Streda 14. 9.

Na skupine sme preberali vzťah s matkou – mali sme to vyjadriť kresbou. Keďže som maliarsky antitalent, zobrazila som to počítačovou grafikou. Môj vzťah s mamičkou je relatívne zložitý. Jedno je však isté – máme sa radi. Vždy keď som v nemocnici, tak sa o mňa stará. Aby som mal vždy čisté oblečenie a čo piť. Ale inak je to s tou našou komunikáciou bieda. Neviem sa normálne porozprávať. V našej rodine panuje patriarchát – otec je hlava rodiny, mamička výkonný orgán a my deti sme od toho, aby sme poslúchali starších a skúsených. Rodičia to robia v dobrej viere, že nám chcú len dobro. Ale akosi si neuvedomujú, že nemôžeme byť úplne na ich obraz. Aspoň ja som úplne iná, aj keď mám veľa z otca aj z mamičky. Na mamičke sa mi páči, ako vie byť obetavá voči svojim priateľkám, rádovým sestrám a k RKC všeobecne. Ako vie nadviazať priateľstvo s cudzími ľuďmi. Ako vie perfektne viesť domácnosť. Ja som trochu iná – hlavne v tom, že moja izba je vždy odrazom môjho duševného stavu. Najmä v depresiách je tam neskutočný neporiadok. A mamičku to veľmi vytáča a jej výčitky ma vrhajú ešte do väčších hĺbok. Jednoducho sa o tom neviem porozprávať. Jej aj otcovo riešenie je, aby som znovu začala chodiť do kostola – ten vraj spolu s hlbokou vierou v Boha všetko vyrieši. IMO nevyrieši. Aspoň nie u mňa. Mamička, ak ma čírou náhodou aj niekedy pochváli, je to taká čudná pochvala – nezabudne pripomenúť, že keby som to robila presne podľa jej rád, bolo by to ešte oveľa lepšie. Je to zvláštne. Napríklad prebrala odo mňa niektoré spôsoby varenia, kde som vylepšila jej recepty, ale nikdy sa mi nedostalo ani najmenšieho náznaku, že niečo viem robiť lepšie ako ona. Mamička je jednoducho jednička vo všetkom. Asi je to jej obrana voči občasnému podceňovaniu zo strany otca. Veľmi sa mi nepáči, keď otec odbije mamičkin nápad alebo návrh dosť pohŕdavým spôsobom. Jednoducho ženy do niektorých vecí nemajú čo hovoriť a nedajbože šoférovať auto. Mamička je našťastie jednoduchá žena, ktorá (aspoň v to dúfam) nevníma ako ponižovanie, tak ako to vnímam ja. S mamičkou jednoducho nevieme nájsť spoločnú reč. Každá sme úplne iná, máme iné záujmy, na mnohé veci iné názory a ja som stále v postavení dieťaťa. Je to asi aj tým, že som stále slobodná, nemám deti, žijem stále s nimi a asi som stále dieťa, ktoré nevie dospieť.
Dnes na vizite sa ma pán primár pýtal, či som sa už zaoberala tým, čo som urobila. Odkedy som v Pezinku, tak sa tejto téme snažím vyhýbať. Priznám sa, že nebyť hektického odchodu z Antolskej a nemať na krku Rómea, neviem ako to dopadne. V nemocnici som totiž už mala pripravený plán. Keď ma z nej prepustia, tak si urobím výlet do Brna a kúpim si dostatočné množstvo liekov na spanie, aby sa mi to už konečne podarilo. Nie som stále presvedčená či k niečomu na tomto svete som – stále vyrábam problémy, ubližujem ľuďom a aj keď mám svetlé chvíľky, tak to aj tak nedopadne dobre. Som jednoducho pohroma pre všetkých. Tu v Pezinku som vďaka liekom a mojej spolubývajúcej Jazmínke (ktorá je tu samozrejme z úplne iných dôvodov) v celkom dobrej nálade. Ale asi je už naozaj čas začať sa zaoberať tým, či ešte vôbec dokážem normálne existovať, či dokážem byť ešte užitočná, čo vôbec budem robiť, či ešte niekedy budem vedieť niečo normálne robiť.
Chýba mi nejaké plece, na ktorom by som sa mohla vyplakať. Chýba mi náruč, ktorá by ma objala. Chýba mi ucho, ktoré by ma vypočulo. Chýba mi človek, ktorý by mi poradil. A asi mi chýba aj schopnosť so všetkým sa niekomu zveriť a veriť, že ten človek mi neublíži.