Situácia sa však nečakane zvrtla. Diskreditácia ministra sa obrátila ako bumerang voči jeho iniciátorovi a ten teraz už len uteká ako štvaná zver pred následkami a ešte viac sa zamotáva do bludiska svojich klamstiev. Z hlavného vinníka sa stala obeť a z nevinného baránka obyčajná „škodná" pre politiku na Slovensku.
Tou škodnou je pre niekoho nečakane podpredseda Smeru a spolumajiteľ reštauračnej siete na Slovensku, prezývaný familiárne Kali. Ten sa pod ťarchou dôkazov ku „sprisahaniu" viac-menej dobrovoľne priznal. Je to teraz už v poriadku?
Doteraz sa mnohí politici v médiách priam prekonávali svojimi výrokmi v tom, kto si tvrdšie kopne do odchádzajúceho ministra a kto vymyslí ponižujúcejší prívlastok na činnosť ľudí, ktorí pracujú v oblasti vojenského obranného spravodajstva. Nezainteresovaný človek mohol mať pocit, že demokracia bola v priamom ohrození, keďže tajné služby odpočúvali za prispenia vraj „oklamaných" sudcov, ktorí celý proces odobrili.
Odpočúvali pritom tých novinárov, ktorých podľa Radičovej výroku nemožno odpočúvať ani legálne. Až takúto zvláštnu imunitu a nedotknuteľnosť im prisúdila sama premiérka. Nevedno, akou logickou úvahou k tomuto prevratnému poznaniu prišla. V každom prípade, akútna potreba odstaviť ministra Galka bola natoľko veľká, že mu toto riešenie nestihla ani oznámiť, ani s ním prekonzultovať, hoci s ním osobne hovorila. Promptne sa ku kauze postavil aj pán prezident, ktorý hneď ako sa dozvedel o odhalení informátora, vydal zákaz, aby sa minister už viac nemohol dostať do budovy MO SR.
Perfídnemu Kalimu už ťažko niekto uverí, že aj prípadný ďalší škandál spojený s tajnými službami nepochádza z jeho dielne a informácie neunikli zo zásuvky uzamknutej miestnosti ministerstva alebo aktovky poslanca parlamentu. Ako právnik iste vie, že priznanie je poľahčujúca okolnosť, otázne však je, či vie, že obhajuje neobhájiteľné....
Možno by niekto rád polemizoval nad tým, čo je také nebezpečné na Kaliňákovom počínaní v spravodajskej hre, veď to možno robil v dobrom úmysle. Parafrázujúc iného Róberta, takýto človek sa musel nielen zblázniť, ale mať úplné zatemnenie mysle v situácii, keď sa pustil do tak riskantnej hry zo svojej pozície. Ak v prípade novinárok sa iba vyhrážal, že ich vyhodí zo zamestnania, keď sa nepodrobia jeho vôli, ťažko pochopiť ostatné zlyhania, ktoré súdiac z jeho vyjadrení nechápe doteraz.
Z prepisov už vieme presne, aký druh komunikácie Kali s novinárkami uprednostňoval. Jeho vyberaný slovník, za ktorý sa ospravedlnil, môžeme brať iba ako jeho duševný folklór a prejav labilných emócií politika, ktoré uplatňoval v bežnej komunikácii s podriadenými, no ostatné veci už ospravedlniť emóciami takto pokrytecky nejde. Ťažko nimi totiž možno ospravedlňovať konšpiráciu, či vynášanie utajených informácií a to jednoznačne úmyselným konaním.
Zdá sa, že na Slovensku nie je problém, aby si politici zbierali kompromitujúci materiál na kohokoľvek a kdekoľvek, lebo na to majú svoju imunitu. No účelovo pracovať na sabotáži a diskreditácii vojenského obranného spravodajstva je predsa len tuhý oriešok.
Práve vzhľadom na množstvo trestných činov hospodárskej kriminality, ale aj stále prebiehajúce vyšetrovania korupčných prípadov na ministerstve, ktoré sa tam diali už dlhú dobu, to však nie je až také prekvapujúce. S novými informáciami to dokonca môže evokovať zločinecký pokus politických špičiek o krytie alebo zastavenie vyšetrovania niektorej závažnej trestnej činnosti. V tejto súvislosti sa spomína najmä podozrivý miliardový tender na vojenský komunikačný systém Mokys, ktorý stále nie je doriešený. Práve z neho mohli profitovať ľudia z veľmi širokého spektra záujmových skupín, ktorým minister rušil nočný spánok.
Preto sa pýtam, komu slúži človek, ktorý aj usvedčeného vynášača informácií z VOS oslavuje ako svojho hrdinu, ktorý by mal zrejme stáť spolu s ním nad zákonom? Rozviedčika, ktorý zneužil utajené vojenské materiály a pravdepodobne za úplatu, či prísľub iného osobného prospechu sa vzdal svojej cti a posunul chránené zložky so súkromnými informáciami bez hanby na verejnosť?
Bolo by naozaj nutné zamyslieť sa nad tým, aký štandard morálnych kvalít dosahujú ľudia, ktorí sú volení do politických štruktúr a čo je ich hlavnou náplňou práce vo voľnom čase. Je tento čin taký bezvýznamný len preto, že nešlo napríklad o únik informácií o zbraniach hromadného ničenia?
