Utorok 20.9

Dnes ráno som zaspala a ani som nepočula sestričku, keď nás bola budiť. Od rána som mala takú „nostalgickú“ náladu ovplyvnenú upršaným počasím. Som veľmi meteosenzitívna a citlivá aj na spln mesiaca. Vždy, keď je spln mesiaca, veľmi zle spím – skoro vôbec. Ale tu, vďaka liekom na spanie, som spala celkom dobre – len som sa niekoľkokrát v noci zobudila, ale ihneď som zase zaspala.

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (2)

Som rada, že chodím na rehabilitácie. Dúfam, že mi aspoň malíček na ľavej ruke odtrnie.
Na skupine sme zase riešili náš vzťah s matkou. Rozprávala hlavne Erika. O jej naviazanosti na matku, o jej neustálych ústupkoch všetkým naokolo, len jej nemá kto ustúpiť. Mňa zaujal hlavne jej vzťah s dcérou. Najprv jej dcéra sľúbila, že ju vezme na zimu k sebe do Bratislavy. Ale potom to zmenila iba na dva týždne – že by to prekážalo jej nastávajúcemu. Erika si myslí, že by im mohla pomôcť v domácnosti, prípadne aj s budúcim vnúčaťom. Keď vraj príde zať domov, ona by sa zatvorila do svojej izby a nevyrušovala by ich a ani by im do ničoho nezasahovala. Neviem, ale myslím si, že by to Erike nerobilo dobre – cítila by sa odstrčená, osamelá. A myslím, že by to ani mladým nerobilo dobre. Trochu tie pocity poznám z vlastnej rodičovskej domácnosti, kde sa cítim ako nechcený podnájomník, aj keď to možno nie je pravda.
Rozhovor s pani doktorkou ma veľmi rozrušil. Vrátila som sa späť do reality, z ktorej som v poslednej dobre celkom úspešne unikala vďaka knihám, krížovkám a mojej spolubývajúcej Jazmínke. Po rozhovore som zase mala pocit viny. Neviem ho celkom presne identifikovať, ale je to niečo ako že zase niekoho otravujem svojou neschopnosťou, svojimi zlyhaniami, svojou nedospelosťou. Je vo mne zafixované, že som hypochonder – aj so svojimi telesnými ťažkosťami idem k lekárovi na poslednú chvíľu alebo občas po funuse. Stále si o sebe myslím, že si všetky svoje choroby len namýšľam.
Momentálne mám v hlave trochu zmätok – veľa myšlienok a zároveň nič. Ale je asi dobré, že sa konečne začnem zaoberať čo so sebou urobiť a kam smerovať. Aj keď to veľmi bolí a v úteku z reality je mi celkom dobre, lenže tam sa žiť neustále nedá. Asi sa budem musieť obrniť trpezlivosťou, ktorou voči sebe neoplývam. Najradšej mám – Pane Bože daj, ale hneď.
Poobede som skúsila sedieť v spoločnosti – vydržala som tam sedieť iba keď tam bola s nami sestrička. Inak mi za chvíľu išli všetci na nervy. Nemala som trpezlivosť tam sedieť a počúvať o čom sa bavia. Je to možno aj tým, že som hluchá na ľavé ucho a dosť konverzácie nezachytím a strácam súvislosti. Keď som prišla na izbu, priznám sa, že som nevedela celkom koncentrovane sledovať Jazmínkino rozprávanie.
Som z toho rozhovoru veľmi vyčerpaná a trochu ma bolí aj hlava. Ale dúfam, že sa v noci vyspím a hádam sa zlepší aj počasie a bude mi trochu lepšie.