Slovensko sa stále pokúša byť právnym štátom. Toto pomenovanie si však zatiaľ nezaslúži aj vzhľadom na neskutočnú mizériu v štátnych orgánoch, ktorá nás posúva na stupnici vymožiteľnosti práva na dno tabuľky (139. miesto zo 142 krajín - http://www.mediahit.sk/?ts=eko&article=4871) k rozvojovým krajinám.
Slovensko je krajina, v ktorej knihy sa cenzurujú ešte prv ako vyjdú. Práva sa však nedočkáte ani po dlhých rokoch súdnych sporov. Na Slovensku tí, čo nekradnú a neuplácajú druhých majú výrazne menšie práva než tí, ktorým peniaze nesmrdia, či už vo funkcii sudcov, polície, či prokurátorov.
Novinári pozorne hltajú každé slovo z tlačoviek s Kočnerom, či Haščákom, aby sa empaticky vcítili do kože našej oligarchie a tí sa tvária ako rodení politológovia alebo tí, ktorým bolo ukrivdené. Naopak, bežní ľudia sa zrejme opäť vracajú do doby, že ich sankcia za vyslovenie názoru neminie, čo nám zatiaľ ako jedinú istotu zaručí harabinovský súd alebo ešte skorumpovanejší prokurátor.
Projekty typu Sasanka sú očakávanou, aj keď účinnou odpoveďou na Gorilu, aby sa vytvoril chaos a korupcia sa zrelativizovala. Vážený volič, tu nejde o ukradnuté milióny ani o boj s korupciou, tu ide o viac. Ide o to, kto koho ohováral za chrbtom a preveroval ich minulosť cez najlepšie informovaný zdroj priamo z prokuratúry. Kauza postavená na domnienkach. Tento morálny jehovizmus, ktorý nerozlišuje význam a zreteľné obsahové rozdiely sa teší masovej podpore novinárov a médií. Áno, najmä tých novinárov, ktorí Gorilu hrdinsky roky skrývali pred verejnosťou, aby sa nikto nič nedozvedel a aj teraz jej dávajú punc pochybnosti. Tajiť to museli vraj aj preto, lebo si za tie roky nikto nič neoveril a strach o vlastné zadky im zatemňoval myseľ. Nuž zrejme pochopiteľné argumenty v prospech siedmej veľmoci, ktorá tiež potrebuje svojich mecenášov.
Tak ako sa pred časom spravodliví vrhli na Galka ako „po údenom", tak sa teraz vydareným terčom paľby tej istej skupiny stal Sulík. Poslúžil im k tomu ctihodný pán Kočner, postavený práve nimi do úlohy odvekého bojovníka proti korupcii, ktorý sa s ním stretol vo svojom dome. Sulíka pred ním mohlo varovať už len to, že tento pán je zhodou okolností kamarát financmajstra Počiatka a ešte lepší kamarát a dvorný kuchár „doživotného prokurátora" Trnku. Záujem zo strany objednávateľa bol taký veľký, že si ho termostat pána Kočnera nahral na spoločné video, ktoré má byť teraz najväčšou atrakciou a zmierovacou vlajkou pre gorílčatá. Asi nie je náhoda, že je teraz chrumkavým sústom pre tých osvietených, čo si November 89 a ani bezbrehú korupciu doteraz nevšimli.
Súkromné video, ktoré má výpovednú hodnotu len tým, že bolo nakrútené u spomínaného bojovníka v mene pravdy je, žiaľ, na mnohých miestach zostrihané a tým rozhodne ochudobnené autorom o mnohé vzrušujúce pasáže. Niekomu poslúžilo k tomu, aby sa po úvodnom prológu s SMSkami rozpútala mediálna vojna na pokračovanie s názvom Sasanka. Vo videu, napriek všetkému, mi trochu chýba vecná pointa autora, ktorú napríklad spis Gorila má, lebo tu ide skôr len o útržky rozhovorov s voľným výkladom toho, kto si čo domyslí. Skôr v nej šuští meno tohto renomovaného majstra pretvárky a jeho kamarátov, ktorí sa už osvedčili v minulosti v rade zaujímavých konšpiračných a politických hier.
Ak médiá a verejnosť boli ešte nedávno unesení z vyfabrikovaného projektu Dáma, kde premiérku mala podľa zaručených správ tajne sledovať istá Galkova spiklenecká družina, teraz sa nikto z rozhorčených strážcov demokracie nepozastavuje nad sledovaním a odpočúvaním predsedu parlamentu. Zjavne toto už nepasuje ani do jedného pripraveného scenára, ktorý by bol vhodný na vydieranie a nevyhovuje ani ako bombastický titulok článku napríklad do magazínu Kaliho vydavateľstva. Samozrejme, stretávanie sa s vplyvnými osobami z biznisu, či už doma, na jachte v Monaku, či na horskej chate by sa malo obmedziť na minimum, ale povedzme si úprimne, dá sa zabrániť, aby Vás aj tak nenafotili na nejakom futbalovom štadióne vedľa drogového dílera, s ktorým sa bavíte ako povedzme predseda Najvyššieho súdu SR?
Žiaľ, korupcia sa často skrýva aj za falošnú solidaritu a verejný záujem. Štát predsa najlepšie vie, čo s našimi peniazmi a tak s nimi nakladá tak ako uzná za vhodné. Všetko sa musí minúť do posledného centu, to vyplýva už z účtovníckej logiky.
Pritom nás niektorí „zodpovední" učia, že sme ako Slováci stále málo zadĺžení a preto musíme byť solidárni s bankami, či ekonomicky vyspelejšími krajinami, ktoré sa topia v rokmi nazbieraných dlhoch. To nám stále umožňuje posielať nepretržitým vodným kanálom peniaze bohatým Grékom, ktoré sme si tiež iba požičali od iných finančných oligarchov, teda zase od zahraničných bánk.
Rozhodne však volič. Iste odpustí všetky tieto "drobnosti" a aj sponzorské dary, ktoré sa rozpúšťajú ako jarný sneh nielen v paralelnej sieti účtovníctva Róbertkovcov, či Kucejovcov, tak ako odpúšťa aj množstvo iných káuz a kauzičiek, hoci doteraz neboli jej aktéri potrestaní.
Nuž, ale kam sa pohneme, keď sme všetci takí solidárni a niekomu niečo z toho kvapne aj po voľbách.
