Vedel som, že to boli deti, lebo cez to okienko, ktoré vytlačili, by sa normálny chlap nedostal. Páchateľa som mal za chvíľu, ostatné počerné decká ho prezradili. Moje aké, také pedagogické minimum zabránilo násilnému strestaniu previnilca, nakoniec čo aj s desaťročným chalanom. Zmohol som sa len na otázku, prečo to urobil? Prekvapil ma odpoveďou: vraj sa chce dostať do decáku, do polepšovne. A to, že som nezavolal políciu mu spravilo škrt cez rozpočet. Na otázku prečo, odpovedal: „Nie je tam dobre, ale lepšie, ako doma." Doma: Kedysi pekný sedliacky dom, dnes už dvakrát vyhorený, bez vody a elektriny. Kopa detí a pravidelný hlad. Po mojich mravoučných napomenutiach, ktoré končili akousi otázkou ma odrovnal odpoveďou:
„Keď Vy máte všetko a My nič."
Dlho mi táto jeho veta rezonovala v pamäti. Tak, my máme všetko a oni nič. Vlastne naozaj, okupujem tu domček a pritom mám v meste pekný byt. Míňam benzín cestami hore, dole. Grilujem a nalievam si. Jeho rodičia si nalievajú tiež. No, aspoň dačo. Večer prepínam programy, kým nezaspím. Oni hľadia do tmy a škŕka im v bruchu.
Začínam tušiť, že sa tu stala vážna chyba. V tej tme tiká časovaná bomba. Decká čo zo všetkých rozprávok a večerníčkov, vidia len blikanie obrazovky v cudzích oknách.
Dorastajúca mládež, očarená mobilmi a všetkou tou elektronickou nádherou, potme hmatom hľadá spriaznenú dušu a kruh sa uzavrie o deväť mesiacov. Pribudne hladný krk a nejaké euro „sociálky" navyše. Rodinka a kŕdeľ detí. „Kde budeme bývať"?! Všetci bieli majú byty, domy, paláce. A my tieto hnusné diery!
Silnie pocit, krivda, že tí bieli im zo spoločného nedávajú toľko, koľko im patrí. Už druhá generácia rastie s predstavou, že peniaze sa rodia na pošte.
Ak sa hneď, teraz, a je už päťdesiat minút po dvanástej, nechytíme rozumu, a ak týmto mladým počerným mužom nevysvetlíme a nepomôžeme pochopiť podstatu toho, ako sa dopracovať aspoň k niečomu, za chvíľu tu máme „proletársku" revolúciu, ako vyšitú:
„Keď Vy máte všetko a My nič!"
