Rada sa usmievam na svet. Stojí to za to. Zoznam autorových rubrík: Moje malé príbehy, Poézia, Zamyslenie, Nezaradené, Šport, Na cestách, Klub zdravia, Súkromné, Osobnosti
Blížia sa moje narodeniny a ja myslím na Teba s láskou a vďakou. Tak veľmi mi chýbaš! Rovnako, ako tatko. Aspoň že Vám dvom nie je smutno, lebo ste spolu a je Vám dobre. A tam, kde ste, už nemusíte riešiť naše pozemské, primitívne starosti a netrápia Vás choroby a bolesti.
Aj takúto podobu môžu mať vianočné reminiscencie. Keď sa obzeráte v obchodoch po nejakých darčekoch a vždy Vám príde, že ten jeden už netreba. Žiadne teplé papuče, tepláky, svetre, deky. Lebo tie minuloročné už boli posledné. A tá poschodová torta, ktorú sme mu dali upiecť vlani v lete k osemdesiatke (a stretnutie nás všetkých) bola aj tak tým najmilším darčekom.
Je to podobné, ako keď sa po materskej dovolenke vrátite naspäť do práce, či do volejbalového kolektívu. Alebo prídete na stretnutie so spolužiakmi po ..tich rokoch. Nesmelo vkročíte, neurčito a skromne sa usmievate a čakáte, čo sa bude diať. Kto Vás spozná, či nespozná, kto Vás vystíska a komu zjavne ešte stále leziete na nervy... Pripravení na všetko.
Už dávno viem, že každý jeden deň má zmysel. Či sa nám javí ako dobrý, alebo ako zlý. Či ho strávime niekde na výlete, na pláži, v práci, so svojou rodinou, láskou. Alebo sa nám zdá, že je to ten nejhorší deň nášho života. V globále je to úplne jedno, pretože každý z našich dní nám niečo dáva. Radosť, či smútok, úspech, či pád. A to všetko k životu potrebujeme. Aby sme sa posúvali ďalej. Každá z tých lekcií je pre nás dôležitá, hoci si to mnohokrát ani neuvedomujeme. Alebo nám to príde až po rokoch...
Ba nie odskočila. Začala som ho žiť. Taký ten normálny, ktorý sa žije naplno. So všetkým, čo k nemu patrí vtedy, keď ste na všetko dvaja. Vtedy, keď sa Vám zrazu zmení život a Vy si s potešením na tie zmeny zvykáte. Dvaja pri raňajkách, dvaja pri nákupoch, dvaja na starosti i radosti, na zábavu i na prácu. Návštevy a noví priatelia. Nová rodina.
Viem, že to poznáte, mnohí z Vás. Večné hľadanie, čakanie, snaženie. A čím viac sa snažíte, tým väčšie sklamanie. Potom si už myslíte, že ste našli. Užívate si ten pocit blaženosti, vznášate sa v eufórii slastného ľúbenia a lietate vysoko, vysoko v oblakoch. A potom sa to stane. Príde pád rovno na nos, sklamanie a bolesť.
Mnohí tu vysvetlujú, prečo veria a prečo nie. Ja mám v tomto už dávno jasno. Táto téma je pre mňa jedna z tých intímnych, ale dnes chcem povedať práve toto. Hoci aj nahlas: Ďakujem Ti, Bože, za tento život. Že mám možnosť ho žiť, lebo je nádherný. Za to, že mám silu ho uniesť, hoci je neľahký. Lebo koľkokrát som spadla, toľkokrát som vstala. Ani o raz menej. Ďakujem za to, že keď ide do tuhého, nikdy ma v tom nenecháš.
Viem, mohla som si možno konečne kúpiť nový vysávač. Alebo kuchynský robot. Možno som mohla začať šetriť na staršie auto. Alebo aspoň vymeniť záchodovú misu. Všeličo mi doma chýba a všeličo by sme potrebovali... Ale sú to IBA VECI! A ja potrebujem k životu ľudí. Dobré a milé vzťahy s nimi.
Kto z nás si myslí, že je dobrý rodič? Iste, snažíme sa o to, ale pritom stále o sebe pochybujeme. A keď už si myslíme, že snáď je doma všetko v poriadku, zase nás realita hodí niekam do kúta, na ktorý sme už dávno zabudli. Alebo chceli zabudnúť. Čím sú deti staršie, tým je ich výchova ťažšia. Alebo skôr by som povedala, tým je spolupráca s nimi ťažšia. Oni majú svoju cestu, svoj život a svoje predstavy. A priority. A MY máme tie svoje. Rodičovské, zrelé, dobroprajné. A tak už to tak musí byť, že sa tie dve generácie málokedy zhodujú. Málokedy sa stretnú s tými istými myšlienkami v tom istom čase.
Zostať dievčaťom je ľahké, keď viete stále chodiť bosými nohami po tráve a s detskou fantáziou hľadať v oblakoch všakovaké tvary najrôznejších bytostí. Keď viete stále obdivovať poľné kvietky pre ich divokú jednoduchosť, kresliť srdiečka paličkou do piesku a snívať si svoje nekonečné sny o všetkom a o ničom.
Nie je to jednoduché obdobie, keď sa z chlapca stáva chlap. Môj Kubo sa dobre učí. Má skôr bunky na jazyky, ako na prírodné vedy, ale každý sme na niečo. Tento rok im toho riadne pridali na tom našom reálnom gymnáziu. Ale je to výberová škola, tak sa nemôžeme sťažovať.
Zavreté oči a na nich slnečné okuliare. No a potom už len moje nové plavky a na hlave klobúčik s vyšitým nápisom SME. Ležím na deke vedľa potoka a vychutnávam si slniečko každým kúskom môjho tela i duše. Snažím sa na nič nemyslieť, aj keď mi občas behajú po rozume tí fajn ľudia zo soboty. Takto z kraja týždňa si užívam jeden deň mojej dovolenky. Dnes som bola s tatkom zase v nemocnici a musím ten pretlak citov a pocitov dať do rovnováhy. Moje bremeno zodpovednosti sa konečne roztápa pod slnečnými lúčmi.
A som na to hrdá. Síce si často pripadám ako v cvokárni, ale som naozaj spokojná. Niežeby bolo všetko ideálne. Stáva sa pravidelne, že mi tí moji chalani idú na nervy a niekedy aj kričím. A čo si budeme hovoriť, ja im idem na nervy tiež. Ale viete, čo je na tom najlepšie?
Sú chvíle, kedy by ste sa najradšej zaryli pod zem ku krtkom a myšiam. A pohybovali sa iba po ich chodbičkách. Pretože Vás neteší stretávať ľudí, ba neteší Vás nič. Stratili ste sami seba.
„Tatko, si tam? Haló!“ pokúšala som sa dajako začať rozhovor. Dosť nezvyčajná situácia. Skrátka, už dávno vybavuje telefonické hovory len mama. Ale tentokrát som si ho vyžiadala. Trvalo to hodnú chvíľu, kým sa mu podarilo vstať od televízora a prejsť do kuchyne k aparátu. Telo ho už dávno neposlúcha.
„Mami, tieto fixky dám do detského domova. Naša trieda robí zbierku.“, prekvapil ma môj 14-ročný syn Jakub. V tej chvíli som vedela, že budeme mať problém. Začala som opatrne.
Moje česko – slovenské asociácie Ozývajú sa pravidelne. Prakticky žijú so mnou. Moje česko – slovenské asociácie. Toľko rokov života nemôžem a nechcem zabudnúť. A tak sa ešte stále cítim doma aj v Čechách. A zvlášť na Morave. Nechcem do svojich spomienok ťahať politiku a ekonomiku. Nechcem hovoriť o rozdelení republík, lebo život ide ďalej. Chcem si uchovať to pekné, ako si uchovávam aj svoje priateľstvá s ľuďmi v Čechách.
Pozitívne myslenie je jedna vec. Rada sa ním oháňam, ale niekedy vyzneje ako výsmech. Dni, keď sa nám nedarí, sa dajú vydržať. Ale sú dni, ktoré sú vyslovene smutné. Ako tieto moje. Prichádza príliš veľa smutných správ. Včera som sa dozvedela prvú. Zomrela nám kolegyňa v 7. mesiaci tehotenstva. Z ničoho nič. Doma zostal nielen manžel, ale aj trojročná dcérka. Stále na nich myslím, na tých, čo smútia a ktorým bude najviac chýbať.
Teším sa, že som zažila časy, keď všade navôkol zúril socializmus. Niežeby som v ňom chcela pretrvávať celý život, to naozaj nie. Ale to obdobie malo čosi do seba. Ľudia sa nikam neponáhľali, mali na seba čas, každý mal prácu a každý mal čo jesť. Viem, že by sa dalo oponovať, ale teraz sa na to pozerám očami naivného dedinského dievčatka.
Teším sa, že som zažila detstvo na dedine. V ruke chlieb, omastený masťou, či posypaný kryštáľovým cukrom a poliaty vodou, aby sa nesypal. Bosé nohy, brázdiace plytké kaluže vody po strašidelnej búrke. Zásteru (fjertoch) starej mamy, spod ktorej vytiahla „buťurál“ a z neho pár drobných. Stará mama bola frajerka, sedávala na svojej maličkej stoličke v tých svojich sedliackych sukniach, na očiach veľké okuliare a v novinách čítala športové správy. Či skôr iba nadpisy, lebo menšie písmenká nevidela.
