Dedičstvo alebo domáce lokše a iné dobroty

Žijem síce už viac, ako 16 rokov v meste, ale tá dedina pre mňa stále znamená mamu, otca, detstvo a spomienky. A dnes myslím na to, čo som si priniesla z rodičovského domu. Nie sú to ťažké peniaze, ani iné veci, ktoré kazia charakter. Vychovať päť detí určite nebolo jednoduché. Moje dedičstvo je ukryté v niečom inom. Moja mama ma naučila uvariť tie najobyčajnejšie a zároveň najlepšie jedlá. Možno si poviete, že sa nemám prečo vyťahovať a že je to predsa normálne a máte pravdu. Každá žena varí pre svoju rodinu. Takže sa teraz nechválim, len by som rada vedela, koľko žien (z tých mladších) robí doma zemiakové lokše.V tom je totiž pes zakopaný. Tie najobyčajnejšie jedlá našich mám a starých mám sú náročné na čas prípravy. Uvariť tradičnú záhorácku fazuľovú polievku so slížami (nie sú to rezance!), to nie je ako uvariť za 8 minút špagety a vysypať na ne obsah konzervy. Lebo kým sa uvarí polievka, je treba zamiesiť cesto na slíže. A toho cesta musí byť veľa lebo slížov musí byť veľa. Moji chlapci veľa zjedia. A aj keď so zručnosťou starej kuchárky krájam ručne slýže ostošesť, kým ich nakrájam a navarím kopcovatý plech, ubehne veľa času. Riadne ma pri tom kríže bolia. Podobne je to aj s pirohami, šúľancami, alebo so zemiakovými lokšami. Ešte nie je dopečená ani prvá a chalani už čakajú na prídel. Milujú lokše s makom alebo len tak na sucho. Ja vaľkám a pečiem a oni stíhajú jesť. A keď už sú nasýtení, ja ešte stále vaľkám a pečiem. Viem, že päťdesiatka je číslo tak akurát, lebo onedlho opäť vyhladnú. A hovorím si, šťastie, že mám len dve deti. Pamätám si, že moja mama robila na jedenkrát aj 120 lokší. A veru častejšie. Mňa deti ukecajú možno štyrikrát do roka a máli sa im. Odpoveď na otázku typu: „Čo si zajtra uvaríme na obed?“, je vždy tá istá. Nejako nechcú pochopiť, že ako zamestnaná žena musím cez víkend stihnúť aj všetky domáce práce...Tak takéto je moje dedičstvo. To, čo ma naučila moja mama (okrem iného, samozrejme). Že pre deti s láskou robíme to, čo by sme pre seba nerobili. Že im dávame aj to, čo by sme nemuseli. A tak moje deti majú každý rok k narodeninám domácu tortu a každú nedeľu domáci koláč. Knedle tiež máme iba domáce. A keď odchádza môj vysokoškolák na internát, odchádza s taškou, plnou jedla. (Pamätám sa, že tak odchádzali voľakedy moji bratia.) Hoci sú aj ľahšie riešenia. Ale tak ma to naučila moja mama. Že to nie je nič výnimočné? A robíte presne to isté? Je to možné, ba pravdepodobné. Viem, také sme my slovenské maminy. So svojím dedičstvom. Ale presa len mám otázku. Ako často robíte svojim deťom domáce lokše?