Hneď na úvod preskočím najväčšieho favorita aj s jeho istotami, ako aj kandidátov do počtu, ktorí to snáď ani nemyslia vážne.
Takže, čo zostáva: položme si ich ako maňušky vedľa seba podľa abecedy: Čarnogurský, Hrušovský, Kiska, Kňažko, Mezenská, Procházka.
Na východ alebo na západ?
Helena Mezenská. Zaujímavá dáma. Úprimná bojovníčka proti korupcii v našej krajine, avšak proti násiliu v tej vedľajšej nepovie nič, pretože „Ukrajina si musí svoje veci riešiť sama". Páčilo by sa mi mať prezidentku, ani tie srdiečkové čakry by mi až tak nevadili, ale radšej takú, ktorá nie je proti Európe a vedľa ktorej nestoja radikáli, čo by radi nahradili demokraciu niečím lepším. Možno som divný, ale ja sa toho lepšieho bojím.
Jána Čarnogurského vybavím rýchlo. Kedysi mal kredit, ale ten už dávno prešustroval. Možno nie je ruským agentom, ale 20 rokov vystupuje, ako keby bol.
Čiže - ďakujem obom za ponuku, azbuku som spokojne zabudol a nechcem sa ju opäť učiť. Kandidáti, ktorí to vidia ako „východ vs. záchod" alebo hľadajú nereálny stred, nie sú mojimi kandidátmi.
Štyria mušketieri
Povedzme si to priamo. Nech postúpi do druhého kola ktokoľvek z nich, treba ho voliť. Bude to mať nesmierne ťažké, ale ak uspeje, bude doteraz najlepším slovenským prezidentom. Keďže asi nehrozí, že postúpi niekto mimo nich, môžeme v I. kole voliť bez strachu a v pokoji porozmýšľať, ktorý z nich je na onú funkciu najvhodnejší. (Úvaha o tom, že nie každý z tejto štvorky vie dosiahnuť v druhom kole širokú podporu, je asi relevantná, ale v neprospech toho z nich, ktorý mi za chvíľku z výberu aj tak vypadne.)
Ako si z nich vybrať? Anjel s minulosťou podnikateľa? Ostrieľaný, ale tiež dávno vystrieľaný politik? Tribún revolúcie, ktorý neprekukol Mečiara? Alebo mladý a ešte nie dosť známy ústavný právnik?
Tu môže byť užitočné pozrieť sa na vec z pohľadu dnešnej situácie na Slovensku. Politika je napadnutá korupciou ako džem, ktorý ste pred pol rokom zabudli otvorený na hornej poličke chladničky. Inštitúcie, ktoré by mali byť nezávislé, sú prepojené so štátostranou a súdnictvo to všetko istí. Časť občanov je tak frustrovaná, že má chuť z vaničky spolu s vodou zašpinenej politiky vyliať aj dieťa - samotnú demokraciu.
Aký by mal byť náš nový prezident, ak očakávame, že sa k tomuto stavu postaví čelom a niečo s tým aj (v rámci svojich možností) spraví?
Silný prezident
To slovo „silný" nemám celkom rád. Ale nedá sa svietiť: potrebujeme politika, ktorý sa nebojí byť protiváhou predsedu vlády a strany, pretože ten už ovláda takmer všetko. Nevýrazný prezident nám dnes na osoh nebude, aj keď v inej situácii by úplne stačil.
Takže škrtám Pavla Hrušovského.
Ďalej si myslím, že potrebujeme prezidenta, ktorý vie, čo politika obnáša. Vie, čo ho môže čakať, aké podpásovky sa v zákulisí chystajú pre prípad, že nevyhrá pán premiér.
Pre mňa to znamená, že nebudem voliť Andreja Kisku. Nepolitik, podnikateľ a (možno aj úprimný) filantrop - hádam by to aj fungovalo, ale do dnešnej doby máme na výber čosi lepšie.
Finále
V decembri 1989, kedy sa história písala každou minútou, sa rozhodovalo medzi dvoma kandidátmi na prezidenta.
Jedným bol človek, ktorého si všetci vážili za niečo, čo sa dialo pred 21 rokmi. Bol pozitívnym symbolom minulosti a všetci sme ho mali radi.
Druhý bol bojovníkom za hodnoty, aktívny človek, jedna z kľúčových osôb vtedajších dejín. Človek, ktorý mal víziu - takú, za ktorou stálo za to ísť. A jeho morálny kredit bol nespochybniteľný.
Som veľmi rád, že vtedy vyhral Havel nad Dubčekom. Ale áno, aj Dubček by bol fajn. Lenže Havel bol lepší prezident, pretože dokázal vidieť vtedajšiu súčasnosť. Dokázal pomenovať neduhy spoločnosti, dokázal prinášať otázky. Bol to človek vtedajšieho dneška s jasnou víziou vtedajšieho zajtrajška.
Milan Kňažko je dobrý herec. V politike sa nebojí konfrontácie, na tribúnach pred 25 rokmi bol skvelý - za svoje koridory má nehynúce zásluhy.
Čiernou škvrnou na jeho štíte je obdobie jeho aktívneho mečiarizmu. Tento krátky, ale intenzívny politický angažmán svedčí o tom, že nie vždy vedel správne odhadnúť situáciu. Dnes sa pasuje tak trochu do roly obete, keď hovorí, že bol v podstate zneužitý. Nuž, prijmime to. To znamená, že sa dokázal nechať zneužiť. Možno je však už dnes múdrejší.
Bol aj ministrom zahraničia a kultúry a myslím, že vcelku dobrým. Svoju povesť trochu napravil. Ale zostáva otázka: je Milan Kňažko politik dneška alebo novembra? Má pozitívnu víziu budúcnosti tejto krajiny? A je právne podkutý, aby vzdoroval svojvôli ústavného aj najvyššieho súdu?
Na druhej strane je Radoslav Procházka. Špičkový ústavný právnik. V politike je dosť dlho na to, aby vedel, o čo ide, ale nestratil čistý kredit. Je to politik s víziou: manifest Alfa je nielen pomenovaním problémov dneška, ale aj smerovaním do budúcnosti. Je názorovo konzistentný a nehovorí veci preto, aby získal politické body. Vie presne, čo môže ako prezident robiť a využije svoje právomoci až nadoraz na to, aby bránil demokratickú podstatu nášho štátu.
Je ale dobré mať mladého prezidenta? Nuž, hovorí sa tomu aj generačná výmena. Keď ponúka kvalitný obsah, mladý vek je skôr výhodou. Niektorí mu ešte vyčítajú sebavedomie. Ale môže byť prezident bez sebavedomia? A práve v porovnaní s Milanom Kňažkom je skôr Rado ten, u koho sa sebavedomie kĺbi s pokorou. Nakoniec, podpora od Róberta Bezáka asi nie je náhodná.
A na záver: mám veľkú slabosť na ľudí, ktorí dokážu byť v politike priami a z ktorých nemám pocit, že hrajú zákulisné hry. Tu vidím dosť veľký rozdiel medzi Milanom Kňažkom a Radom Procházkom. Možno je Milan už iný... možno. Neviem sa však zbaviť dojmu, že je stále hlavne herec. Obaja dokážu vzdorovať takmer všemocnému predsedovi Smeru, ale každý inak.
Nie je to pritom jedno - hlava štátu tak trochu vytvára prostredie, v ktorom žijeme, určuje trend kultúry politiky a celej spoločnosti. A v tejto kultúre, paradoxne, má Rado navrch.
Ani jeden z nich nie je Václav Havel. Ale ani rok 2014 nie je 1989. Vyberme do dnešnej doby, podobne ako vtedy, toho, kto sa na funkciu hodí lepšie.
Aj keď, nakoniec, sme na jednej lodi. Napokon budeme šťastní, keď to nevyhrá pán predseda vlády.
