyškov starej monarchie.
Starú monarchiu kedysi porciovali a hranice rysovali na zámku zvanom Trianon. Obom sa ten štát nepáčil, prvému preto, že bol vraj nasiaknutý liberalizmom a druhému práve pre tie Trianonské hranice. Ten prvý privítal štát nový, s prezidentom kňazom a s nebezpečným nemeckým tútorom, druhý využil príležitosť, aby splnil svoj sen, napraviť krivdu z Trianonu.
Obaja sa málo starali, že sa deje krivda väčšia, nenapraviteľná. Iste, je známe, že mladší Ján, ako jediný v parlamente nehlasoval za deportácie, aj keď Židov nemal rád. Ten starší však verne slúžil a nezmieril sa s koncom svojho štátu až do smrti.
Obaja nakoniec spolu trpeli a zomreli v žalároch režimu, ktorý prišiel potom, čo sa ich vysnívané štáty znovu zmenili na trosky. Krutosť žalárnikov z nich spravila mučeníkov a mučeníctvo akoby z nich sňalo hriechy a potomkov núti stavať pomníky a žiadať blahorečenie.
Ale každý, kto sa aspoň na chvíľu dokáže vcítiť do citov muža, manžela, ktorý pomáhal svojej žene a svojim deťom vystúpiť z vagóna určeného pre dobytok na rampe v Osvienčime, a to objatie bolo navždy posledné, pochopí, že biskupovi, ktorý velebil štát, strojcu toho nešťastia, pomník stavať netreba.
A ani spoluautorovi komickej inscenácie, jazdy suchozemského admirála na koni po Košiciach, ktorej výsledkom, okrem zasiateho semena sváru bolo, že predtým natešené publikum, po niekoľkých dňoch spoznajúc maniere novej vrchnosti a materiálny nedostatok, skandovalo: „Všetko je drahé, naspäť k Prahe!"
Iba ak by sme chceli, ako múdro radí spisovateľ Norman Manea, stavať pomníky svojej národnej hanby.
