Nuž skvárila ma depka. Teda depresia. Lekári slovo depka nemajú radi. Používa ho kde - kto a nie je to to isté ako depresia. Depresia je lekárska diagnóza a znamená okrem iného aj to, že sa v mozgu prestane vytvárať niečo, čo stále zabúdam ako sa to volá. Je to nejaká látka, čo človeka udržiava v „normále“.
Takže čo som to vlastne porobila. Mala som už všetkého po krk. Nenávidela som samu seba. Išla som si sama sebe na nervy. Nálady sa striedali počas dňa ako na hojdačke. Chvíľu som mala pocit, že vyriešim všetky problémy sveta. Aj sa mi to milisekundu darilo. O chvíľu už som bola down. V robote som čumela do blba. Chytala sa ma panika. Nevedela som napísať ani čiarku: všetko sa mi videlo neriešiteľné, zbytočné. Doma som zase celé víkendy preležala v embryonálnej polohe v posteli. Vstala som iba na záchod. A hlavne som si pripadala zbytočná ja. Bola som sama pred sebou jeden úplne zbytočný, nemožný, neschopný človek. Chcela som odísť na večnosť – nech mám pokoj ja a aj moje okolie odo mňa. Mala som pocit, že som neviditeľná, že mnou všetci pohŕdajú. Že nie som hodná ľudskej spoločnosti. Bola to špirála, ktorá ma zo stavov „eufórie“ niesla stála nižšie a nižšie. Až som nadobudla pocit, že ani lieky už nepotrebujem – je to zbytočné mrhanie peňazí na takú nemožnú osobu. A tak som si jedného krásneho dňa povedala DOSŤ. Už to ďalej nevládzem. V nedeľu v noci som pojedla všetky prášky čo som mala doma. V utorok nad ránom ma zobudil pocit plného močového mechúra. Vstávajúc z postele som dostala motolicu. Spadla som a zlikvidovala zariadenie mojej izby. Na veľký rachot sa zobudili rodičia. Buchot som zdôvodnila svojim vertigom z krčnej chrbtice. Starostlivo mi odporúčali, aby som ráno ihneď zašla svojej neurologičke. Samozrejme som sľúbila. Aj preto, lebo som bola sklamaná, že som sa zobudila.
V utorok ráno som si nechala u pani doktorky neurologičky predpísať ďalšie lieky a aj na spanie. Celý deň som sa opletala v nákupnom centre. Spríjemnenie posledných chvíľ pred popravou. Mobil som síce mala zapnutý, ale nikomu som nedvíhala. V šialenej hlave sa rodia šialené nápady. Aby som nikoho z blízkych už nestretla, rozhodla som sa prísť domov až neskoro v noci. Aby som ich ani nebudila otváraním dverí, tak som si kúpila spacák. Kúpila som si aj colu na zapitie liekov. Uložila som sa v záhrade do spacáku. Bolo príjemne. Mesiačik svietil, vtáčiky čvirikali a mne sa pekne zaspávalo na večnosť.
Ráno ma našla mama aj s tetou spať v záhrade. To bol ten krik. Zavolali sanitku. Vraj som normálne komunikovala so sanitármi. Neviem. Pamätám si iba jeden moment, že som sedela v sanitke. Ako som sa dostala na izbu v nemocnici tiež neviem. Pamätám si, že ma niekto obliekal do nočnej košele. Bola to mama. Že mi zaviedli infúziu, viem iba podľa pichania v lakti.
Takže milí moji. Budem vám písať o tom, ako som sa liečila a o všetkom okolo toho. Verím, že to niektorým z vás pomôže nerobiť rovnaké chyby, ako som robila ja.
