Logorea

Prvou je kolegyňa u nás na recepcii. Máme ju radi, je milá a dobrosrdečná. Ale stále ju je počuť. Stačí vyjsť na chodbu a človek nemôže nezaregistrovať recept na koláč, o čom bolo včera divadlo (joga, klub žien, ...), alebo kde je ktorý kolega na dovolenke. Je jedno, či hovorí do telefónu alebo s návštevou, či s okoloidúcim. Je neúnavná a vždy pripravená na rozhovor. Stačí ísť okolo a pozdraviť, už som chytená v pavučine. Prihovoriť sa jej je totálne riziko. Prejde niekoľko tém za sebou, aby sa vrátila k tej pôvodnej a poslucháč len prikyvuje. Nemá šancu minimálne 15 minút prerušiť jej hlasitý, expresívny monológ a vzdialiť sa smerom k svojmu pracovisku. Z rovnováhy ju nevyvedie ani to, že už kŕčovito stláčam kľučku na dverách, alebo už stojím jednou nohou v inej miestnosti... Jediná možnosť je preletieť okolo nej bez otočenia hlavy. Na druhej strane ale viem, že keby mi náhodou bolo smutno, mám sa kam obrátiť. Druhá osoba s touto diagnózou je môj mladší syn. Mám dvoch synov, ale poznáte to, každý je úplne iný. Oboch milujem rovnako a som na oboch hrdá. Obidvaja vedia čítať od svojich štyroch rokov, ale povahou ako by ani neboli bratia. Starší je introvert. Zvyčajne je zatvorený v svojej izbe a vyjde z nej, iba keď niečo potrebuje, napríklad jesť. Keď sa s ním chcem porozprávať, musím prísť za ním a vynútiť si dialóg. Nie vždy sa mi to podarí. Na moje naliehanie mi povie: „Tak sa pýtaj!“. Ešte stále ma tým vie zaskočiť. Niekedy si len ticho posedím a odchádzam. Mladší syn je to, čomu sa hovorí aj hyperaktívne dieťa. Vo všetkých smeroch. Keď ešte ako maličký nevedel chodiť a držali sme ho „v lufte“, utekal vo vzduchu nohami, ako by ho niekto naháňal. Bol tak neposedný, že som mu musela byť stále v pätách. Vrieskal vo dne, v noci a to mu zostalo dodnes. Samozrejme mám radosť, že sa dobre učí a že ho všetko zaujíma a rozširuje si obzory. Horšie však je, že chce so mnou všetko konzultovať. Komunikácia je preňho veľmi dôležitá. Mám pocit, že jeho mozog nikdy neodpočíva. Stále v ňom prebieha tok myšlienok a obrazov, ktoré sa rozvíjajú a hlavne - musia ísť von. A tak riešime politiku, globalizáciu, šport, reklamu, životné prostredie, vesmír, náboženstvá, anatómiu, históriu a mnohé iné vedy či nevedy. Nie vo všetkom mu stačím, v mnohom už ma predbehol. Veľa informácií mi už dávno vyšumelo z hlavy, dokonca už zabúdam aj slová, či kľúče vo dverách. Priznám sa, že niekedy sa iba tvárim, že počúvam. Pre neho je však dôležité, že má poslucháča. A tak mi robí stále spoločnosť. Prichádza za mnou v pravidelných intervaloch (od 3-minút až po hodinu, podľa toho, čím sa práve zaoberá), aby sa ma niečo opýtal, alebo mi aspoň niečo oznámil. Napríklad, že Zvolen vyhral, alebo že existuje had, ktorý vie lietať. Zaujíma ho naozaj všetko, aj to, čo čítam, čo píšem, čo a ako varím a ako mi ide práca. Chce mi pomáhať s úlohou z angličtiny, rovnako ako s varením. Číta knihy z mojej knižnice. A všetko musí komentovať. Je jedno, či mám práve čas, či náladu. Je jedno, aká je hodina, či situácia. Svoje komentáre a otázky na mňa chrlí ešte aj z priestorov osobnej hygieny.Keď je môj Kubo doma, mám istotu, že nemôžem byť ani chvíľku len sama so sebou. Som matka. Snáď dobrá matka. Verím, že tá „všetečnosť“ bude môjmu synovi v živote len na úžitok. Ale som len človek. Niekedy to skrátka nevydržím a vyhodím ho z izby, lebo si chcem aspoň chvíľu čítať noviny. Milujem svoje deti, ale niekedy s úľavou zatváram večer dvere na spálni. Nie je však isté, že ešte nepríde s nejakou otázkou... A mne v tejto chvíli tiež jedna prichádza na um: Nie je náhodou logorea dedičná?