Priznajme, že na strane zástancov zlúčenia týchto rezortov sú isté argumenty. Obe problematiky sa týkajú správy krajiny. Poľno-hospodáriť predsa treba tak, aby sme nevyčerpali zdroje a chránili krajinu. Ak sa dva rezorty týkajú toho istého, prečo nepostupovať integrovanie? A napokon, treba šetriť. Ak tu máme tému a métu vyrovnaného rozpočtu, treba ju nejako dosiahnuť.
Aká je však doterajšia realita? Tam, kde sa tieto dva rezorty stretnú, vzniká takmer zákonitý konflikt. Sú povodne? Čo si vybrať: vybetónujeme brehy potokov v dedine, aby voda čo najrýchlejšie odtiekla alebo sa radšej zamyslíme nad tým, či nevieme zadržať vodu v lese, aby sa nespláchla prirýchlo do dedín? Je prvotným problémom búrka alebo odlesnená a odvodnená krajina? Veterná kalamita? Jedna strana chce vehementne chrániť les pred kôrovcom, takže posiela buldozéry do „bezzásahovej zóny“, druhá verí v samoregulačnú schopnosť prírody. Olympiáda v Tatrách? Čo je dôležitejšie: národná hrdosť alebo zachovanie zúbožených miniveľhôr?
Ono to nie je náhoda, že rezorty pôdohodpodárstva a životného prostredia sú ako oheň a voda. Vychádzajú totiž z odlišného obrazu sveta. V jednom tu je prostredie a prírodné zdroje pre využitie ľuďmi a príroda zúfalo čaká na spásnu správu pánov tvorstva. Prioritou sú výnosy – tu a teraz. V druhom obraze má mimoľudská príroda vlastnú hodnotu a obišla by sa spokojne aj bez nás; človek je tu skôr ten, kto jej rovnováhu narúša. Tento myšlienkový svet sa orientuje aj na vzdialenejšiu budúcnosť. Ako to spojiť?
V stave, keď je jeden rezort silný a druhý rozvrátený, je jasné, ktorý pohltí ten druhý – ak by išlo o jednoduché zlúčenie. Napokon, už sme mali pokusy tohto druhu a vždy boli v podstate o zrušení ochrany. Argumentom nie je ani fakt, že Ministerstvo životného prostredia by sa dnes mohlo premenovať na Ministerstvo tunelovania eurofondov. To je argument na to, aby sme prestali kradnúť, nie na zlúčenie s odvekým rivalom.
Ale jedno treba priznať: večný boj týchto rezortov sa nerozlúskne ani tým, že zostanú samostatné. Otázka, ktorú by sme si mali položiť, znie: je možné, ako naznačuje aj Rado Procházka, postaviť zlúčený rezort na úplne novom pohľade, vychádzajúcom jednak z odbornej stránky veci a jednak z akejsi prirodzenej logiky našich dedov - správnych gazdov, ktorí nechávali remízky na poliach aj bez príkazu zhora a nikdy by im nenapadlo rúbať zdravé lesy pre hromadné spaľovanie biomasy?
Je možné, že to ide. Ak by sme oba rezorty rozobrali a nový postavili na povestnej zelenej lúke, s nanovo definovanou víziou, v ktorej by prím nehrali betonárske, poľovnícke a iné lobby, viem si predstaviť, že by to mohlo fungovať. Ale tu by som, pri všetkej skromnosti, Radovi rád poradil. Na tak tenkom ľade treba dávať veľký pozor. Miešame výbušné substancie. Ak šéfom nového rezortu v tieňovej a o dva roky v skutočnej vláde nebude silná osobnosť s jasnou a presnou agendou, nebude to posun dobrým smerom. Aby som to ujasnil: nemám na mysli pôdohospodára, lesníka, technokrata ani nezávislého manažéra. Ak má ísť naozaj o Ministerstvo ochrany krajiny a prírodných zdrojov, musí to byť osobnosť, ktorá sa nenechá prevalcovať a tú ochranu zaručí.
V agende nového rezortu musí prevažovať nový pohľad na vec. Alebo dostatočne starý pohľad. Ako sa to vezme. Ale v spore betón vs. hrádzky, pokoj vs. buldozéry v národnom parku a mnohých ďalších musí vyhrávať prirodzený rozum a úcta voči tomu, čo sme sami nestvorili, pred lobbistami a veľkými peniazmi.
Dúfajme, že sa to dá. Sieť chce robiť veci po novom a Rado doteraz vystupoval veľmi fundovane. Verím, že tento trend zostane zachovaný a že po zverejnení podrobností si tých pár exotov, ktorí spolu so mnou veria, že príroda nemá hodnotu len naservírovaná na tanieri, s úľavou vydýchne.
