Túto argumentáciu plne chápem, čiastočne mi je blízka, no hlavne v kontexte slovenskej spoločnosti. Mám dojem, vlastne viem, že v slovenskej spoločnosti prevláda negatívny prístup k plateniu daní. Za posledných 20 rokov politickej skúsenosti s našimi volenými zástupcami sa ani niet čomu čudovať - divoká privatizácia v 90. rokoch, kupovanie poslancov, staré známe tendre, vytunelované verejné obstarávania a pod. Všeobecný slovenský postoj k štátu a vlastne aj k plateniu daní by sa dal prirovnať k postoju Michala Havrana ml. v závere z jedného jeho článkov: „Dane a odvody zvyšujeme, aby sme udržali v spoločnosti takú mieru solidarity, ktorá v nás zabezpečuje pocit, že nežijeme v treťom svete a cestou z práce nás nezastrelia gangy z predmestí. Odpoveďou vlády majú byť služby, ktoré nie sú výsmechom konceptu sociálneho štátu, ale jeho dôkazom. Nemá preto žiaden zmysel, aby som bol lojálny voči republike, v ktorej politici urobili z nespravodlivosti štandard a z ušľachtilého pocitu solidarity povinnosť voči štátu."1 (pre lepšie pochopenie odporúčam ten článok prečítať).
Avšak teraz by som rád pristúpil k stručnej analýze daní, rozpočtov štátov EÚ a Slovenska, zadlženosti štátov a stručne sa pozrel na mýtus „konkurencieschopnosti štátov". V druhom nadväzujúcom blogu ponúknem krátku ekonomickú a filozofickú (ak sa mi to podarí) obhajobu a argumentáciu v prospech či neprospech sociálneho alebo minimálneho štátu. Viac sa budem venovať konceptu sociálneho štátu, ktorý mi je po ideologickej, ale aj ekonomicko-efektívnej stránke bližší.
Od roku 1993 Slovensko dosahovalo vždy rozpočtový deficit. Môžeme ale povedať, že 20 rokov sme žili na dlh? Ani rovná daň nezmenila tento trend, dokonca ani počas najväčšieho boomu v rokoch 2005 až 2007 pri rastoch HDP v priemere 5 % - 10 % Slovensko vždy dosahovalo rozpočtové deficity. Buď bola chyba v hospodársko-politickom manažmente, alebo v nesprávne zvolenej daňovej štruktúre, alebo možno v oboch veciach. Ja si myslím, že dôležitejšie, ako pozerať na výdavky, je skôr zamerať sa na príjmy ŠR. Na rok 2012 je deficit ŠR naplánovaný na -3,7 mld. eur (bez PPP projektov). Čisto teoreticky, ak chce vláda na daňových únikoch vybrať spomínaných 1,5 mld. eur (nikto nevie presne koľko), ešte by jej ostávalo cca 2,2 mld. na vyrovnaný rozpočet. Ak by tých 2,2 mld. ešte niekde nahrabala, stále tu máme problém so silno poddimenzovaným školstvom, vedou, výskumom, zdravotníctvom a infraštruktúrou. Tie sú prevažne financované, tak by to malo aj ostať, štátom. Ušetriť len na výdavkoch teda vôbec nie je možné, ak chceme získať zdroje na financovanie všetkých týchto dôležitých sektorov, ktorých úroveň viac či menej, priamo a nepriamo, určuje aj úspešnosť štátu v „konkurenčnom boji" a v tabuľkách „konkurencie schopnosti krajín". Paul Krugman, držiteľ nobelovej ceny za ekonómiu z roku 2008, tvrdí, že nie je možné merať konkurenčné vzťahy medzi štátmi na báze konkurenčných vzťahov medzi obchodnými spoločnosťami. Ak firma nedokáže obstáť v konkurencii, zanikne, štát nemôže. „Za druhé, Krugman empiricky poukazuje na fakt, že rast životnej úrovne krajín je takmer výlučne determinovaný rastom domácej produktivity (a to bez ohľadu na vývoj produktivity v iných krajinách). Ako je to možné? Znova, krajiny si nekonkurujú tak ako obchodné spoločnosti. Coca-cola a Pepsi sú takmer čistí rivali: Iba malá časť tržieb Coca-coly sa dá pripísať zamestnancom Pepsi a iba malá časť tržieb Pepsi sa dá pripísať zamestnancom Coca-coly. Ak je Coca-cola úspešná, bude to do veľkej miery na úkor Pepsi. Ale to neplatí pre hlavné ekonomiky sveta. Tieto krajiny síce predávajú produkty, ktoré medzi sebou konkurujú, ale zároveň predstavujú pre seba exportné trhy a dodávateľov dôležitých importov. Ak sa teda napríklad darí európskym ekonomikám, nebude to pravdepodobne na úkor americkej ekonomiky, keďže americká ekonomika bude mať k dispozícii väčší exportný trh a kvalitnejšie a lacnejšie importy. Inými slovami, medzinárodný obchod nie je hra s nulovým súčtom."2 Jeho názor sa mi zdá veľmi zaujímavý a určite má niečo do seba.
Progresívne zdaňovanie je úplne legitímny nástroj, ako tieto zdroje získať. Argumentácia, že tento typ zdaňovania trestá úspešných, brzdí rast a podnecuje k daňovým únikom (ako keby sa nepodvádzalo aj pri rovnej dani) alebo podnecuje tzv. štrajk kapitálu, je podľa môjho názoru nesprávna. Neexistujú žiadne empirické štúdie, kde by bolo dokázané, že progresívne zdaňovanie, ako aj sociálny štát zásadným spôsobom brzdí rast HDP, investície a prekáža rastu a inováciám v ekonomike. Rozvinuté západné ekonomiky, ku ktorým sa tak radi prirovnávame, majú všetky zavedené určitý druh progresívneho daňového systému. Taktiež existujú názory, že rovná daň je zasa trestanie „chudobných", pretože ak zoberieme takú istú percentuálnu časť z príjmu chudobnejších, oni to pocítia omnoho viac, ako keď štát zoberie ten istý percentuálny podiel z príjmu „bohatých". Predsa len je rozdiel zobrať 19 % zo 600 eur (114 eur) ako 19 % z 3 500 eur (665). Človek, ktorému ostane 486 eur, nepracujem s odvodmi, je na tom očividne horšie ako človek, ktorému ostane 2 835 eur (berte do úvahy, že toto je veľmi zjednodušený model obhajoby progresívneho zdaňovanie, prakticky nepoužiteľný, ale keby som sa mal pustiť do komplexnej obhajoby, tak blog nikdy nedopíšem). Zdroje, ktoré sa prostredníctvom progresívneho zdaňovanie vyberú, môžu byť použité na poskytovanie kvalitných bezplatných alebo dotovaných verejných služieb, z ktorých budú mať výhody obaja, avšak pre „chudobných" budú tieto služby omnoho dôležitejšie a budú mať pre nich vyššiu hodnotu. Do rozboru teórií spravodlivosti sa vôbec nemienim púšťať.
Teraz sa pozrieme na vzťahy medzi výškou a štruktúrou daní a verejnými dlhmi štátov. Dlhová kríza je momentálne často skloňovaným slovom v médiách. Štáty, ktoré žili na dlh, majú vysoké verejné dlhy a musia šetriť. Mainstream bol donedávna, že musia šetriť na výdavkoch. Súhlasím, že šetriť je potrebné, ale len na správnych miestach a aj šetrenie má svoje limity. Ak sa pozrieme na vzťah daní a dlhov, zistíme, že štáty ako Švédsko či Dánsko s jednou s najvyšších mier daňového zaťaženie v % HDP (47,1 % a 42,8 %) majú hrubý vládny dlh vo výškach 35,6 % a 40,9 % HDP, čo je veľmi hlboko pod priemer EÚ. Fínsko so 4 osobnými dôchodkovými sadzbami dane, kde najvyššia sadzba je 30,5 % + nominálnou sadzbou pre právnické osoby 26 % + DPH štandardná 25 % má dnes dlh 50,5 % HDP, čo je dnes stále relatívne dobré číslo. Chcem ešte poznamenať, že Švédsko a Fínsko patria k top krajinám v rámci merania „konkurencieschopnosti" krajín. Slovensko staré 20 rokov pri doterajších sadzbách stihlo naakumulovať hrubý verejný dlh vo výške relatívne dobrých 43,3 %, no nezabúdajme na jeho rastúcu tendenciu, zapájanie sa do „úžasných" európskych mechanizmov na socializáciu strát finančného sektora a stále silno poddimenzované spomínané sektory.
Vyššie dane, ako máme dnes, nie sú žiadnou katastrofou, aj keď reštriktívna politika v recesných a nestálych obdobiach je riskantná hra. Ak chceme prestať byť štát s „lacnou a kvalifikovanou pracovnou silou" - dúfam, že niektoré ázijské štáty s ultra-minimálnymi hodinovými mzdami nikdy nedobehneme - musia nastať aj zmeny v daniach, a to v niektorých prípadoch smerom nahor a niekde smerom nadol (napr. DPH na potraviny). Mali by sme už konečne začať budovať vzdelanú pracovnú silu, kvalitnú vedu a výskum, a čo je najhlavnejšie, slovenskí politici by mali opäť získať dôveru občanov. Starej garde už nikto veriť nebude, a preto apelujem na novú, že má čo robiť.
ZDROJE
1 http://www.jetotak.sk/editorial/co-ponuka-tento-stat
2 http://blog.jetotak.sk/kriticka-ekonomia/2012/06/11/mytus-konkurencieschopnosti-a-kriza-v-eurozone/
Jaroslav Korečko, Harmonizácia daní a daňové zaťaženie v krajinách EÚ, Technická univerzita, Ekonomická fakulta, Košice
http://epp.eurostat.ec.europa.eu/tgm/table.do?tab=table&init=1&plugin=1&language=en&pcode=tsieb090
http://www.tradingeconomics.com/slovakia/government-budget
http://www.mfsr.sk/Components/CategoryDocuments/s_LoadDocument.aspx?categoryId=7949&documentId=7288
http://finweb.hnonline.sk/c1-56113060-game-over-eurozona-span-class-koment-komentar-dna-span
