Milujem život, no neviem ho žiť.

Keď tak rekapitulujem svoj život, tak dochádzam k záveru, že som úplne zbytočný, až škodlivý človek. Doposiaľ som bola všetkým iba na obtiaž. Nikdy som nič nedotiahla do konca – aj ten najlepší úmysel sa skončil fiaskom. Myslím, že v mojom veku je už smiešne vyhovárať sa na to, že som bola týrané dieťa. Áno, týrané. Moji drahí rodičia nevedeli, čo s tým hyperaktívnym deckom a tak nastúpila bitka, aby tú energiu zo mňa vytĺkli. Asi sa to podarilo dokonale. Nemám už žiadnu energiu na riešenie svojich problémov. Príliš dlho som žila vo svete svojich snov, do ktorého som sa čím ďalej, tým viac uzatvárala a snažila sa žiť skôr život iných ako svoj vlastný.
Som slaboch, ktorý odsúva riešenie svojich problémov. Zametám ich pod koberec – čo oči nevidia, to srdce nebolí.
Ale ďalej sa takto žiť nedá. Ale ja neviem, ako inak žiť. Naozaj to neviem. Je to moja charakterová vada, že som doteraz nedokázala vydržať v žiadnom zamestnaní. Ako náhle som vnikla do problematiky a už ma nečakalo nič nové, prestalo ma to baviť, moja výkonnosť prudko klesala až do ďalšieho úteku. Je to môj stereotyp, ktorý ma sprevádza celým životom.
Neviem, či by sa môj život uberal iným smerom keby sa zo mňa stala učiteľka, ako som po tom túžila. Čo sa mi v živote darilo, bolo vysvetľovanie vecí, ktorým som rozumela. Zopár ľudí som dokázala naučiť účtovníctvo. Zopár ľuďom som dokázala vysvetliť iné problémy. Celkom sa mi darilo v politike, obzvlášť vo volebných komisiách. Na učiteľstvo a politiku som tuším mala vlohy. Ale k čomu vlohy, keď som nedokázala ani po Novembri ísť na vysokú školu a doplniť si vzdelanie.
Taký som ja človek – vlôh plná prdel, ale nič som s tým neurobila. Možno je vo mne príliš hlboko to otcovo „prihoranec“. A ako často mi to ešte aj dnes dáva najavo.
Áno, som slaboch, keď to ešte aj dnes neviem prekonať. A hlavne po toľkých „rýchlokurzoch geniality“, ktoré som absolvovala.
Som ako nezainteresovaný pozorovateľ vo svojom vlastnom živote – pozorujem, ako to moje iné „ja“ neustále niečo packá, ako sa neustále mácha v tom istom hnoji, z ktorého sa nedokáže vyhrabať.
Nikto si nerobte výčitky – nemohli ste mi pomôcť. Ani ja sama, ktorá som sa poznala najlepšie a vedela som o všetkom, som si nevedela pomôcť.
Je to jednoducho moja bieda.
Je treba prestať škodiť sebe aj iným.
Som strašne, strašne sama.

Tak toto je jeden z mojich dochovaných listov na rozlúčku.
Od mojich ostatných písačiek uplynulo už dosť času a tak hádam načim zase sa vrátiť k písaniu prerušenému mojou ďalšou účasťou na ďalšom „rýchlokurze geniality“. Niektorým na pobavenie, pre iných na poučenie J.