O Velo Campe, ktorý som strávila s mojimi kolegami na Vysočine v Čechách, som už písala. Aj o tom, aké úžasné sú pre mňa stretnutia s milými českými priateľmi. Ale mne osobne ten čas dal omnoho viac. Lebo len čo sme zbehli z diaľnice a prešli zopár kilometrov, ocitli sme sa v úplne inom svete. Napriek studenému počasiu som si vychutnávala každú jednu chvíľku. Hoci aj pohľad na kravičky zblízka, veď koľkokrát zažijete, že sa Vám do očí pozerá naozajstná krava? Mne sa to nestalo už od detstva. Na bicykli som jazdila sama, svojím tempom, aby som si mohla užiť tú nádheru okolo, zastaviť sa uprostred lesa a kresliť obrázky. A keď som už bola vymrznutá, vrátila som sa tam, kde sme bývali. Zohrialo ma nielen teplo radiátora, ale aj teplo domácich. Mladá rodinka s dvomi deťmi sa presťahovala z Prahy na rodičovskú, medzičasom pekne zrekonštruovanú usadlosť. Jedinečný spôsob života na samote, uprostred čistej prírody. Mnoho potravín si dopestujú sami. Najlepším priateľom detí je nie televízor, ale zvieratká a púpavy. Ku kravám pribudnú v krátkej dobe kone, aby sa dievčatká mali čomu venovať. A pre návštevy majú vždy dvere i srdiečka otvorené, vedia odložiť gumáky i povinnosti a venovať kúsok svojho času návšteve. Vypili sme teda spolu kávu a pohár vínka, porozprávali sme sa o tom, ako sa žije u nich a u nás. A potom sme sa vybrali každý po svojom. Oni za prácou a ja zase za tým, čo mi v meste najviac chýba... Zostávali mi dve hodinky do príchodu mojich kolegov z cyklistického výjazdu. Tak som si vyšla na prechádzku, len tak, kúsok za „našu usedlost“. Ani neviem ako, ocitla som sa uprostred divokej, nedotknutej prírody. Chodníček popri rieke Želivke, ktorú lemovali z obidvoch strán zarastené lesnaté útesy. Bolo počuť len spev vtákov, šum lesa a šuchot vody v rieke. Mraky na nebi sa podchvíľou rozostúpili a poslali mi teplé lúča slnka. Všetko okolo šepkalo: len si naber koľko potrebuješ, veď na to si sem prišla.... Roztiahla som ruky ako blázon, aby som si nabrala z tej obrovskej, nekonečnej energie. Cítila som ju všetkými zmyslami. Úžasné. Len ja a Boh. Dalo sa s ním hovoriť úplne nahlas. Sadla som si na veľký kameň na kraji rieky a všetko som mu vyrozprávala. Najskôr som mu povedala, za čo všetko mu ďakujem a veru je toho dosť. Že som spokojná s tým, čo mám. A ak mi niečo chýba, viem, že je to len preto, aby som sa ešte niečomu naučila. A že mu dôverujem. Viem, že keď si to zaslúžim, príde aj to, po čom moje srdiečko piští. Ale že to nechám na neho. Lebo len on vie, kedy je ten správny čas. Potom som do potoka hodila všetky veci, ktoré ma ťažili a rozlúčila som sa s nimi. Dokonca som nechala plávať dolu vodou aj niektorých ľudí. Niekoľko vecí som si vyriešila, niekoľko vecí som si rozhodla. Fakt sa to dá. A je to úžasne očisťujúce a oslobodzujúce. Po tomto znovuzrodení som sa vrátila naspäť k ľuďom, s úsmevom na tvári a malým tajomstvom. A domov, tam som si niesla nielen vajíčka od domácich. Prišla som plná toho, čo teraz môžem rozdávať ďalej. Snáď som kúsok tej energie odovzdala aj Vám.
