Reťazová reakcia alebo s úsmevom je svet krajší

A takto to išlo v piatok celý deň. Prežila som celodennú pozitívnu reťazovú reakciu. Začalo sa to už ráno lebo som vedela, na čo všetko sa môžem tešiť. Ako prvé som si v práci našla jednu veľmi dobrú pracovnú správu, priam zásah prozreteľnosti. Ďalej príjemné mejlíky a odkazy od mojich priateľov z blogu. No neusmievajte sa, keď sa hneď ráno dozviete, že kamarát vybavil na dnešný deň slniečko iba pre Vás! A ono naozaj, neposlúchlo upršanú predpoveď a svietilo takmer celý deň. Veru, príjemné. Úsmev sa posadil na moju tvár a zdalo sa, že našiel svoj domov. A čo je ešte lepšie, začal si hľadať kamarátov na všetkých tvárach, ktoré sme spolu stretali... Takto v dobrej nálade som sa vybrala na služobku do Bratislavy. Po ceste som sa zastavila na bleskovú kávičku u mojich starkých, aby nám všetkým poskočili srdiečka a hor´ sa ďalej za pracovnými povinnosťami. Najskôr som bola v jednej agentúre dohodnúť nejaké kšefty. Pán, s ktorým sa už nejaký čas poznám, ma vybozkával hneď medzi dverami. Neviem, čo ho motivovalo k takej familiárnosti, či slniečko z nebies alebo to, čo svietilo zo mňa. Aj keď som si pomyslela, že to už asi na chlapov prišla tá obligátna jarná ruja, nevadilo mi to. Lichôtky vždy dobre padnú a môj pozitívny náboj nedával priestor myšlienkam o sexuálnom harašení a ani iným, podobným nepodstatným argumentom.Presunula som sa na stretnutie s priateľom. Mala by som napísať s obchodným partnerom. Ale keď mne sa to už tak nejako stáva, že sú z niektorých pracovných partnerov často za nejaký čas kamaráti. Nevadí, že práve tento čerstvo vhupol do dôchodkového veku, stále rovnako obdivujem jeho gentlemanské spôsoby i múdrosť znásobenú skúsenosťou. On má zase rád môj úsmev. Pracovná debata teda plynule prešla do priateľského filozofovania o živote. To už sme sedeli pri rýchlom obede v NTC a tak som mohla zároveň na vlastné oči zažiť začínajúcu hystériu pred večernou show. „Superstari“ sa venovali prípravám a novinárom a vzrušené deti už obsmŕdali všade naokolo. Stále som sa usmievala. Po ceste na toaletu som zbadala pri jednom stolíku sedieť Ibiho. Keď videl, že som sa naňho pozrela, usmial sa (doširoka a úprimne) a ja som automaticky povedala: „Ahoj Ibi!“. Snáď mi aj odpovedal, ale to už neviem, lebo ako slušné dievča už som odvrátila pohľad iným smerom. Ale keby som mala čas, v tej chvíli by som si dokázala bez zaváhania k nemu prisadnúť a pokecať. Len tak, bez konkrétneho úmyslu, vymeniť si úsmevy a dobrú náladu, lebo situácia by taký bezprostredný rozhovor uniesla. Poobede som (zase pracovne) navštívila rodinku Maroša Kramára. Posedenie pri kávičke na dvore bolo veľmi príjemné. Detičky rastú ako z vody a všetci sa tešia zo života. Ja s nimi. Neviem, čo bolo vo vzduchu, ale každý bol v ten deň na mňa dobrý a príjemný a nikto mi nezabudol zaželať šťastnú cestu. A akoby to moje pozitívne naladenie cítili niektorí aj na diaľku, zavolalo toľko priateľov, že som nechápala. Všade som prišla načas a v poriadku a cestou naspäť som si dokonca spievala. Nevadilo mi, že už sa obloha zatiahla a začalo prskať na okno. Dokonca som sa tešila na vôňu predpovedaného víkendového dažďa. Do práce som sa vrátila taká vysmiata, ako som z nej ráno odišla. Pozrela som si, kto prišiel na moju virtuálnu koktejlpárty, ktorú som usporiadala na oslavu narodenia môjho blogu. Bola som zvedavá, ako sa tam ľudkovia cítia. Okrem blahoželaní som dostala aj veľkú kyticu červených ruží, no a čo viac by som si mohla želať. Milujem červené ruže.Len môj kolega nechápal, prečo som taká veselá a prečo sa chvíľami rehocem, ako by som nemala všetkých doma. Dokonca sa ma v jednej chvíli spýtal, či nemám líznuté. Hoci vie, že sa rada smejem a často práve on je zdrojom mojej dobrej nálady. Bolo mi jedno, kto si čo myslí. Lebo v ten deň som stretala samých usmiatych ľudí. Iba na jednu chvílu sa ma zmocnila pochybnosť, ale hneď som si ju vyriešila. Napadla ma myšlienka, že v deň, ktorý všetci spájajú s pápežovým pohrebom, ja oslavujem život radosťou. Ale aj smrť je súčasťou života. A tam hore vedia, že zďaleka nie všetky moje dni sú také pekné, ako bol ten piatkový. Takže som ho vlastne asi dostala do daru, aby som aj iným mohla priniesť úsmev. Skúste to niekedy aj Vy, rozpútať takú vlastnú reťazovú reakciu! Nebojte sa, že budete vyzerať ako blázni, stojí to za to!