Čo som zmenil svoje priority, čo som zmenil svoj životný štýl. Do tej doby to bola práca. Ráno o šiestej som zapínal počítač a večer o šiestej-pol siedmej som ho vypínal. Prišiel domov, v lete s manželkou na bicykle, v zime len povaľovanie, kniha, telka. Vegetovanie. Ako rastlina.
Pred 606 dňami som prvý krát držal v náručí naše dieťa. Nášho synčeka. V detskom domove som si túlil k sebe batôžtek vône, lásky, šťastia, krásy, čistoty, pokoja; vtedy 5 mesačného chlapčeka. Díval som sa na jeho tváričku, a cítil manželkin dotyk na mojej ruke a jej dych vedľa mojej tváre a jej oči takisto hltajúce obraz zázraku.
Je zvláštne ako človek behom jednej sekundy dokáže zmeniť svoje životné priority, svoje životné postoje, rebríček hodnôt, ako si dokáže uvedomovať ozajstnú silu lásky.
Teraz z práce odchádzam tak, aby som venoval maximum času nášmu dieťatu, a až keď zaspí, otváram počítač a dorábam si to, čo dorobiť chcem. V duchu vety „Nechcem, ale musím znamená chcem, pretože musím.“
Milujem tie chvíle, keď prídem domov, vystupujem z auta a oproti mi beží smejúce sa dieťa. Keď ešte skôr ako sa dokážem prezliecť ho počúvam čo dnes s maminkou robil, čo vyparatil, že už dnes nemusel mať plienku, že bol dnes „dobučký“. Pýta sa na ruky a keď ho vezmem, položí mi hlavu na plece a len tak odpočíva. Trvá to iba chvíľu, je veľmi živý, a už sa pýta na zem, ale mne tá chvíľa stačí, aby som striasol zo seba všetky starosti, ktoré som si ako ťažký batoh dotiahol akoby z iného sveta.
Milujem tie chvíle, večer sediac na sedačke, ruku položenú na nohe drobného človeka popíjajúceho predspánkové mlieko. Držím v ruke knižku a vymýšľam si príbehy podľa nakreslených obrázkov. Pozoruje ma. V ruke fľaša s mliekom, dudel strčený do pusy, a hnedé, iskriace oči upreté raz na mňa, raz do knižky akoby kontrolujúc či si nevymýšľam. Sem-tam mi skočí do reči, doplniac nejaké slovo, ktoré som nepovedal, ale ktoré predtým možno počul od maminy, alebo odo mňa. Dopije, ešte moment ma pozoruje, a potom bez ohľadu na miesto v deji sa zošuchne zo sedačky, krôčikmi zaťapká k maminke a povie: „Maminkou pinkať.“ Srdce sa mi rozlieva.
Milujem tie chvíle, víkendové. Keď je krásne teplo, slnko je ako žeravý disk, lúče ohrievajú telá, aj chodníky. Vyberáme s manželkou bicykle, a ten môj sa zrazu mení z aktívneho horského na obyčajný autobus s nápisom-POZOR! DETI. Celú cestu mi bľaboce za chrbátom, hladí ma rukami po chrbáte, zdvíha mi tričko a ťapká po odhalených krížoch. Je to ako dotyk Boha. Kúpem sa v tých dotykoch, „medím“ si, keď si o mňa oprie hlavičku, nasávam čistotu.
Milujem tie chvíle, keď len tak sedím, nič nerobím, iba pozorujem drobného človeka behať okolo mňa vymýšľať ako sa zabaviť, ako upútať, ako ani na chvíľu nedovoliť rodičom aby sa prestali zaujímať. O to čo robí, čo hovorí, ako behá, ako chodí, ako hladí psa, alebo ako stavia v piesku koláče. Pozerá na svoj výtvor z piesku, priblíži hlávku a urobí „Ham“. Odtiahne sa a sám pre seba, ale dostatočne hlasno, aby sme to počuli aj my si povie „Nie ham. Akože.“
Milujem tie chvíle, keď ho hojdám. Smeje sa a čím je hojdačka vyššie, má vzrušenejšiu tvár, vždy vo vrchole oblúku sa nadýchne a rozšíria sa mu oči. Musím mu spievať. „Tata, ogaga.“ a ja spustím Radio Ga-Ga od Queen, „Tata, sykl.“ a ja spustím Bycikle, tiež od Queen. Mám ich rád a zdá sa, že aj on. „Gúlalo“ a to už prepnem na detské pesničky. „Gúľalo sa gúľalo to červené jabĺčkóóóóóó....“ Hojdanie ho omrzí a pýta sa dolu. Uteká predo mnou srandovne rozhadzujúc rukami a vymýšľajúc kam by asi tak ešte šiel.
Milujem tie chvíle, keď sa ráno zobudí. Nevie sa vyvaľovať, nevie si ešte troška polebediť vo voňavej postieľke. Len čo otvorí oči, prevalí sa, posadí a už je pripravený vyliezť. Je jedno kam, len von z postele. V ruke si drží plyšového hava, a prejde k nám. Vylezie na našu posteľ a zrazu je po spánku a ja som nesmierne rád, dokonca šťastný, že ma zobudí. Každá polsekunda je drahocenná. Každá polsekunda má nevyčísliteľnú hodnotu, každá polsekunda je život.
Dnes už sám seba neviem pochopiť, ako som mohol žiť bez neho. Viem, že sú to frázy, ale náš syn je pre môj život ako slnko, vzduch, zem a voda. Ako doteraz chýbajúca časť skladačky, bez ktorej je celkový obraz neúplny.
Milujem tie chvíle.... chvíle so synom...
